Aférka

Môj citový pomer s iným mužom.

Asi pätnásť rokov po tom, čo sme sa s manželom vzali, som začala cítiť, že moje srdce je voči nemu chladné. Jeho spôsob plánovania svojich denných aktivít mi pripadal čudný, hlavne keď v ňom nemal veľa času pre rodinu — takmer každú voľnú chvíľu trávil vypomáhaním v našom zbore.

Keď som mu dohovárala, že by to mal obmedziť a venovať viac času mne a našim deťom, proste ma naštvane odbil: „Ty sa len stále pokúšaš odviesť ma od práce pre Boha.“ Potom ma trestal tým, že mi v spálni nastavil chrbát.

Cítiac sa nesmierne osamelá a odmietnutá, zverila som sa raz svojmu priateľovi, ktorý mi volal ohľadom nastávajúceho projektu v našom zbore. Bol veľmi milý a plný pochopenia. Nanešťastie ma nikto nikdy nevaroval, že by som si mala dávať pozor na príliš osobné rozhovory s opačným pohlavím. Môj priateľ nebol len muž, bol veľmi dobre vyzerajúci muž.

Začali sme si volať čoraz častejšie. Naše konverzácie som považovala za úplne nevinné, a to aj napriek tomu, že okrem mojich sme začali preberať aj jeho manželské problémy. Postupne začal náš telefonický vzťah prerastať do flirtovania a chvíle, keď sme spolu volali, sa stali svetlými bodmi mojich týždňov. Ani jeden z nás o tom nepovedal svojmu partnerovi.

Všimla som si, že v zbore ma často pozoruje. Priznávam, celé mi to bolo veľmi príjemné: tá pozornosť, tie slová povzbudenia, to, ako vysoko som rástla vo svojich vlastných očiach počas tohto dievčenského úletu. Keby sa ma však vtedy niekto spýtal, či mám nejaký pomer, poprela by som to. Napokon, medzi nami neboli žiadne tajné obedy, žiadne stretnutia, žiaden fyzický kontakt — až na pár objatí v zbore či jemné dotyky rúk. Ale všetci v zbore sa objímajú — nikto to teda nemohol odsúdiť… aspoň som si to myslela.

Náš vzťah takto pretrvával asi rok — až do dňa, kedy mi môj priateľ povedal: „Myslím, že ťa milujem.“ Pravdupovediac, cítila som presne to isté, ale ako som ten výrok počula z jeho úst, vrátilo ma to späť do reality. Bola som taká rozrušená a nahnevaná, že som na seba šokovane hľadela v zrkadle a pýtala som sa: „Čo som to len spravila?“

Nebolo to veru príjemné, keď mi Duch Svätý spätne prehrával v mysli smutnú pravdu o mojom správaní. Bola som fyzicky neverná svojmu manželovi? Nie. Spáchala som cudzoložstvo vo svojom srdci? Áno.

Nasledujúce dni som prežívala v akejsi čudnej otupenosti, dokým som konečne neklesla pred Bohom na kolená a nekapitulovala som. Jedna z definícií kapitulácie hovorí, že je to „vzdanie sa nároku, uvoľnenie vlastníctva a obdržanie sily.“ Ako som len mohla konať ináč? Bola som kresťankou už šestnásť rokov. Moje telo nebolo predsa moje. Bola som kúpená za vysokú cenu (1. Korintským 6:20), takže to už viac nebola moja vôľa, ktorá bola dôležitá, ale Jeho (Lukáš 22:42).

Vyznala som Bohu, že už nič k svojmu manželovi necítim, ale že viem, že sľuby sa nedávajú preto, aby sa porušovali. Radšej budem nešťastná po celý zvyšok svojho života, ako by som mala potupiť Božie meno, zahanbiť svoje deti a rozbiť svoju alebo cudziu rodinu. Ako ma postupne Svätý Duch posilňoval, počula som vo svojom srdci slová, ktoré Ježiš znova a znova vravel Petrovi (Ján 21:15–17):

„Miluješ ma?“

„Áno, Pane, milujem ťa a všetko ľutujem.“

„Tak mi dôveruj,“ povedal ten tichý hlas.

Ruky sa mi triasli a srdce mi ešte prudko bilo, keď som volala svojmu priateľovi, že je všetkému koniec. „Nemôžem v tom pokračovať, pretože Boh ma usvedčil,“ povedala som. „Prosím ťa, už mi nevolaj.“ Bol to čestný muž, nikdy ma do ničoho netlačil a neurobil to ani teraz. Veľmi mi to uľahčil.

Avšak, nemyslela som si, že by som to mala svojmu manželovi povedať. Zmenili sme zbor (z iných dôvodov, ako bol tento) a, úprimne povedané, mala som strach to pred ním priznať. Tento nový zbor mal na nás priaznivý účinok, náš vzťah sa začal pomaly dávať dokopy. Trávili sme spolu viac času a opäť sa medzi nás navrátila intimita.

Napokon, keď som sa už po určitom čase cítila istejšie, a keď ma aj Duch Svätý k tomu napomínal, sadli sme si jeden večer s manželom a všetko som mu vyznala. Nechcela som už medzi nami žiadne tajomstvá.

Môj manžel sa ma najprv spýtal zopár otázok, a potom ma šokoval vyhlásením: „Po celý čas som to vedel. Myslíš si, že som nevidel tie pohľady a vzájomné flirtovanie?“ Nevedel mi vysvetliť, prečo ma nikdy neobvinil. Bola som plne zasiahnutá jeho milosťou a odpustením. Vtedy večer aj on prvýkrát priznal, že cíti hanbu za to, ako zanedbal svoju rodinu. Bola to svätá chvíľa, na ktorú nikdy nezabudnem. A tiež nikdy nezabudnem na narodeninové prekvapenie, ktoré pre mňa o niekoľko týždňov na to pripravil: štrnásťkarátový zlatý prsteň s nádherným kameňom uprostred.

Celá táto skúsenosť ma naučila päť dôležitých vecí:

Po prvé, nie je nič dôležitejšie, ako môj vzťah s Bohom. Áno, odbočila som z Jeho cesty. Keď som prežívala krízu, prestala som sa sústreďovať na Boha a pripustila som kompromisy, čo viedlo k hriechu.

Po druhé, pocity lásky k môjmu manželovi sú priamym dôsledkom mojej lásky a poslušnosti voči Bohu. Boh odmeňuje poslušnosť. Ale nepožehnal by nikdy moju neposlušnosť a hriech. Keď som Ho v mojom živote opäť povýšila na trón, začala som prijímať všetko to, čo som potrebovala a po čom som v živote túžila: lásku a šťastie.

Po tretie, vydatá žena by sa s dôvernými vecami týkajúcimi sa vzťahu nemala zdôverovať inému mužovi alebo naopak. Je to pasca nepriateľa. Satan jednoducho chce, aby manželstvá nefungovali. Nedovoľte mu to!

Po štvrté, aférka nie je láska. Je to len podvolenie sa svojmu sebectvu, a nie je to podľa Božích kritérií opísaných v 1. Korintským 13:5–6.

Po piate, rozhodla som sa, že to budem ja, kto vedie moje srdce, a nie moje srdce, ktoré vedie mňa. Jeremiáš 17:9 hovorí: „Srdce je klamné nado všetko a zradné je… “ Naučila som sa, že srdce nie je dôveryhodný radca, keď ide o pravdu.

Dnes, po mnohých rokoch môj vzťah s manželom prekvitá. Nikdy sa mi ani nesnívalo, že by som ho mohla milovať tak veľmi ako teraz. Ten Tvorca, ktorý stvoril manželstvo vie, ako ho uzdraviť — a v ňom tých, ktorí sú ochotní zrieknuť sa svojich vlastných životov a položiť ich pred neho očakávajúc na slávu, ktorá príde.