Čo vlastne znamená „Kristus“?

Toto slovo je jedným z najdôležitejších, základných slov v slovníku kresťana. Ale až keď sa začítate do starobylého kontextu Biblie, uvidíte jeho prekvapivú obraznosť a niektoré z jeho najdôležitejších dôsledkov.

Po prvé, slovo „Kristus“ pochádza z gréckeho slova christos, čo znamená „pomazaný“. Je to ekvivalent slova mashiach alebo Mesiáš v hebrejčine. Byť Kristom alebo Mesiášom teda znamená byť „Božím pomazaným“.

Čo to však znamená?

Byť pomazaný doslova znamená nechať si vyliať na hlavu posvätný olej, pretože Boh si túto osobu vyvolil na špeciálnu úlohu. Pomazaní boli kňazi a králi a občas aj proroci. Králi boli počas svojej korunovácie pomazaní namiesto toho, aby dostali korunu.

Aj keď proroci a kňazi boli pomazaní, výraz „pomazaný“ alebo „Pánov pomazaný“ sa najčastejšie používal na označenie kráľa. Dávid ho napríklad mnohokrát použil na označenie kráľa Saula, a to aj vtedy, keď sa Saul pokúšal Dávida zavraždiť a Dávid bol na pokraji toho, aby Saula zabil pri svojej obrane:

„Hospodin ma uchovaj, aby som sa dopustil niečoho takého proti svojmu pánovi, pomazanému Hospodinovmu (mashiach), a vztiahol ruku na neho, veď on je pomazaný Hospodinov (mashiach).“    (1. S 24:6)

Biblický obraz slova „Mesiáš“ alebo „Kristus“ je obrazom kráľa vyvoleného Bohom. V Starom zákone Boh často hovoril prorokovi, aby niekoho pomazal a vyhlásil za kráľa. Akt pomazania posvätným olejom zdôrazňoval, že to bol sám Boh, kto ustanovil osobu a dal jej právomoc konať ako jeho zástupca.

Pamätám si, že som bol dosť prekvapená, keď som sa to prvýkrát dozvedela. Keby ste ma požiadali, aby som opísala Ježišovu identitu, „Boží syn“ alebo „trpiaci Spasiteľ“ by boli moje dva najlepšie odhady. Slovo „kráľ“ by sa do zoznamu ani nedostalo. Hoci Ježiš má aj kňazskú a prorockú úlohu, v rámci titulu „Kristus“ je v skutočnosti výrazná myšlienka kráľa.

Náznaky prichádzajúceho kráľa

Ak sa pozriete pozornejšie, zistíte, že ide skutočne o mesiášsku myšlienku v celej Biblii. V celom Starom zákone vidíme drobné náznaky, že Boh pošle Izraelu veľkého kráľa, ktorý jedného dňa ovládne svet. V Knihe Genezis, keď Jákob požehnáva každého zo svojich synov a predpovedá im budúcnosť, hovorí o Júdovi:

„Nevzdiali sa berla od Júdu ani veliteľské žezlo od jeho nôh, dokiaľ mu nepríde panovník, ktorého národy budú poslúchať.“ (1. M 49:10)

Toto je prvý náznak toho, že očakávali, že z Izraela povstane veľký kráľ, ktorý bude kráľom nad celou zemou.

Najjasnejšie proroctvo o budúcom mesiášskom kráľovi pochádza z čias kráľa Dávida. Dávid si vrúcne želal postaviť chrám, „dom“ pre Boha, ale Boh mu odpovedal, že chrám mu postaví jeho syn Šalamún. Potom však Boh pokračoval prísľubom, že Dávidovi postaví „dom“, čo znamená, že Boh po ňom založí jeho rodovú líniu. Ďalej prisľúbil, že z Dávidovej rodiny vzíde kráľ, ktorého kráľovstvo nebude mať konca:

„Keď sa naplnia tvoje dni, aby si odišiel k otcom, postavím po tebe potomka spomedzi tvojich synov a upevním jeho kráľovstvo. On mi postaví dom, ja upevním jeho trón naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Milosť mu však neodnímem, ako som odňal tvojmu predchodcovi, ale postavím ho vo svojom dome a vo svojom kráľovstve až naveky.“ (1. Kron 17:11–14)

Toto proroctvo sa chápe ako dvojnásobné naplnenie. Najprv sa naplnilo na Šalamúnovi, ktorý postavil chrám, ale robil to, čo Boh zakázal — nahromadil veľké bohatstvo a oženil sa s cudzinkami. Jeho kráľovstvo sa rozpadlo niekoľko rokov po jeho smrti. Toto proroctvo však očakáva príchod „Dávidovho syna“, ktorý bude mať kráľovstvo bez konca. Toto je vlastne zárodok všetkých mesiášskych proroctiev, ktoré hovoria o „synovi Dávidovom“ a o príchode mesiášskeho kráľa.

Ježiš ako Kristus

Evanjeliá často používajú kultúrne obrazy kráľovskej moci, aby Ježiša ohlásili ako Krista, pomazaného Božieho kráľa, ktorý prišiel. Keď povstal kráľ s veľkou mocou, ostatné kráľovstvá posielali vyslancov s bohatými darmi, aby s budúcim vodcom nadviazali priateľský vzťah. Presne to sa deje v Matúšovom evanjeliu v druhej kapitole, keď mudrci prichádzajú priniesť dary Kristovi, novonarodenému kráľovi, ktorého hviezdu videli na východe.

Tým sa naplnili proroctvá zo Štvrtej knihy Mojžišovej 24:17, Izaiáša 60 a Žalmu 72. Posledné dva texty opisujú príchod veľkého kráľa a opisujú, ako mu zástupcovia národov z celého sveta prídu vzdať hold:

„Nech mu králi Taršíša a ostrovov prinesú dar, kráľovia zo Sáby a Seby prinesú mu poplatok. Nech sa mu klaňajú všetci králi, nech mu slúžia všetky národy.“ Žalm 72:10–11

Ďalší obraz Ježiša ako kráľa vidíme, keď vchádza na oslovi do Jeruzalema. To bolo často súčasťou ohlásenia nového kráľa, ako to bolo v prípade Šalamúna v 1. knihe kráľov 1:38–39. Je to naplnenie Zachariáša 9:9, triumfálny vstup mesiášskeho kráľa.

„Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediac na oslovi, na osliatku, na mláďati oslice.“

A počas Ježišovho súdneho procesu bola jeho hlavnou otázkou, ktorú sa ho pýtali: „Ty si židovský kráľ?“ na ktorú odpovedal kladne:

„A začali žalovať na neho a hovorili: Tohoto sme našli jako takého, ktorý prevracia náš národ a bráni dávať cisárovi dane a hovorí o sebe, že je on Kristus, kráľ. A Pilát sa ho opýtal a riekol: Či si ty ten kráľ Židov? A on mu odpovedal a riekol: Ty dobre hovoríš.“ (L 23:2–3, preklad prof. Roháčka)

Aké sú dôsledky toho, že Ježiš je kráľ?

Keď premýšľate o Ježišovom pôsobení na zemi, možno vám ako posledná napadne predstava vládnuceho kráľa. Ježiš však vysvetlil, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (J 18:37). Ježiš hovoril skôr o Božom kráľovstve, ktoré bolo hlavným predmetom jeho kázania. Božie kráľovstvo tvoria tí, ktorí podriaďujú svoj život Bohu, aby nad nimi kraľoval.

Ako kráľ, ktorého poslal Boh, a samozrejme preto, že je Boh, je Božie kráľovstvo Ježišovým kráľovstvom. Hovorí o tom, ako sa rozrastá ako kvasnice alebo horčičné zrnko, keď sa šíri správa, že prišiel, a ľudia ho prijímajú ako Kráľa. Keď sa vráti v sláve, každé koleno na zemi sa skloní, aby ho uctilo ako Kráľa (F 2:9).

Vnímali ho ľudia okolo neho ako kráľa? Skutočnosť, že Ježišovi učeníci a ostatní, ktorí v neho verili, ho oslovovali „Pane,“ naznačuje, že mu vzdávali veľkú úctu s vedomím, že je mesiášskym kráľom. Nazvať Ježiša „Pánom“ znamenalo použiť výraz na oslovenie kráľovskej rodiny, podobne ako keď sa hovorí „Vaše veličenstvo“ alebo „Vaša výsosť“. Je to aj bežný výraz pre oslovenie samotného Boha a naznačuje uctievanie Ježiša ako Boha.

Používanie slova „Pán“ vyjadruje postoj poslušného podriadenia sa vyššej moci. Zdá sa, že Ježiš dokonca očakáva, že tí, ktorí ho nazývajú Pánom, ho budú poslúchať. Svojich poslucháčov sa pýtal: „Čo ma oslovujete: Pane, Pane! a nečiníte, čo hovorím?“ (L 6:46) Nazvať ho „Pánom“ alebo nazvať Ježiša „Kristom“ znamená povedať, že on je Kráľ, ktorého poslal Boh a ktorý má právo nad nami vládnuť.

To má vplyv na to, ako sa definujeme ako kresťania. Zvyčajne hovoríme o doktrínach a viere, ale samotné slovo „Kristus“ nás vyzýva k niečomu viac než k súhlasu s vierou. Ak Kristus znamená Kráľ, kresťan je ten, kto považuje Ježiša za svojho Pána a Kráľa a podriaďuje sa jeho vláde.

Aj Pavol ohlasuje, že spása prichádza skrze vieru v Ježišovo vykupiteľské dielo, ako aj záväzok ctiť si ho ako svojho osobného Pána a Kráľa:

„Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (R 10:9)