Vzývajte v Duchu a pravde

Keď sa na najbližšiu nedeľu mnohí z nás pripravujeme na spoločné bohoslužby, snáď najvýznamnejším biblickým textom, ktorý zachytáva podstatu toho, o čo sa spolu snažíme, keď sa zídeme, sú Ježišove slová zapísané v Evanjeliu podľa Jána 4:23–24.

„Prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“

Srdce a hlava

Pravé vzývanie, hovorí Ježiš, sa deje v duchu a pravde. Tá časť o „pravde“ je dostatočne jasná — s príchodom Ježiša sa centrom tejto pravdy stáva Jeho osoba a dielo. Ten, ktorý sám je „Pravdou“ (J 14:6) a posolstvo o Jeho spasiteľských schopnostiach pre nás, čo je „slovo pravdy evanjelia“ (Kol 1:5). Prostredníctvom tohto „slova pravdy“ (Jk 1:18) dostávame nové narodenie, s týmto „slovom pravdy“ (2. Tim 2:15) sa kresťanskí pracovníci usilujú správne narábať a touto pravdou sa pravé kresťanské vzývanie ukotvuje a je ňou nasiaknuté.

„Pravé vzývanie vychádza z ľudí, ktorí sú hlboko emocionálni a ktorí milujú dôkladné a zdravé učenie.“

Ale čo „duch“? Ide tu o nášho ducha alebo Božieho Ducha? Pomáha Ježišov pamätný výrok v Evanjeliu podľa Jána 3:6: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.“ Nie je to buď-alebo, ale aj-aj. Pre tých z nás, ktorí sú novým stvorením v Kristovi, platí, že náš duch vďačí za svoju existenciu a vitalitu Božiemu Duchu. Podobne o tom píše John Piper: „Pravé vzývanie vychádza len z duchov, ktorých oživil a urobil vnímavými Boží Duch“ (Desiring God, str. 82). Boží Duch zapaľuje nášho ducha a dodáva mu energiu.          

Kosť a kostná dreň

Kresťanské vzývanie zapája aj srdce, aj hlavu. Vyžaduje pravé učenie o Otcovi a jeho Synovi, a ich partnerstve pri záchrane hriešnikov, a náležitú emóciu súvisiacu s týmto učením. Je aj vecou srdca, aj vecou mysle. Piper ho vystihuje ako „silnú náklonnosť voči Bohu, ktorá pramení z pravdy.“

Vzývanie musí byť v srdci živé a skutočné, a vzývanie musí byť založené na pravdivom vnímaní Boha. Musí tam byť duch a musí tam byť pravda. . . . Pravda bez emócie produkuje mŕtve pridržiavanie sa učenia a zbor plný (či poloplný) falošných obdivovateľov . . . Na druhej strane, emócia bez pravdy produkuje prázdne nekontrolované záchvaty a pestuje povrchných ľudí, ktorí sa odmietajú podriadiť prísnej disciplíne. Ale pravé vzývanie vychádza z ľudí, ktorí sú hlboko emocionálni a ktorí milujú dôkladné a zdravé učenie. Silná náklonnosť voči Bohu prameniaca z pravdy je kosťou a dreňou biblického vzývania. (81–82)

Čo ním nie je

Podstata pravého vzývania teda nie je vonkajšia, ale vnútorná — srdce a hlava, emócia a myslenie, duch a pravda — či už hovoríme o celom živote ako vzývaní (R 12:1), alebo o spoločných zhromaždeniach, na ktorých vzývame.

Máme však veľké sklony stotožňovať vzývanie s tým, čo sa deje navonok: aká pekná (alebo ošarpaná) je budova, aká je návštevnosť zboru, aká dobrá je hudba, aký obdarovaný je kazateľ, či sa niekto vedľa nás na svojom smartfóne venuje niečomu inému ako čítaniu biblickej aplikácie alebo písaniu poznámok, či jeden z vedúcich chvál máva rukou spôsobom odvádzajúcim pozornosť alebo má na tvári tie čudné výrazy, či sa kolíše alebo dokonca poskakuje. (Pre tých, čo plánujú viesť chvály sa dá čo-to povedať o tom „ako vynikať, a pritom neodvádzať pozornosť“, ale o tom inokedy.)

„Hoci vonkajšie prejavy, ktoré naše vzývanie obnáša, nie sú bezvýznamné, nie sú ani rozhodujúce.“

Hoci vonkajšie prejavy, ktoré naše vzývanie obnáša, nie sú bezvýznamné, nie sú ani rozhodujúce. Nie sú najdôležitejšou vecou, a nemali by mu ani škodiť. Pravé vzývanie sa nesústredí na vonkajšie prejavy, ale prúdi zo srdca. Duch a pravda.   

Nech sú vaše okolnosti akékoľvek

Pripomeňte si tieto veci, keď sa budete vnútorne pripravovať a nahrniete sa na vaše najbližšie spoločné zhromaždenie. Na vonkajších prejavoch záleží, ale nie sú rozhodujúce. Nesmie sa im všetko podriadiť.

Či vám už vaše zborové okolnosti nádherne umožňujú prežívať tie najhlbšie emócie, alebo sa priečia všetkým vašim osobným preferenciám, vzývajúcemu srdcu sa nesmie brániť — pretože vzývajúce srdce je to, o čo tu ide.

V skutočnosti nejde o to, čo robíme (alebo nerobíme) so svojimi rukami (alebo čo niekto iný robí či nerobí), ale čo robíme so svojím srdcom a mysľou — kvôli Tomu, ktorý uchvátil naše srdce a myseľ. Vzývanie sa deje v duchu a v pravde.