Rozhovor s Lídiou a Leszkom Czyż

Leszek a Lídia, aká bola vaša cesta k viere?

Obaja pochádzame z tej istej farnosti — zo Skoczowa, ktorý leží neďaleko Tešína. Lídiin otec aj starý otec tam boli farármi. Po konfirmácii sme obaja navštevovali mládežnícku skupinu, neskôr aj spevokol, kde sme sa lepšie spoznali a skamarátili. Krátko nato sme sa aktívne zapojili do Evanjelizačných týždňov v Dzięgielowe, kde sme obaja prežili obrátenie (Leszek v roku 1976, Lídia v roku 1979).

Aká bola vaša cesta k manželstvu?

Naše priateľstvo sa rozvinulo a ešte viac nás spojilo to, že sme sa obaja zapájali do rôznych evanjelizačných aktivít. Leszek cítil, že ho Boh volá stať sa kňazom, a tak v roku 1981 začal študovať teológiu na CHAT (Chrześcijańską Akademię Teologiczną — Kresťanská teologická akadémia) vo Varšave. Zosobášili sme sa až po Leszekovom vysvätení v roku 1987 (keďže pred ordináciou to cirkev vtedy zakazovala), po ktorej bol vyslaný do služby v zbore vo Wisle. 

Leszek, mnoho rokov sa angažuješ Evanjelizačnom týždni (ET) v Dzięgielowe. Povedz nám o tejto iniciatíve. Aká je tvoja úloha?

V skutočnosti je to už viac ako 50 rokov! Moja úloha od 70. rokov spočívala vo vedení spevu a moderovaní stretnutí na pódiu. V rokoch 1994 až 2005 som bol riaditeľom ET (vtedy bolo všetko založené na dobrovoľníkoch a dobrovoľníčili sme aj s Lídiou), potom predsedom výboru ET. V súčasnosti som členom programovej rady.

V 80. rokoch to bola pravdepodobne najväčšia evanjelizačná kampaň vo východnej Európe a samotná iniciatíva prebieha od roku 1959. Spočiatku to boli týždenné evanjelizačné konferencie pre niekoľko desiatok, neskôr pre niekoľko stoviek ľudí. „Revolúcia“ nastala v roku 1983, keď sa z iniciatívy mladšej generácie — najmä môjho bratranca — podarilo zapožičať cirkusový stan pre takmer tisíc ľudí. 

Odvtedy sa na ET zúčastňovalo vyše tisíc stálych účastníkov a k tomu treba pripočítať 2 až 3 tisíc dochádzajúcich. Rečníkmi boli známi evanjelisti. Bez preháňania môžeme povedať, že tisíce ľudí sa na tomto mieste rozhodli odovzdať svoj život Bohu — a to je moja najväčšia motivácia pre službu v tomto projekte. 

Si pastorom v tom istom cirkevnom zbore už viac ako 30 rokov. Cirkevný zbor evidentne rastie. Ako môže pastor zostať na jednom mieste tak dlho a ako ho môžu ľudia tak dlho „ tolerovať“?

Som tu od začiatku, už 39 rokov. Pre mňa je to požehnanie, pretože som sa k týmto ľuďom priblížil ako k rodine. Ako to znášajú oni? Museli by ste sa opýtať ich? Myslím, že to nie je až také zlé, pretože zborová rada požiadala o predĺženie mojej služby o tri roky nad rámec dôchodkového veku, ktorý čoskoro dosiahnem.

Povedz nám o ceste tohto zboru počas týchto rokov. Ako sa menila vaša služba a život zboru v priebehu rokov?

Je to už takmer 40 rokov. Boli to pomalé zmeny, nie revolúcia. Osem rokov som nebol samostatným farárom a zmeniť čokoľvek bolo ťažké. Až keď sa zbor vo Wisle rozdelil na päť samostatných jednotiek, Wisła-Malinka sa osamostatnila. Vtedy som mohol začať postupne zavádzať nové nápady. Začal som tým, že som raz mesačne na službách Božích zaviedol 2–3 mládežnícke piesne, ktoré som sprevádzal na gitare. Postupne pribúdali ďalší hudobníci. Od začiatku som sa tiež veľmi angažoval v práci s mládežou. Postupne vznikali stretnutia pre mužov, seniorov či manželské páry. Skutočná explózia však nastala, keď sme v roku 2021 otvorili nové Zborové centrum,  čím sme konečne získali priestor na aktivity. V súčasnosti máme okrem mňa troch zamestnancov na plný úväzok a približne 200 dobrovoľníkov — bez nich by to všetko nebolo možné. 

Ale najväčšiu zásluhu na tom majú roky modlitieb.

Ako je možné, aby sa tradičná cirkev stala modernou a prosperujúcou?

Počas jedného zo školení pre farárov Ulrich Parzany povedal, že „návnada má chutiť rybe, nie rybárovi“. A tak sa to snažíme robiť. Ak niečo nefunguje, zamýšľame sa prečo. Nerád využívam kontrolu. Dávam ľuďom voľnú ruku v tom, čo robia. Chcú začať nové stretnutia? Super! Majú nové nápady? Skvelé! Choďte do toho, robte to. Ľudia sú nesmierne tvoriví, len farári sa im často boja dôverovať.

Ako vidíš vzťah medzi tradíciou a relevantnosťou cirkvi?

Cirkev miluje tradíciu, čo nie je vo svojej podstate zlé, ale často to vedie ku skostnateniu. Prakticky všetky oblasti — vzdelávanie, medicína, obchod, služby — prešli v priebehu storočí a najmä v posledných rokoch radikálnou transformáciou. Len cirkev zostala rovnaká. Nehovorím o vyučovaní — pretože to MUSÍ byť biblické — ale o formách. Ľudia žijú v dobe AI a my ich chceme osloviť stredovekým spôsobom. Ak v tejto veci nič nezmeníme, stratíme mladých ľudí, bez ktorých niet cirkvi.

Aké sú súčasné výzvy pre cirkev?

Je ich veľa. V prvom rade rozprávať o Bohu, ale zaujímavým spôsobom, ktorý priláka mladých ľudí. Ďalej umožniť laikom zapojiť sa do práce — nielen čítať Slovo, ale prevziať iniciatívu. A budovať vzťahy v cirkvi, aby sa stala cirkvou s veľkým C.

Lídia

Pracuješ ako učiteľka. Ako si popri práci nachádzaš čas na duchovnú službu a písanie kníh? 

V súčasnosti som už viac ako rok na dôchodku, ale predtým ako aj teraz mi neustále chýba čas, pretože písanie pohltí množstvo hodín. Je to však moja vášeň, takže píšem,hoci na úkor oddychu alebo upratovania ????.

O čom sú knihy, ktoré píšeš?

Sú to príbehy čerpané zo skutočného života. Zaoberajú sa ťažkými témami: alkoholizmus, manželské konflikty, potraty, toxickí rodičia, násilie, narcizmus a výchova chorého dieťaťa. Bohužiaľ, sú to bežné problémy a mnohí ľudia sa s postavami stotožňujú, ale predovšetkým v týchto príbehoch často nachádzajú útechu. Jedna z kníh je osobný denník dvoch rokov nášho života, keď Leszek zažil značné zdravotné problémy: mozgovú príhodu, zápal miechy a ďalšie. Chcela som ukázať, ako sme touto lavínou skúšok prešli.

Si aktívna v službe ženám. Aké sú ciele a forma tejto služby?

Službe ženám sa venujem už takmer 40 rokov. V súčasnosti organizujem stretnutia pre ženy v zbore (pred pár rokmi som však vedenie odovzdala kamarátke) a už 20 rokov spoluorganizujem Raňajky pre ženy v hoteli vo Wisle. Konajú sa raz ročne a stretáva sa na nich 500 — 1 200 žien. Naším cieľom je evanjelizovať, ale aj duchovne a emocionálne podporovať ženy.

Leszek a Lídia

Aké konkrétne hodnoty sú pre vás dôležité vo vašom živote a duchovnej službe?

Predovšetkým hlásať Ježiša, ako napísal apoštol Pavol: „Lebo som sa rozhodol, že medzi vami nebudem poznať nič iné, iba Ježiša Krista, toho ukrižovaného“ (1. K 2:2). Jeden z mojich priateľov farárov (z inej denominácie) povedal: „Podarilo sa vám premeniť zbor na rodinu, cirkev s veľkým C.“ Bol som dojatý.

Témou konferencie EVS je „Život, ktorý sa nezlomí“. Máte nejaké osobné skúsenosti s Bohom, ktorý vás podporoval, keď ste boli na pokraji kolapsu?

Mám množstvo takýchto skúseností! Svoje vlastné, keď som pre množstvo povinností (súbežne práca v škole, v zbore, výchova malých detí a organizácia ET v Dzięgielowe) prežila syndróm vyhorenia. Návrat do rovnováhy mi trval takmer rok. Mala som aj mnoho iných duchovných skúseností a zdravotných problémov, napr. operáciu pravého ramena či ťažký covid, kedy som mala pocit, že umieram — vtedy sme s Leszkom skončili obaja v nemocnici. Mnohokrát to bolo ťažké, ale vždy som sa presvedčila, že „tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neustávajú, chodia a neomdlievajú“ (Iz 40:31).