Ak sa cítite vyčerpaní, jedzte!

Keď je vaša duša ustarostená a cítite sa vyčerpaní, niekedy sa proste potrebujete prestať pôstiť a modliť a musíte si prikázať jesť.

Toto mám zo žalmov, ako je žalm 43:

„Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!" (Žalm 43:5)

Tento žalmista sa cíti premožený svojimi problémami. V prvých štyroch veršoch vylieva svoju dušu v modlitbe k Bohu. Ale potom sa prestáva modliť a prehovára priamo k svojej duši.

Keď žalmisti hovoria sami k sebe, ako v tomto prípade, čo robia? V každej situácii, či už v zúfalstve alebo pri oslave, si pripomínajú, že ich nádej je v Bohu. Prečo? Pretože vo svete majú trápenie (Ján 16:33) a cítia, ako z nich ťahá ich nádej. Vedia, že ak nebudú jesť, budú zúfať.

Vysvetlím, čo tým myslím. Nádej je pre našu dušu tým, čím je energia nášmu telu. Nádej je duchovná energia generovaná v duši, keď veríme, že naša budúcnosť bude dobrá, aj ak je naša prítomnosť zlá. Naše duše musia mať nádej, aby mohli pokračovať ďalej, tak ako naše telá musia mať energiu, aby mohli ísť ďalej.

Keď naše telo potrebuje energiu, dávame mu jedlo. Ale keď naša duša potrebuje nádej, čím ju kŕmime? Kŕmime ju sľubmi — Božími prísľubmi „budúcnosti a nádeje" (Jeremiáš 29:11). Sľuby nádeje sú jedlom duše.

Nádej je niečo, čo cítime len vo vzťahu k budúcnosti, či už je to desať minút alebo desaťtisíc rokov odteraz. Nikdy nemáme nádej vo vzťahu k minulosti. Môžeme byť za minulosť vďační. Minulosť môže pre nás inšpirovať či dokonca garantovať nádejnú budúcnosť. Ale všetky zázračné veci, ktoré sa nám stali v minulosti, nebudú poháňať našu nádej, ak naša budúcnosť vyzerá pochmúrne. Musíme mať nádej pre budúcnosť, aby sme dokázali ísť ďalej.

To je presne dôvod, prečo je Biblia knihou „vzácnych a veľkých zasľúbení" (2. Petrov 1:4). Človek nebol stvorený, aby „nežil samým chlebom, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích" (Matúš 4:4). Takže Boh naplánoval Bibliu, aby bola sýpkou vyživujúceho jedla duše pre Jeho svätých.

A ak sú prísľuby jedlom duše a nádej je energiou duše, potom viera je to, ako duša je a trávi. Viera je dôverou, ktorú máme v to, že Božie prísľuby sú dôveryhodné — „podstatou toho, čoho sa nádejame" (Židom 11:1). To je dôvod, prečo „Spravodlivý z viery bude žiť" (Rímskym 1:17). Musíme jesť, aby sme žili. Viera je a trávi Božie prísľuby a toto produkuje nádej.

Takže v 43. žalme, keď pisateľ vyzýva svoju dušu k „nádeji v Boha," káže sám sebe, keď hovorí: „Počúvaj, duša! Čoho sa bojíš? Zabudla si na slávnu budúcnosť, ktorú ti Boh prisľúbil? Veríš, že okolnosti, ktoré ťa ohrozujú, sú silnejšie ako Boh? Prestaň sa pozerať na svoje problémy a pamätaj na Zdroj svojej nádeje! Jedz, duša! Jedz Božie prísľuby!"

A toto je to, čo musíme robiť aj vy a ja. Keď je naša duša v zmätku, Boh nechce, aby sme boli pasívni. Musíme sa modliť, áno. No niekedy sa potrebujeme prestať modliť. Potrebujeme prestať počúvať, ako naša duša prednáša svoje strachy. Vtedy je čas kázať našej duši. Strach je indikátorom, že naša duša je hladná po nádeji. A jedinými jedlami, ktoré skutočne nakŕmia a podporia dušu, sú Božie prísľuby.

V Ježišovi „všetky Božie zasľúbenia nachádzajú svoje Áno" (2. Korintským 1:20, angl. preklad — pozn. prekladateľa). Minulá milosť Jeho smrti a vzkriesenia garantuje nekonečný prúd budúcej milosti pre nás, rozširujúcu sa do večnosti. Jesť tieto prisľúbenia je jesť živý chlieb a žiť naveky (Ján 6:51).

Takže jedzte, jedzte, jedzte na slávu Boha! A „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste sa mocou Ducha Svätého rozhojňovali v nádeji." (Rímskym 15:13).