Ako dlho čakáš?

Modlím sa tú istú modlitbu za uzdravenie už viac ako dvadsať rokov.

Ak sa modlíš za jednu konkrétnu vec celé mesiace, roky, alebo desaťročia, vieš, aké vyčerpávajúce a náročné môže byť, keď sa vraciaš k Bohu s tou istou žiadosťou.

Bola som len dieťa, keď sa mi rozvinula trichotillománia, porucha, ktorá zahŕňa nutkanie vytrhávať si vlasy, a hoci môj život neohrozuje, zmenila ho. Predstav si, že nie si schopný prestať si trhať vlasy, aj keď neznášaš to, ako potom vyzeráš a ako sa cítiš. Toto prežívam každý deň viac ako polovicu svojho života.

„Modlím sa za uzdravenie tú istú modlitbu už viac ako dvadsať rokov.“

Žiadam Boha, aby vykonal to, čo nedokázal žiaden doktor, žiadna terapia, alebo liečba, a teda, aby ma vyliečil. Skúsila som rôzne terapie a doplnky a naďalej sa snažím vyzdravieť, avšak žiadna „liečba“ trichotillománie neexistuje. Viem, že ak sa mám vyliečiť, potrebujem dar milosti priamo od Boha. Aj keď celým srdcom verím v Božiu schopnosť vyliečiť ma, zároveň viem, že za posledné dve desaťročia  to nespravil. Zatiaľ.

A preto čakám.

Prečo čakanie bolí

Ak mám byť úprimná, čakanie je niečo, čomu by som sa najradšej vyhla v každej oblasti, od čakania na vyslyšanie modlitby až po čakanie v rade v potravinách. Prečo? Pretože čakanie vyvoláva pocit bezmocnosti, pocit, že sa musíš spoliehať na niekoho iného, kto by konal za teba.

Čakanie ma núti, aby som sa vyrovnala s mojou slabosťou. Takýto vplyv má čakanie na každého z nás: ak nedokážeme pracovať usilovnejšie, aby sme dostali to, čo chceme; ak nedokážeme ovplyvniť život, aby dopadol tak, ako chceme; ak nedokážeme zaplatiť dosť peňazí, alebo sa nám nedostane dosť pomoci na to, aby sme dosiahli to, po čom naše srdce túži, sme ponechaní pravde o našej nedostatočnosti: sme slabí.

My nemáme kontrolu nad ničím. Ani trošku. Musíme sa spoliehať na niekoho iného — na Boha — aby konal za nás.

Je náročné a pokorujúce zmieriť sa s našou neschopnosťou niečo spraviť. Keď sa modlíme, túžime, dúfame, prosíme a robíme všetko, čo je v našich silách, a stále — stále — neprichádza žiadna zmena v našej situácii, musíme sa prestať usilovať a jednoducho čakať, z veľkej časti preto, lebo nič iné už nemôžeme urobiť. Musíme prestať, zastaviť sa a dúfať, že bude konať Boh. Počas tohto čakania, na konci s našimi silami, si uvedomíme našu neschopnosť dosiahnuť hocičo, čo má trvalú hodnotu.

Dar nedostatočnosti

Hoci by som si sama pre seba nikdy tieto desaťročia čakania nevybrala, môžem úprimne povedať, že to, že som bola donútená zmieriť sa so svojou slabosťou a neschopnosťou zmeniť svoju situáciu, bolo napokon darom. Strata ilúzie, že mám nad niečím kontrolu, bola jedna z najlepších a najťažších vecí, ktoré som musela prijať. Aj keď trichotillománia dala veci do pohybu, pravdou je, že je to len kúsok celej mojej existencie: bez ohľadu na to, o akom aspekte môjho života hovoríme, nie som schopná sa dať sama do poriadku, vyliečiť, ani samú seba zachrániť.

Počas môjho čakania som sa zmierila so svojou úplnou nedostatočnosťou vo všetkom, hodila som sa ku Kristovým nohám a prosila som Ho, aby spravil to, čo ja nedokážem. Požiadala som Ho, aby vykonal všetko, čo potrebujem — nie iba uzdravenie môjho tela, ale aj mojej duše.

A On ma uzdravil. Cez svoj život, smrť a vzkriesenie uzdravil moju dušu a jedného dňa uzdraví aj moje telo. Neviem, či to bude niekedy v priebehu ďalšieho desaťročia, alebo dvoch, ale viem, že prichádza deň, keď stvorí všetko nové (Zjav 21:5), keď moje telo bude úplné tak, ako moja duša.

Spoločenstvo s Kristom počas čakania

Kým sa tak nestane, som vďačná za toto dlhé obdobie čakania, ktoré bolo a bude naďalej náročné. Čakanie ma dotlačilo až na hranu samej seba a až tam som mala možnosť uvidieť, že jedine Kristus je ten, ktorý je schopný a spôsobilý, a ten, ktorý má nad všetkým kontrolu. Je pokladom, že môžem jasne vidieť, že iba Kristus je jediný, ktorý má moc, a že mojou slabosťou neopovrhuje, ani sa od nej neodvracia (Žid 4:15). V skutočnosti sa pozerá na našu slabosť ako na príležitosť ukázať svoju slávu na našich životoch (2. Kor 12:9).

A tak, práve v čakaní, v tom, čo môžete prežívať až ako chradnutie, nám bol daný poklad spoločenstva s Bohom. On je s nami počas nášho čakania: počul každú modlitbu, počúval každý plač a spočítal našu biedu (Ž 56:9). Jedného dňa Jeho slávnym návratom naše čakanie skončí. Dovtedy máme ešte väčší dar, samotného Krista, a dar poznania, že náš Záchranca nám úplne stačí, bez ohľadu na to, čo všetko chýba nám. Máme dar poznania, že On je silný v našej slabosti a prítomný v našom utrpení.

Aj keď len čakáme, kým príde s odpoveďou na naše modlitby, stále sme bohatí ľudia. Pretože ak je Kristus všetkým, čo máme, tak nám viac ako postačuje pre každú potrebu, modlitbu a pre každé obdobie čakania, ktorému čelíme.