Nikto nejde za hlasom svojho srdca

Pred pár rokmi som napísal článok Nenasleduj svoje srdce, v ktorom som tvrdil, že ak prihliadneme na jeho chorobnú sebeckosť, srdce nie je tým lídrom, ktorého by sme mali nasledovať.

Niektorí čitatelia namietali, že nám kresťanom bolo kamenné srdce nahradené srdcom mäsitým (Ez 36:26) a preto ho môžeme spoľahlivo nasledovať. Chápem tento argument, no som presvedčený, že je naivný. 7. kapitola v Liste Rímskym (ako aj veľká časť Novej zmluvy) je svedectvom  — a  moje rozsiahle osobné skúsenosti a intenzívne pozorovania to potvrdzujú –, že aktívna, zavádzajúca povaha hriechu stále infikuje obrátenú osobu a núti nás byť ostražitými a bdelými.

Pre väčšiu zrozumiteľnosť však posuniem tvrdenie o krok ďalej a poviem, že nikto nenasleduje hlas svojho srdca, pretože Boh srdce nestvoril, aby takto fungovalo.

Čo je „srdce“?

Čo majú ľudia na mysli, keď vravia: „Nasleduj hlas svojho srdca“? Pochybujem, že nad tým niekto poriadne premýšľal. Keďže je múdre spoznať toho, kto nás vedie, skôr než sa rozhodneme, že je rozumné a bezpečné ho nasledovať, musíme sa pýtať, čo je tou nehmotnou vecou, ktorú nazývame „srdcom“.

Skúšal si niekedy výstižne odpovedať na túto otázku? Odpoveď sa môže zdať zrejmá, kým sa o ňu nepokúsiš, a neuvedomíš si, že je to tvrdší oriešok na rozlúsknutie, než si si myslel. Tu je môj pokus: srdce je biblickou metaforou pre tú časť nášho vnútorného bytia (duše), ktorá je zdrojom našich náklonností.

Náklonnosť je náš silný príklon k niekomu/niečomu alebo vyhýbanie sa niekomu/niečomu. Pre tieto  sklony zvykneme hovoriť, že niečo „milujeme“ alebo „neznášame“.  Náklonnosť je meradlo v duši, ktoré nám vraví, ako veľmi alebo ako málo si ceníme nejakú osobu či vec.

Môžeme tvrdiť, že srdce je vlastne pokladníkom našej duše, pretože Ježiš povedal: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6:21). Keďže je Boh tým najväčším pokladom vôbec, najväčšiu náklonnosť máme mať k Nemu — máme Ho milovať celým srdcom (Mr 22:37).

Daj si pozor na moc tejto frázy

Naše srdce túži po tom, čo si cení. Inými slovami, srdce je sebec. Takže ak ľudia vravia: „Choď za hlasom svojho srdca,“ v skutočnosti myslia: „Choď za tým, čo chceš.“ Keď to však povieme takto, vrhneme na krédo našej kultúry nové svetlo a zbavíme ho tej zasnenej, eufemistickej hmly.

Slová majú moc. Vedia sa presekať cez húštinu a odhaliť tak nádhernú pravdu alebo zákerné klamstvá. Môžu aj miasť, manipulovať a klamať. „Choď za hlasom svojho srdca,“ a „Choď za tým, čo chceš,“ sú dobrými príkladmi toho, čo myslím.

„Choď za hlasom svojho srdca,“ znie vznešene, hrdinsky, dobrodružne a odvážne. Zdá sa, akoby táto fráza mala váhu morálnej povinnosti, ako keby jej neuposlúchnutie znamenalo zradu samého seba. Znie skoro posvätne. Ak je niekto na výprave za hlasom svojho srdca, spochybniť, či by to vôbec mal robiť, znie skoro ako znesvätenie.

Fráza „Choď za tým, čo chceš,“ je však hrubšia a jej neodmysliteľné nebezpečenstvo je zjavnejšie. Keď ju počujeme, intuitívne rozoznáme jej morálnu nejednoznačnosť a pocítime rozpoltenosť kvôli sebeckosti, o ktorej vieme, že infikuje naše motívy. Nemusíme sa zhodnúť na tom, ktoré túžby máme nasledovať, ale všetci sa zhodujeme na tom, že nie všetky by sa nasledovať mali. Všetci vieme, že naše srdce chce mnoho vecí, ktoré preň nie sú dobré.

Ba čo viac, „Choď za tým, čo chceš,“ objasňuje aj to, kto za čím ide. Kľúčové slová v tejto fráze sú: „čo“ a „chceš“. Naše „túžby“ nasledujú „čo“. Ak je naše srdce sebecké, ide za tým, „čo“ chce. Ak je srdce naším pokladníkom, nasleduje to, čo považuje za svoj poklad. Inými slovami, my nenasledujeme nášho pokladníka, náš pokladník nám hovorí, za ktorým pokladom máme ísť.

Nikdy nejdeš za hlasom svojho srdca

To je dôvod, prečo je fráza: „Choď za hlasom svojho srdca,“ mätúca a zavádzajúca. Je to niečo podobné, akoby sme vraveli, že máme nasledovať toho, kto nasleduje nás, alebo ceniť si toho, kto určuje, čo si máme ceniť, alebo chcieť toho, kto je sebcom.

Pravdou je, že nikdy nejdeš za hlasom svojho srdca. Srdce je časťou teba, ktorá ide za tým, čo chceš. Preto Biblia nikdy neprikazuje, aby si nasledoval svoje srdce. Biblia káže srdcu, aby robilo to, kvôli čomu ho Boh stvoril: aby cítilo správnu náklonnosť. Boh vraví tvojmu srdcu, aby si cenilo to, čo má skutočnú hodnotu (Mt 13:44), milovalo to, čo je správne pre tie správne dôvody (Mt 22:37–39), dôverovalo pravde (Pr 3:5–6) a nenávidelo zlé (Ž 97:10).

Nasleduješ objekt, ktorý v tvojom srdci vzbudzuje náklonnosť. Výzvu „Nechoď za hlasom svojho srdca,“ sa oplatí opakovať, pretože verím, že nepriateľ využíva krédo našej kultúry: „Choď za hlasom svojho srdca,“ aby zakrýval pravdu a vmanipuloval ľudí do klamu.

„Nasledovanie hlasu svojho srdca“ nie je neškodné. Je to myšlienka, ktorá znie mocne, ale je nejasná. Zdá sa nám, že je blízko pravdy, takže ak si nedáme pozor, ľahko ju za pravdivú prijmeme. Potom sa z nej stane hodnota, ktorá určuje, ako sa rozhodujeme a vedie nás na sebecké a seba zničujúce chodníčky, a zároveň nám vraví, že sme k sebe len ušľachtilo úprimní. Ak satan udrží náš pohľad upretý na veciach, ktorým veríme, že sú posvätnými snami nášho srdca, vie, že nás môže držať v slepote a brániť nám v tom, aby sme videli skutočný poklad.

Boh však nechce, aby sme mali pohľad upretý na naše srdce, pretože nebolo vytvorené, aby sme ho nasledovali. Bolo vytvorené, aby bolo vedené a usmerňované (2. Tes 3:5). Boh chce, aby boli oči nášho srdca osvietené, aby videli skutočný poklad a snažili sa oň (Ef 1:18). To je dôvod, prečo nám vraví, aby sme hľadeli na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa našej viery (Žid 12:2). Boh nechce, aby sme si chybne mysleli, že ideme za hlasom svojho srdca. On chce, aby sme vedeli, že nasledujeme Ježiša.