Ateizmus v praxi — Cieľ života

Pre väčšinu ľudí, ktorí popierajú, že život má cieľ, je jedinou cestou k šťastnému životu, že si buď sami určia cieľ, ktorý ich však nakoniec dovedie do sebaklamu, podobne ako Sartra, alebo neberú do úvahy logické závery, ktoré vyplynú z ich názoru na život.

Podľa Ernsta Blocha moderný človek v otázke smrti podvedome preberá vieru v nesmrteľnosť podľa viery svojich praotcov, aj keď pre túto vieru nemá základ, keďže neverí v Boha. Bloch dodáva, že zriedka existuje viera, podľa ktorej život končí v prázdnote. Inými slovami povedané: „Snažíme sa držať hlavu hore a pracovať tak, akoby tam nebol žiadny koniec.“ Preberaním zvyškov viery v nesmrteľnosť si moderný človek neuvedomuje priepasť, ktorá ho neustále ohraničuje a ktorá ho raz určite pohltí. Cez tieto zvyšky si zachraňuje zmysel vlastnej identity a získava dojem, že človek nie je zatratený, ale že jedného dňa sa mu svet, iba tak z rozmaru, prestane zdať. Bloch uzatvára svoje myšlienky konštatovaním: „Táto celkom plytká odvaha sa sýti na požičanej kreditnej karte.“ Takýto človek žije z nádeje a útechy, ktorá bola niekedy predtým poskytnutá. Moderný človek však nemá žiadne právo na takúto útechu, pretože odmieta Boha. V snahe žiť zmysluplne, robí skoky viery, aby objavil dôvod pre zmysel života.

Často môžeme nájsť podobný rozpor medzi tými, ktorí tvrdia, že svet a človek existujú iba náhodne, bez toho, aby ich život mal nejaký cieľ či zámer. Keďže je nemožné žiť v neosobnom svete, kde je všetko iba produktom slepej náhody, začínajú potom ľudia pripisovať fyzickým procesom osobnosť a motívy. Je to naozaj čudná cesta a krok z nižšej miestnosti do príbehu, ktorý sa odohráva vyššie. Brilantní ruskí fyzici Zeldovič a Novikov sa v rozjímaní nad realitou tohto sveta pýtali: „Prečo si príroda vybrala k stvoreniu tento druh vesmíru namiesto iného?“ „Príroda“ sa zvyčajne stáva náhradou za Boha, napĺňa Jeho úlohu a funkciu. Francis Crick vo svojej knihe „ Pôvod genetického kódu“ začína písať slovo príroda s veľkým „P“ a inde hovorí o prírodnom výbere ako o „rozumnom“ a „premyslenom“. Fred Hoyle, anglický astronóm, prisudzuje vesmíru ako takému Božie kvality. Pre Carla Sagana, je „Vesmír“, ktorý píše vždy s veľkým „V“, náhradou za Boha. Hoci títo všetci profesori neveria v Boha, pašujú zadnými dverami „božské náhrady“, keďže nemôžu pripustiť existenciu sveta, v ktorom je všetko iba náhodným výsledkom neosobných síl.

Je zaujímavé sledovať mnohých mysliteľov, ako zrádzajú svoje presvedčenie pri pohľade na jeho logické dôsledky. Napríklad isté feministky pozdvihli vlnu protestu proti Freudovej sexuálnej psychológii, pretože je voči ženám šovinistická a dehonestujúca. Niektorí psychológovia sa ich tlaku podvolili a psychológiu nanovo prepracovali. Z toho vidno, aké je to úplne rozporuplné. Ak je Freudova psychológia skutočne pravdivá, potom v určitom zmysle slova až tak veľmi nezáleží na tom, či ponižuje ženy. My nemôžeme zmeniť pravdu len preto, že sa nám nepáčia dôsledky, ktoré so sebou prináša. Ľudia však nedokážu žiť šťastne vo svete, kde je iným ľuďom upieraná ich hodnota. Ak Boh neexistuje, potom nemá nikto žiadnu hodnotu. Jedine ak Boh existuje, potom môžu ľudia dôsledne podporovať práva žien. V opačnom prípade prirodzený výber prikazuje, že príslušníci mužského pohlavia sú dominantní a agresívnejší. Ženy nemajú väčšie práva ako ich majú v samotnej prírode sliepky alebo kozy. Ak by sme to všetko nechali na prírodu, tak je pravda to, čo sa deje podľa jej prirodzeného poriadku. Ale kto môže prijať takýto názor? Evidentne ho nemôžu prijať ani freudovskí psychológovia, ktorí zradili svoje teórie, keď boli pritlačení logickými závermi týchto teórií.

Vezmime si teraz sociologické správanie človeka podľa B.F. Skinnera. Tento pohľad vedie k spoločnosti, ktorú predstavil George Orwell vo svojom diele 1984, kde vláda kontroluje a riadi myšlienky celej spoločnosti. Ak Pavlovove psy môžu slintať vtedy, keď zaznie zvonček, presne tak to môže byť aj s ľuďmi. Ak sú Skinnerove teórie pravdivé, tak potom nemôžeme mať žiadne námietky proti takému nakladaniu s ľuďmi, ako to robí Skinner s potkanmi vo svojej potkanej klietke. Potkany bežia cez bludiská, sú vábení potravou a dostávajú elektrické šoky. Podľa Skinnera sú všetky naše skutky presne stanovené a určené. Ak Boh neexistuje, potom neexistuje žiadny morálny dôvod, aby sme sa postavili proti takémuto druhu programovania človeka. Človek nie je kvalitatívne rozdielny od potkana, pretože obaja sú iba vecou času a náhody. Ale kto z nás príjme tento dehumanizujúci pohľad?

Na záver si vezmime biologické určenie človeka podľa Francisa Cricka. Podľa jeho logického záveru je človek podobný iným laboratórnym vzorkám. Svet bol šokovaný, keď sa dozvedel, že v táboroch, akým bol Dachau, boli ľudia používaní na lekárske experimenty. Ale prečo nie? Veď ak Boh neexistuje, neexistuje ani žiadna morálna prekážka k zaradeniu ľudí do skupiny pokusných králikov. Pamätník v Dachau hovorí „Nikdy viac!“, ale takéto konanie naďalej pokračuje. Pred niekoľkými rokmi sa v USA predralo na povrch, že niekoľkým ľuďom bola bez ich vedomia vstreknutá sterilizačná látka, slúžiaca na lekárske výskumy. Mali by sme protestovať, že tento postup je zlý, ak je človek iba elektrochemický stroj? Výsledkom takéhoto pohľadu na život je kontrola populácie, v ktorej sú slabí a nemohúci jedinci zabíjaní a v ktorej sa vytvára priestor iba pre dostatočne silných. Protestovať proti tomuto systému môžeme jedine vtedy, ak Boh existuje.

Len vtedy ak Boh existuje, môže mať náš život cieľ a zámer.

Dilema moderného človeka je natoľko hrozná, nakoľko popiera existenciu Boha a objektívnosť hodnôt a cieľov života. Táto dilema ostáva nezmenená aj pre postmoderného človeka. Treba si uvedomiť, že modernizmus zákonite vedie k absurdite, sklamaniu a následne do skľúčenosti. V niektorých súvislostiach môžeme vnímať postmodernizmus ako uvedomenie si úzkosti, ktorú priniesla modernosť. Ateistický svetonázor je nedostatočný preto, aby sme dokázali žiť šťastný a plnohodnotný život. Človek nedokáže žiť šťastne a plnohodnotne, ak je život bez zmyslu, hodnôt a cieľa. Ak sa pokúsime žiť ateistický svetonázor dôsledne, objavíme samých seba ako nešťastných ľudí. Ak sa napriek tomu pokúsime žiť šťastne, dokážeme to len vtedy, ak uznáme, že náš pohľad na život je nesprávny.