Boh a nespravodlivosť

Martin Luther King, Jr. vo svojej známej reči „Mám sen" vyhlásil: „Odmietame veriť, že celá spravodlivosť skrachovala." Týmito slovami Dr. King vykreslil znepokojenému národu silný obraz nádeje a navždy spojil hnutie za občianske práva s predstavami o spravodlivosti a Božom obraze.

Podobne z predstáv o spravodlivosti a Bohu vychádzajú aj príbehy knihy Daniel. V skutočnosti je to dôvod prečo sa 6. kapitola knihy Daniel stala obľúbenou časťou Písma medzi hlásateľmi občianskych práv na začiatku 60. rokov. Príbeh opísaný v Dan 6 hovorí o kráľovi, ktorý stratil zo zreteľa svoje postavenie kráľa, zmysel pre právo a vytvoril systém bez spravodlivosti a zákona, ktorý je brzdou a pripravuje nástrahy jeho tvorcom. Avšak v porovnaní s bezprávím a korupciou príbeh ukazuje na tichého, ale aktívneho Daniela, ktorý sa podriaďuje vyššiemu zákonu, uprostred prenasledovania sa v rukách svojich utláčateľov a v tieni jamy levovej klania Kráľovi kráľov. Daniel žije v beznádeji exilu a omdlieva pod tlakom nespravodlivosti, ale neohrozene deklaruje zvrchovanosť Boha a s vernosťou a vytrvalosťou odmieta veriť inak.

V kráľovstve, kde bol len cudzincom, bol Daniel menovaný do dôležitej pozície, pretože kráľ ho považoval za veľmi prospešného. Príbeh jasne naznačuje, že v mierumilovnom panstve kráľa Dária nie je všetko pokojné. Danielovi podriadení sa ho chcú zbaviť. Príbeh neposkytuje dôkladné vysvetlenie, prečo Daniela tak nenávideli, a predsa v tomto tichu je povedané veľa. Podstatou akéhokoľvek predsudku je, že chýba vysvetlenie. Bezdôvodne a bez logiky môžeme rozlišovať, a sme sami diskriminovaní. Neexistuje žiadne vysvetlenie, pretože odhalenie našich dôvodov, ktoré nás vedú k predsudkom, sa stáva naším vlastným sudcom. V skutočnosti Danielovi nepriatelia ukázali na nedostatok logiky, keď došli k záveru: „Nenájdeme nijakú zámienku obžalovať ho, iba ak nájdeme niečo, čo sa týka jeho náboženstva." (Dan 6:6)

Muži pokračovali vo svojom pláne. Lichotivo oslovili kráľa tak, aby ich neodmietol, a presvedčili ho, aby vydal príkaz, podľa ktorého je každý v kráľovstve povinný modliť sa len k nemu. Kráľ, ktorý bol spokojný so svojím vysokým a vznešeným postavením a s mocou vládnuť, súhlasil, že si overí lojalitu občanov a urobí zákon neodvolateľným. Je dôležité poznamenať, že Daniel až do konca tohto príbehu nič nehovoril, ale bol pokojný. Vedel, že príkaz bol podpísaný, no šiel do svojho domu, otvoril okná smerom k Jeruzalemu a modlil sa a oslavoval svojho Boha, ako to robieval aj predtým.

Muži ho okamžite chytili, tak ako si to naplánovali. Urýchlene sa dostavili pred kráľa, aby poukázali na jeho vinu. Zatiaľ čo kráľ stojí zarmútený, Daniel je obvinený, a nie je možné ho vyslobodiť. Kráľ musí svojho verného služobníka vydať do rúk nespravodlivosti, lebo je viazaný svojím vlastným zákonom. Daniela hodili do jamy levovej, a tá je potom zapečatená rukou skrúšeného kráľa.

Kým čakáme, ako sa to skončí, nespravodlivosť tejto situácie je hmatateľná. Hlasy, ktoré by sme chceli počuť, mlčia. Z úst Daniela nič nepočujeme. Nič nepočujeme ani z Božích úst. Tvárou v tvár nespravodlivosti môže byť ticho skľučujúce, naplnené zúfalými otázkami. Kde je Boh? Čo sú to za tiché obete? Kto bude hovoriť proti ohlušujúcemu bezpráviu, proti slovným hrám a zavádzajúcim argumentom, keď sú ruky zviazané, možnosti vyčerpané a osudy sa zdajú byť neodvratné?

Daniel nakoniec prehovorí, ale až potom, keď bol jeho neodvratný trest zrušený Božou rukou. Danielov príbeh podobne ako hnutie za občianske práva v Spojených štátoch je potvrdením, že Boh v tichosti stále koná. Aj pri únave z bezprávia a v tieni tých, ktorí sa snažia ničiť, je Boh zvrchovaný. Našťastie Boh spravodlivo odpovedá: „Pre útlak slabých a vzdychanie biednych teraz povstanem."