Boží liek proti obavám

Napriek tomu sa mnohí z nás zdráhajú modliť. V skutočnosti nevieme, ako sa máme modliť, a za modlitbu sa hanbíme. Niektorí ľudia sa nemodlia, pretože majú pocit, že ich životy nie sú pred Bohom v poriadku (a možno nie sú).

Nikdy by sme sa však nemali zdráhať modliť.

Zameriavame sa na nesprávne veci

V liste do zboru v Efeze Pavol povedal: „V každom čase všetkých modlitieb a prosieb modlievajte sa v duchu; dbajte pritom vytrvalo a proste za všetkých svätých“ (Ef 6:18).

Pavol nám v tomto verši hovorí o dôležitých veciach týkajúcich sa modlitby, no nezaoberá sa niektorými vecami, na ktoré sa zvykneme sústrediť. Príliš často sa v modlitbe zameriavame na menej dôležité veci. Zaoberáme sa vecami, ktoré nie sú podstatné.

Ľudia sa napríklad môžu príliš sústrediť na postoj pri modlitbe. Myslia si, že najlepšie je modliť sa vždy na kolenách a že je naozaj nevhodné modliť sa v sede alebo s otvorenými očami.

V Biblii však nájdeme príklady ľudí, ktorí sa modlili v stoji, so zdvihnutými rukami, v sede, v ľahu, na kolenách, s očami uprenými hore, v predklone či bijúc sa do hrude. Nezáleží teda na polohe tela — pretože to, čo zaujíma Boha, je postoj nášho srdca.

Iní sa zaujímajú o to, aké je najlepšie miesto na modlitbu. Myslia si, že Boh skôr vypočuje modlitbu v kostole ako na inom mieste. Samozrejme, nepopieram, že Boh vypočuje modlitbu v kostole. Zároveň však v Biblii nájdeme príklady ľudí, ktorí sa modlili aj na iných miestach. Modlili sa počas bitky, na ulici, na svahu hory, pri rieke, v jaskyni, v komore, vo väzení, v mori, a dokonca aj v bruchu veľryby.

Potom je tu otázka najlepšieho času na modlitbu. Mali by sme sa modliť ráno, popoludní alebo v noci? Máme sa modliť trikrát alebo štyrikrát denne?

V Biblii sa ľudia modlili v každom čase. Nájdeme ľudí, ktorí sa modlili ráno, dopoludnia a večer. Nájdeme ich modliť sa trikrát denne, pred jedlom, po jedle, pred spaním a o polnoci.

Ide o to, že by sme sa mali modliť, keď sme mladí, keď sme starí, keď máme problémy a aj keď sa nám darí. Mali by sme sa modliť v akejkoľvek polohe, na akomkoľvek mieste, v akomkoľvek čase a za akýchkoľvek okolností.

Ako sa máme modliť

Ježiš nám dal vzor modlitby, ktorú nazývame modlitba Pánova. Jeho učeníci mu povedali: „Pane, nauč nás modliť sa“ (L 11:1). Všimnite si, že nepovedali: „Pane, nauč nás modlitbu.“

Niekedy si myslíme, že modlitba Pánova je tá najväčšia modlitba, ktorú môžeme použiť, keď sme naozaj v ťažkostiach. Nie je nič zlé na tom, ak sa ju modlíme doslovne. Ale je to viac než len modlitba — je to vzor modlitby. Je to plán, podľa ktorého sa treba riadiť.

V niektorých situáciách však nie je čas postupovať podľa tohto modelu. V núdzovej situácii postačí jednoduché: „Pomôž.“

Keď si však nájdete čas na modlitbu, spomeňte si na skratku UPVP. Každé písmeno označuje špecifický aspekt modlitby, usporiadaný v prirodzenom poradí: uctievanie, priznanie, vďaka a prosba.

Začíname uctievaním. To je to, čo Ježiš učil: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče [náš, ktorý si v nebesiach], posväť sa meno Tvoje… “ (L 11:2). On je náš Otec v nebi, nie náš komorník v nebi, náš sluha v nebi alebo automat v nebi. Hovoríme so všemohúcim Bohom, Stvoriteľom vesmíru. To dáva veciam perspektívu.

A to nás privádza k vyznaniu hriechov. Čím viac sa približujeme k Bohu, tým viac pociťujeme svoju hriešnosť. Vidíme to znázornené v starozákonnej Knihe Izaiáš, kde Izaiáš povedal: „V roku, keď zomrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje Jeho rúcha naplňovali chrám“ (Iz 6:1).

V reakcii na to, čo videl, Izaiáš povedal: „Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči“ (verš 5). Videl Boha takého, aký je. A v Božej prítomnosti si uvedomil svoje nedostatky.

Našou bezprostrednou reakciou po vyznaní je poďakovanie. Sme vďační za to, čo pre nás Boh urobil, že nás očistil a odpustil nám. Ako povedal Dávid: „Blahoslavený, komu je odpustený priestupok a hriech prikrytý!“ (Ž 32:1)

Biblia hovorí: „Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť!“ (Ž 107:1) Mali by sme Mu ďakovať, keď sa nám chce, a aj keď sa nám nechce, pretože On je hoden našej chvály.

Prosba, teda prednesenie našich osobných prosieb pred Bohom, je na poslednom mieste. Keď strávime čas uctievaním, vyznávaním hriechov a ďakovaním, naše prosby sa môžu zmeniť. Keď uvidíme Boha takého, aký je, keď o ňom budeme premýšľať, začneme veci prehodnocovať, pretože sa zosúladíme s jeho vôľou. To je cieľom účinnej modlitby. Ak chceme, aby naše modlitby boli častejšie vypočuté kladne, musíme sa naučiť modliť podľa Božej vôle.

Biblia nám hovorí: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi“ (F 4:6–7).

To je Boží liek proti obavám. Nič nie je príliš veľké na to, aby sme sa za to nemohli modliť. A nič nie je ani príliš malé. Prineste to k Bohu.