Buď spokojný s tým, čo máš

Keď chcel autor Listu Židom učiť svojich čitateľov o spokojnosti, povedal im starý príbeh s dobre známym refrénom. Tíšil ich obavy a krotil ich lakomstvo tým, že im pripomínal, čo povedal Boh: „Vaše správanie nech je bez lakomstva, buďte spokojní s tým, čo máte. Veď On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám“ (Žid 13:5). To podnietilo Charlesa Spurgeona, aby sa opýtal:

Či sa všetky životné utrpenia a smrteľné bolesti, vnútorná porušenosť a vonkajšie nástrahy, skúšky zhora a pokušenia zdola nebudú javiť len ako malé ťažkosti, keď sa môžeme schovať za opevnenie zvané „On povedal“?

Semienko, z ktorého v srdci kresťana vyklíči zbytočný strach, je zábudlivosť — neschopnosť pamätať si to a dôverovať tomu, čo povedal a urobil Boh celého vesmíru. Nikto a nikdy nemal dôvod obviniť Boha z toho, že nakoniec nesplnil sľub, ktorý dal. Nezlyhal ani v jedinom slovnom spojení, v ktorejkoľvek vete či ktoromkoľvek vyhlásení, aké kedy urobil (Joz 21:45).

Naozaj spokojní s tým, čo máme, budeme len vtedy, keď budeme vedieť, že máme Jeho. A na to, že máme Jeho, nezabudneme, keď budeme počuť Jeho hlas a veriť mu.

Boh povedal 

Keď Boh povedal: „Nikdy ťa neopustím, ani ťa nezanechám,“ hovoril s Józuom predtým, než malý Izrael odišiel do boja, aby vojensky obsadil celú kanaánsku krajinu. Národ kočovníkov mal onedlho vtrhnúť do krajiny plnej nepriateľov, ktorí boli väčší a silnejší než oni sami. Nebola to jedna armáda, ale mnoho (Joz 3:10) — a nie naše územie, ale ich. Jedinou istotou, ktorú mal Izrael, bolo, že  Boh im predtým povedal, aby šli. On to predtým povedal.

Čo vlastne povedal? Cudzia krajina, do ktorej ideš teraz vstúpiť, ti už patrí (Joz 1:3). Žiaden nepriateľ, bez ohľadu na jeho počet či silu, ťa nebude môcť poraziť (Joz 1:5). A najsľubnejšie zo všetkého bolo: „Nenechám ťa a neopustím.“    

„Nikdy ťa neopustím“

Toto veľké prisľúbenie vyznie naprázdno, ak ho budeme chápať z hľadiska priestoru, a nie ako prísľub vernosti. Samozrejme, že nás Boh nikdy neopustí, pretože je všade po celý čas. „Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty; a keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty“ (Ž 139:8). Ale hneď v ďalšom verši vidíme Božiu vernosť: „Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najvzdialenejšom mori, aj tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila“ (Ž 139:9–10). Ak mu patríš, neopustí ťa; bude ťa viesť a chrániť.

„V našom srdci rastie úzkosť aj lakomstvo, keď upadajú Božie slová.“

Keď Józua z beznádejných okolností a obrovského odporu znervóznel, Boh povedal:

„Nenechám ťa ani ťa neopustím… Buď silný a odvážny, nestrachuj sa a nezúfaj! Veď Hospodin, tvoj Boh, bude s tebou, kamkoľvek pôjdeš.“ (Joz 1:5, 9)

Keď autor Listu Židom videl, čomu budú čeliť Ježišovi nasledovníci a ako sa ocitnú v pokušení zísť z cesty, vrátil sa k tým istým slovám (jediné miesto v Novom zákone, na ktorom sa cituje toto prisľúbenie): „Veď On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám“ (Žid 13:5).

Nikdy nebudeš sám. Bez ohľadu na to, ako zúfalo a sám sa budeš cítiť, bez ohľadu na to, akej silnej opozícii budeš čeliť, bez ohľadu na to, aké neisté sa stanú tvoje okolnosti, on povedal: Budem s tebou. Jeho prítomnosť dokáže upokojiť akúkoľvek obavu — ak nezabudneme na to, že on je tu pre nás, je blízko a načúva.

To, čo nemáš     

Autor Listu Židom však nevaroval pred Kanaáncami, Chetejcami, Chivijcami, Perizejcami, Girgášejcami, Amorejcami aj Jebúsejcami. Jeho čitatelia, ktorými boli židovskí konvertiti, čelili intenzívnemu prenasledovaniu, ale z vnútra ich vlastného národa — od svojich vlastných komunít, dokonca svojich vlastných rodín. A ako tak padal spaľujúci oheň od priateľov, v ich srdci sa vynáral ešte hrozivejší nepriateľ: ich vlastné túžby a žiadosti.

Hovorí: „Vaše správanie nech je bez lakomstva, buďte spokojní s tým, čo máte. Veď On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám“ (Žid 13:5). Keď západní kresťania v dnešnej dobe čítajú: „Buďte spokojní s tým, čo máte,“ možno sa domnievame, že kresťan má toho dosť. Možno počujeme: „Netúž mať viac, ako potrebuješ.“ Ale mnohých týchto mladých konvertitov vyhodila z domu ich vlastná rodina a náhle prišli o všetko zabezpečenie a ochranu. Nasledovať Ježiša znamenalo prijať opustenie od blízkych a chudobu. A tak mnohých z nich vyzývali k tomu, aby boli spokojní s tým, čo nemajú. 

Nespokojnosť sa zrazu nezdá byť taká nerozumná. Niektorí z nich museli vydržať bez jedla — pre Krista. Niektorí z nich mali len šaty, tie na sebe oblečené — pre Krista. Niektorí z nich prišli o strechu nad hlavou — pre Krista. Niektorí z nich „ochotne znášali, keď [ich] olupovali o majetok, lebo vedeli, že sami [majú] lepší, trvanlivý“ (Žid 10:34).

„Zábudlivosť je semienko, z ktorého v srdci kresťana vyklíči zbytočný strach.“

Ak oni vedeli byť spokojní s tým, čo mali a čo nemali, ako to, že my sa nevieme naučiť byť spokojní s tým, čo máme?

Stačí milosť

Buď spokojný s tým, čo máš. Existuje šesť desivejších slov v kultúre, ako je tá naša? Na mňa rozhodne dopadajú ako šesť ostrých rán z dela. Nedovoľ, aby tvoje srdce donekonečna túžilo po niečom, čo možno budeš mať jedného dňa, ale pestuj spokojnosť plynúcu z toho, čo ti Boh dal na dnes.

Slovo spokojný je to isté, aké je použité v 2. liste Korinťanom 12:9, kde Ježiš vraví apoštolovi Pavlovi: „Dosť máš na mojej milosti; lebo moja moc sa v slabosti dokonáva.” Pavol na to reaguje slovami: „Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný“ (2. K 12:9–10).

Pavlovo posolstvo sa nepodobá toľkým evanjeliám, ktoré hlásajú spokojnosť: Ak ti Pán dá menej, vyrábaj citronádu. On vraví skôr toto: Ak ti Kristus dá menej, chváľ sa tým, čo máš menej, pretože v tom svojom menej máš príležitosť viac vidieť Jeho. Jeho milosť postačí na to, aby v nás zakryla akýkoľvek nedostatok. Ak je Boh taký veľký a milosť taká ľúbezná, potom dokážeme povedať to, čo drvivá väčšina povedať nedokáže: „Keď máme pokrm a odev, s tým sa uspokojíme“ (1. Tim 6:8).

Nedáme sa jednoducho uchlácholiť, ale budeme sa tešiť, lebo naša najhlbšia radosť nestojí a nepadá s tým, čo máme (F 4:11).

Ako striebro zabíja človeka

Ak však chceme byť spokojní s tým, čo máme, musíme sa oslobodiť od lásky k peniazom. Ako pred tým varuje Pavol: „Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí“ (1. Tim 6:10). A kvôli tejto túžbe mnohí prišli o spokojnosť a zabudli na to, čo povedal Boh. Dôvernosť vzťahu s Bohom stráca na svojej hodnote, keď sa hlbšie zamilujeme do svojej meny (a všetkého, čo nám môže kúpiť).

Ak neprestaneme flirtovať s peniazmi, stanú sa z nás synovia Judáša, ktorý vymenil samého Boha za úbohých tridsať strieborných (Mt 26:15). Ale ešte predtým než zomrel, Judáš vedel, že ho odsúdili (Mt 27:3). Silno precenil peniaze a nesprávne odhadol lásku, ktorá sa nedá kúpiť za nijaké množstvo striebra: „Nikdy ťa neopustím, ani ťa nezanechám.“

„Naozaj spokojní s tým, čo máme, budeme len vtedy, keď budeme vedieť, že máme Jeho.“

Či nevidel, ako vražedne nešťastní sú farizeji (L 16:14)? A predsa sa nedokázal zbaviť svojich hlbokých túžob, aby získal viac, aj keď ho o všetko pripravili. Ak by sme prežili to hrozné uvedomenie, ktoré prežil on potom, čo vymenil Ježiša za peniaze, nebežali by sme rozdať všetok majetok, len aby sme mali Boha? Nemali by sme radšej akokoľvek málo v tomto živote, len aby sme získali Jeho v tom ďalšom a naveky?

Spokojný a odvážny

Ako vyzerá spokojnosť? Pravá spokojnosť nevyzerá lacno, hanblivo či poddajne, lebo často vyžaduje hlbokú silu a odvahu, akú má srdce leva. List Židom pokračuje: „On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám.“ My teda smelo môžeme povedať: „Pán je mojím pomocníkom, nebudem sa báť; veď čo mi urobí človek?“ (Žid 13:5–6). Keď sa pozrie na túto malú armádu nasledovníkov Ježiša, ktorí čelia rôznym túžbam, potrebám i horším veciam, obráti pozornosť od 1. kapitoly Józuovej knihy k Žalmu 118, ktorý hovorí:   

„Lepšie je utiekať sa k Hospodinovi, ako dúfať v človeka. Lepšie je utiekať sa k Hospodinovi, ako dúfať v kniežatá.“ (Ž 118:8–9)

Odvaha spája Žalm 118 s prísľubom z 1. kapitoly Józuovej knihy, pretože Boh trikrát hovorí Józuemu: „Buď silný a odvážny“ (Joz 1:6–7, 9). Predtým ako Józua počul tieto štyri slová, Mojžiš mu povedal: „Buďte mocní a udatní, nebojte sa, ani sa ich neľakajte, lebo Hospodin, tvoj Boh, kráča s tebou; nenechá a neopustí ťa!“ (5. M 31:6).

Keď si v pokušení robiť si starosti z toho, koľko toho máš, upriam svoju myseľ na to, čo On sám povedal. Ak je pravý Boh tvojím Bohom, on ide s tebou. Vie, čo potrebuješ (Mt 6:32). A keď vie o všetkom, čo potrebuješ, a o všetkom, čo sa ti postaví do cesty, On ťa nikdy nepustí, ani ťa nezanechá. Preto môžeme byť odvážni, kamkoľvek nás povedie Jeho ruka, uniknúť pred lesknúcimi sa striebornými sľubmi, a radovať sa z toho, čo máme. Zo všetkého najviac sa môžeme radovať z toho, že máme Jeho.