Byť rodičom je ako byť záhradníkom

Musím sa vám s niečím priznať. Keď moje deti prekročili hranicu z mladšieho do staršieho detstva (naša spoločnosť toto obdobie niekedy nazýva tween roky — obdobie rannej puberty), moja rodičovská záhrada bola zrazu plná neporiadku a buriny.

Nie som si úplne istá, prečo sa to udialo, ale je to tak. Keď sa pozriem späť, vidím niekoľko možností. Po prvé, moje deti boli stále samostatnejšie. Už som nemusela kúpať päť detí, kŕmiť bábätká lyžičkami, vymieňať plienky a zdanlivo pomáhať otáčať celý svet len silou mojej vlastnej vôle. Mohla som ich už nechať, aby sa v niektorých oblastiach postarali sami o seba.

Po druhé, bola som unavená zo všetkej snahy, ktorú som za prvých 10 rokov rodičovstva do detí investovala. Prvé tri roky života každého dieťaťa sú pre rodičov fyzicky veľmi vyčerpávajúce. My sme to absolvovali päťkrát za sebou bez akýchkoľvek prestávok a náročné obdobia jednotlivých detí sa často prelínali. Bola som vysilená.

To, čo som si nevšimla hneď, bola burina, ktorá sa začala ukazovať v iných oblastiach. Už som sa o svoje deti po fyzickej stránke nemusela starať tak ako predtým. Samozrejme, teraz som zrazu varila oveľa väčšie hrnce jedla než kedykoľvek v minulosti, ale to teraz nie je to najdôležitejšie. To, čo potrebujú, je väčšia duchovná starostlivosť. A potrebujú viac môjho času a nie menej.

MALÉ VECI, KTORÉ PRINÁŠAJÚ OVOCIE

Keď boli deti malé, náš dom bol ako dobre naolejovaný stroj, alebo aspoň do takej miery, ako to bolo možné so štyrmi chlapcami, ktorí mali 4 a pol roka a menej. Šialené, však? Ale mali sme harmonogram jedenia aj spania a držali sme sa ho do bodky. Ak by sme to nerobili, stratila by som akúkoľvek kontrolu aj nad tými najjednoduchšími dňami. Teraz sú už, vďaka Bohu, veci voľnejšie, ale ja by som stále chcela, aby naším dňom vládol rovnaký duch konzistentnosti. Pretože malé veci, ktoré verne opakujeme počas dlhého obdobia, prinášajú veľa ovocia.

Pamätám si, ako som raz počula jedného kazateľa hovoriť o tom, ako sa zotavoval po operácii kolena. Doktor mu dal za úlohu „precvičovať svoju jazvu“. Vzhľadom na to, že tá operácia bola celkom invazívna, bolo veľmi možné, že sa mu vnútri kolena vytvorí zjazvené tkanivo, čo by mohlo spôsobiť stuhnutie kĺbu. Musel preto každý deň vyliezť na stacionárny bicykel a rozcvičovať svoju jazvu, aby si zachoval pohyblivosť a aby svoje koleno prinútil hýbať sa tak, ako bolo stvorené. Nebola to vôbec príjemná úloha a on by oveľa radšej sedel a oddychoval. Ak by však len oddychoval, nakoniec by už nevedel svoje koleno vôbec používať. Ale ak do toho bude investovať námahu každý deň, nakoniec zvládne pokrčiť koleno presne tak ako predtým.

S konzistentnosťou máme všetci problémy. Na to, aby sme v našej nudnej rutine zachovali vernosť, potrebujeme perspektívu. Nevidíme okamžité výsledky. Rodičovstvo je jedným z najdlhších behov zo všetkých behov na dlhé trate. Výsledky našej snahy neuvidíme celé desaťročia. Ale musíme sadiť semiačka. Takisto musíme vytrhávať burinu — najprv v našich srdciach, predtým než nás prerastie. A takisto sa musíme venovať aj burine v srdciach našich detí — s láskavou starostlivosťou, aby sme veľmi nepoškodili pôdu, v ktorej rastú aj tie dobré veci. Tie dobré semienka podporujeme v raste polievaním v podobe každodenného čítania Božieho Slova, modlitieb a povzbudení. A potom musíme čakať.

Ako raz povedal jeden múdry muž, čakanie je tá najťažšia vec. Obdobie staršieho detstva a tínedžerské obdobie sú časom posunu; musíme ustúpiť a spoliehať sa na Ducha Svätého ešte väčšmi ako kedykoľvek doteraz. Dni, kedy platilo „keď spravíš A, dostaneš B“ sú dávno za nami, rodičovstvo morálneho príkladu už nestačí. Teraz už dolujeme v hlbšej pôde sŕdc našich detí; rozprávame sa spolu, modlíme sa a stále viac ich púšťame z našich rúk. Čakáme na príchod ovocia.

AJ V NAŠICH SRDCIACH MÁME BURINU

Kým čakáme, pýtame sa rôzne otázky. Kde je to ovocie? Dostáva sa k nemu/k nej vôbec niečo? Prechádzame dňami seba-reflexie. Ako naše deti odrážajú naše vlastné správanie — alebo to, čo nerobíme? Ako nás Boh môže zmeniť? Aká burina potrebuje byť vytiahnutá z našich nekonečne blúdiacich sŕdc? A ako to môžeme pokorne ukazovať aj našim deťom?

Musíme sa samých seba pýtať: Koľko z nášho rodičovstva je zamerané na to, aby sme vyprodukovali „poriadne“ dieťa — alebo minimálne to, čo si pod tým predstavujeme my? Sme stále otvorení predstave, že rodičovstvo má za cieľ vyprodukovať žatvu spravodlivosti aj v nás?

Tieto dni sú skutočne dni vytriezvenia.

Sľúbil nám niekto, že žatva príde v tom čase, ktorý si my naplánujeme, spôsobom, ktorý je pre nás tým najjednoduchším? Samozrejme, že nie. Ale máme prísľub žatvy spravodlivosti v správnom čase, ak sa nevzdáme ( 6:9). Bude to však pravdepodobne vyzerať úplne inak ako si myslíme.

PREKVITANIE POD POVRCHOM

Na našej záhrade úplne najradšej sadím cibuľky. Sú to úplne najškaredšie semená, ktoré nevyzerajú, že majú akúkoľvek nádej. V princípe vyzerajú, že sú mŕtve. Sú to tie rastlinky, ktoré na záhrade nedokážem nijako ovplyvniť vlastnou snahou.

Ale Boh cibuľky nadizajnoval tak, že prekvitajú pod zemou. Každý rok som šokovaná, o koľko väčšie sú tie rastlinky oproti minulému roku, keď konečne vyrastú, v správnom čase po období poriadneho oddychu a dostatočnej dávke dažďa. Ja pre tie cibuľky nemôžem spraviť vôbec nič, kým sedia skryté v zemi. Ale keď vyrazia na povrch — je to vždy úžasné prekvapenie. Modlím sa, aby sa niečo podobné dialo aj počas obdobia výchovy v neskoršom detstve a aj neskôr, v mojom srdci aj v srdciach mojich detí.