Cena za učeníctvo

Hitler reagoval na neúspešný pokus o atentát — Valkýru — sériou opatrení. Dal zatknúť stovky ľudí. Ďalších, ktorí už vo väzení boli, premiestnili do ciel s vyšším stupňom stráženia. Pre iných sa čakanie na popravu výrazne skrátilo. Jedným z nich bol práve Bonhoeffer.

21. júla Bonhoeffer napísal o rozhovore, ktorý mal v roku 1930 v Amerike. Bol v Spojených štátoch, aby si prehĺbil teologické poznatky. Mal stráviť rok na očividne teologicky liberálnej škole Union Theological Seminary v New Yorku. Škola sa mu však nepozdávala. „Nie je tu žiadna teológia,“ napísal v liste do Nemecka.

Našiel si však veľa dobrých priateľov a zažil dobrodružstvo na výlete z New Yorku do Nového Mexika.

V jeden večer debatovali pri ohnisku o tom, čo chcú vo svojom živote dosiahnuť. Jeden z nich, Francúz menom Lasserre, povedal, že sa chce stať svätým. Bonhoeffer napísal jeho príbeh v liste Bethegeovi deň po neúspešnom atentáte:

„Bol som veľmi ohromený, ale nesúhlasil som s ním a povedal som mu, že ja by som sa rád naučil mať vieru… Zistil som sa a stále zisťujem, že mať vieru sa človek naučí tým, že žije naplno v tomto svete. Človek sa musí vzdať pokusu stať sa niekým, či už svätcom, napraveným hriešnikom, cirkevníkom, spravodlivým alebo nespravodlivým mužom, mužom chorým alebo zdravým. Úplným životom v tomto svete myslím žiť bezvýhradne v povinnostiach, problémoch, úspechoch, zlyhaniach, zážitkoch a dilemách života.“

Ak sa pozrieme na tento zoznam, zistíme, že zo všetkých slovíčok sa nám najviac páči úspech. Zvykneme sa vyhýbať ostatným veciam, ktoré spomenul Bonhoeffer, ale neuvedomujeme si, že aj tieto veci sú súčasťou života v „tomto svete“. Bonhoeffer dodáva, že žiť takýto život znamená, že sa „úplne vrhnem do Božích rúk, pričom si budeme všímať nie naše vlastné utrpenie, ale utrpenie Boha, ktorý sa stal človekom — Krista v Getsemanskej záhrade. Myslím si, že toto znamená mať vieru.“ 

Bonhoeffer sa to naučil za krátky čas svojho krátkeho života. Zomrel vo veku 39 rokov. Zatiaľ čo väčšina ľudí v štyridsiatke ešte len začína pracovať na svojom prínose pre svet a ponúka svoje zrelé rady. Bonhoeffer sa k tomuto míľniku nikdy nedostal. 

Mladý profesor v Berlíne

Narodil sa do akademickej rodiny. Jeho otec, Karl Bonhoeffer, bol renomovaným psychiatrom na Berlínskej univerzite. Jeden z jeho bratov objavil rotujúce izoméry vodíka. Rodinný dom Bonhoefferovcov mal obrovskú knižnicu. Dietrich bol vynikajúcim študentom. Svoj prvý doktorát získal ako dvadsaťjeden ročný a druhý o tri roky neskôr. Pôsobil na akademickej pôde, ale cirkev bola jeho srdcu bližšia.

Ako mladý profesor na Berlínskej univerzite si všimol inzerát na miesto učiteľa konfirmandov v evanjelickom kostole v Berlíne hneď oproti svojmu rodnému domu. Išlo o nevychované deti, ktoré už zažili niekoľko potencionálnych učiteľov. Farár tohto miestneho zboru dúfal, že zoženie učiteľa plného ideálov, ktorý by túto prácu bral ako svoje povolanie. Namiesto toho farár a skupina nevychovaných tínedžerov dostali profesora teológie s okrúhlymi okuliarmi a uhladeným vzhľadom.

Bonhoeffer si ich okamžite získal. Keď prišiel deň konfirmačnej slávnosti, o ktorom si farár myslel, že nikdy nepríde, vzal Bonhoeffer všetkých svojich zverencov ku krajčírovi a dal im ušiť obleky. Bol typom učiteľa, ktorý nemal problém počas vyučovania chytiť loptu a zahrať si so žiakmi futbal. Po zápase si so študentmi pustil platne a rozprával s nimi o teológii. Pre Bonhoeffera bolo učenie istou formou učeníctva.

Spoločný život

Nacisti sa snažili zjednotiť všetky protestantské zbory do Nacistickej protestantskej ríšskej cirkvi. Bonhoeffer sa aj napriek svojmu mladému veku rýchlo postavil do čela hnutia s názvom Bekennende Kirche (vyznávajúca cirkev), ktoré kritizovalo rozhodnutie nemeckej vlády a odmietalo akékoľvek podriadenie. Týmto krokom prišiel o právo vyučovať na Berlínskej univerzite a jeho knihy boli zaradené na zoznam zakázaných. Bol vymenovaný za riaditeľa jedného z piatich seminárov Vyznávajúcej cirkvi. Na tomto seminári učil svojich študentov vo Finkenwalde o Biblii a teológii, a ako sa modliť. Pre Bonhoeffera tvorili kňazskú službu tri základné  veci — biblické štúdium, teológia a modlitba.

Jeden z jeho študentov na Finkenwalde, Eberhard Bethge, poukazuje na to, čo ho učil Bonhoeffer: „Pretože som učiteľom sveta, nemôžem vyučovať Slovo Božie, pokiaľ ho nenechám ku mne denne prehovárať. Božie Slovo nemôžem vykladať správne, ak nad ním nemeditujem v mojich modlitbách.“

Gestapo sa o seminároch dozvedelo a zrušilo ich. Bonhoeffer strávil nasledujúci rok života v dome svojich rodičov. Napísal knihu Spoločný život, v ktorej spomínal na to, čo robil a čo sa naučil vo Finkenwalde. Navštevoval taktiež svojich študentov a dával im nové úlohy, ktoré súviseli s ich štúdiom a službou.

Listy z väzenia

Nasledujúce roky (1940 — 1943) Bonhoefferovho života sú kontroverzné. Na naliehanie svojho švagra sa pripojil k nemeckej vojenskej spravodajskej službe Abwehr. Ale nezdá sa, že by bol  špiónom. Svoju pozíciu využíval na slobodné cestovanie po krajine, aby tak ostal v kontakte so svojimi študentmi a zbormi, kde slúžili. Potom prišla sporná časť jeho života, keď sa stal členom skupiny, ktorá chcela spáchať atentát na Hitlera. Jeho úloha však nespočívala vo vypracovaní stratégie, o to sa starali vysokopostavení vojenskí a spravodajskí úradníci.

Bonhoeffer bol pastorom, ktorý dal požehnanie ceste, na ktorú sa mali vydať. Nebol si však istý, či to, čo sa chystajú vykonať, je správne a spravodlivé. Bola vojna a  táto skupina bola presvedčená, že Hitler bol nepriateľom Nemecka, jeho občanov, ako aj ostatných národov, ktoré boli zapojené do vojny. Každú svoju pomoc skupine si Bonhoeffer dobre rozmyslel. Nechcel konať unáhlene.

Tento plán, rovnako ako Valkýra, zlyhal. 5. apríla 1943 Bonhoeffera zatkli a poslali do väzenia v Tegele. Nasledujúce dva roky strávil v úzkej cele. Hovoril, že najviac mu chýbal spev vtákov a farby. Napísal tu zamyslenie o živote „vo svete“. Práve v Tegeli písal o tom, aké dôležité je naučiť sa mať vieru v zlyhaniach, ťažkostiach a v rozpakoch. Vo väzení tiež písal poéziu, poviedky a kázne na svadby a krsty. Všetky boli z väzenia prepašované a čítané na rôznych udalostiach. Bonhoefferov čas vo väzení priniesol jeho známe Listy z väzenia.

V jednom z listov z 27 júna 1944 napísal: „Tento svet nesmie byť predčasne odpísaný.“ Kým bol v nacistickom väzení, Hitler rozpútaval vo svete peklo a Bonhoeffer aj tak písal o tom, aké dôležité je v tomto svete byť kresťanom, na mieste a v čase, kam ho Pán Boh dal.

Cena za učeníctvo

V roku 1936 Bonhoeffer publikoval dielo Nasledovník. Neskôr bolo v Anglicku publikované pod názvom Cena za učeníctvo. Vyhlásil v ňom: „Keď Kristus povolá človeka, volá ho, aby prišiel a zomrel.“

V Kristovi sme mŕtvi. Naše staré ja a naše spôsoby sú mŕtve. A v Kristovi tiež žijeme.  Po neúspešnej Valkýre Bonhoeffer jednoducho vyhlásil: „Ježiš je živý. Mám nádej.“ To, že sme v Kristovi, neznamená, že sme s ním zjednotení len v smrti, ale aj v živote. Bonhoeffer raz kázal v kostole z Kolosenským 3:1–4, kde nám Pavol pripomína, že žijeme a umierame v Kristovi a že naše životy sú ukryté s Kristom v Bohu (Kol 3:3). Bonhoeffer zdôrazňuje: „Náš skutočný život  je ukrytý — je ale pevne ukotvený vo večnosti.“

Kým bol vo väzení, napísal svoje najvýznamnejšie dielo Etika. Napísal ho skoro celé, ale záver nestihol dokončiť. Kniha bola uverejnená až po jeho smrti. Hovoril v nej o kresťanskom živote ako o „Christusleben“, teda ako o živote v Kristovi. Toto je skutočný život, to, čo Pán Boh pre nás naplánoval. Bonhoeffer píše: „Nebesá sú nad nami ľuďmi otvorené a dobrá správa o Božej spáse v Ježišovi Kristovi znie z neba na Zem ako radostný výkrik. Verím. A vo viere prijímam Krista. Môj život patrí Bohu. Mám všetko.“

Ostáva veľa otázok. Konal Bonhoeffer správne, keď sa zapojil do príprav atentátu na Hitlera, alebo nie? Zomrel popravou alebo mučeníctvom? Jedna vec je však jasná — Bonhoefferov pokoj dokonca až radosť, aj keď je uväznený Nacistami. Tie boli zakorenené v skutočnosti, že bol kedysi mŕtvy, ale bol vzkriesený spolu s Kristom do nového života. Mohol žiť v tomto svete a pre tento svet, pretože žil vďaka krížu a vďaka svojej identite v Kristovi.

Začiatok života

Bonhoeffera premiestnili z väzenia v Tegele do podzemného žalára priamo pod centrálou Gestapa v septembri 1944, práve keď spojenci zintenzívnili bombardovanie Berlína. Takmer každú noc počul Bonhoeffer bombardovanie a cítil otrasy, pričom rozmýšľal, či to nie je jeho posledná noc na zemi. V listoch, ktoré sa mu podarilo prepašovať von, opakovane prosil o modlitby. V knihe Život spolu, ktorá vyšla v roku 1938, Bonhoeffer spomína obrovský dar, ktorý nám Pán Boh dáva — modlitby za druhých. Bonhoeffer lipol na týchto modlitbách, akoby jeho život závisel na nich.   

Deň po jeho tridsiatich deviatich narodeninách bol prevezený do koncentračného tábora Buchenwald, neskôr do Regensburgu. 8 apríla bol s ďalšími väzňami prevezený do Flossenburgu. Počas ciest kázal evanjelium. Tlačili sa na husto poukladaných lavičkách v prívese nákladného auta. Všetci boli veľmi vyčerpaní, no Bonhoeffer im aj napriek tomu kázal evanjelium. Modlil sa s nimi Otčenáš a chválili Boha piesňami.

Nasledujúci deň, 9. apríla 1945, bol Dietrich Bonhoeffer obesený na šibenici v koncentračnom tábore Flossenburg. Jeho posledné slová boli: „Toto je pre mňa koniec. A zároveň začiatok nového života.“