Čo si smútiaci želajú, aby ste vedeli na Vianoce

Ale pre tých, čo nedávno stratili svojho milovaného, sa sviatky môžu javiť skôr ako obdobie, ktoré musia nejako prežiť, než aby sa z neho tešili. Tradície a udalosti, ktoré sviatočnému obdobiu môžu pridať na radosti a dať mu význam, sú prerušované bolestivými spomienkami na milovanú osobu, ktorá ho mala prežívať s nami, ale nie je tu. Mnohí si želajú nájsť tiché miesto, kde by sa ukryli až do 2. januára.

Hoci my, ktorí sme v okolí smútiacich ľudí, nedokážeme napraviť bolesť zo straty, dokážeme priniesť útechu trpiacim, s ktorými kráčame bok po boku, tým, že voči ich zármutku, ktorý počas sviatkov prežívajú, prejavíme mimoriadne porozumenie. Smútiaci ľudia si želajú, aby sme na Vianoce všetci pochopili aspoň päť pravdivých faktov.

1. Aj tie najlepšie chvíle prerušuje vedomie, že niekto chýba.

Spomínam si na jeden rozhovor, ktorý som mala s kamarátkou, keď sme sa pripravovali na výlet krátko potom, čo zomrela naša dcéra Hope. „To bude zábava!“, povedala. Vnímala som, že sa odo mňa čaká, že s ňou budem z celého srdca súhlasiť.

Nevedela som, ako vysvetliť, že keď stratíte člena rodiny, aj tie najlepšie chvíle sú bolestivo neúplné. Niekto chýba. Aj tie najlepšie dni a najšťastnejšie udalosti sú poznačené smútkom. Kamkoľvek idete, ide tam s vami aj smútok.

2. Situácie v spoločnosti sú ťažké.

Nikdy som neprišla na to, prečo sa davy znášajú tak ťažko keď smútite, ale je to tak. Keď sa stane niečo také významné, všedný rozhovor môže byť neznesiteľný. Zoznamovanie sa s novými ľuďmi so sebou pravdepodobne prinesie otázky ohľadom rodiny. Vstúpiť do miestnosti plnej manželských párov, keď váš manžel alebo manželka zomreli, či zúčastniť sa na podujatí plného detí, keď zomrelo vaše dieťa, môže byť zdrvujúcou pripomienkou toho, o čo ste prišli.

Ak ste niekoho, kto práve prežíva smútok, pozvali na sviatočné stretnutie, dajte im vedieť, že pochopíte, keď si tesne predtým uvedomia, že to bude pre nich príliš ťažké a budú musieť svoju účasť zrušiť, či možno budú vedieť prísť iba na krátky čas.     

Ak sa chystáte na spoločné podujatie, zatelefonujte smútiacej osobe a opýtajte sa jej, či ju môžete predtým vyzdvihnúť a zostať jej nablízku v prípade potreby počas celého podujatia. Keď na sviatočnom spoločenskom podujatí narazíte na smútiaceho človeka, uistite ho, že ste neprestali myslieť na jeho zosnulého milovaného a povzbuďte ho, aby hovoril o spomienkach, ktoré sa mu s ním spájajú. Nebojte sa vysloviť meno osoby, ktorá zomrela. Pre smútiaceho to bude balzam na dušu.

3.  Stretnutia so širšou rodinou môžu byť nepríjemné a ťaživé.

Zármutok je často nepríjemný — dokonca, a možno zvlášť pre tých, ktorí sú nám najbližší. 

S manželom organizujeme víkendové stretnutia duchovnej obnovy určené manželským párom, ktoré prišli o deti. Častou témou rozhovorov medzi týmito pármi je problém, ako tráviť čas s rodinou počas sviatkov. Vedia, že niektorí ich príbuzní si myslia, že už smútili dosť dlho a chcú od nich, aby sa pohli ďalej. Iní chcú začať rozhovor o nebohej osobe, ale nie sú si istí, ako to urobiť. Často sa stáva, že sa meno nebohého nespomína a smútiaci človek má z toho pocit, že bol nebohý z rodiny vymazaný.

Poznáte nejakého smútiaceho, ktorý sa počas sviatkov chystá na rodinné stretnutie? Môžete sa ho spýtať, čo od spoločného času s rodinou očakáva. Ak má silnú túžbu, aby sa na jeho milovaného spomínalo istým spôsobom, a tá sa mieša s obavou, že sa to možno nestane, môžete ho povzbudiť a pomôcť mu v predstihu napísať jeho rodine list, v ktorom zrozumiteľne uvedie, čo ho poteší, než aby sa od rodiny čakalo, že to bude vedieť automaticky.

4. Slzy nepredstavujú problém.

Pre väčšinu z nás platí, že smútok sa zvykne liečiť slzami — slzami, ktoré nám vyjdú vo chvíli, kedy to nečakáme. Niekedy smútiaci vnímajú, že ľudia v okolí chápu ich slzy ako problém, ktorý sa má riešiť — že slzy určite znamenajú, že sa im nedarí vyrovnať sa so žiaľom. Dáva však zmysel, že veľký žiaľ zo straty niekoho, koho milujeme, sa prejaví slzami. Slzy nie sú nepriateľ. Slzy neodrážajú nedostatok viery. Slzy sú darom od Boha, ktorý pomáha zmyť hlbokú bolesť zo straty.

Je veľkým darom, keď smútiacich uistíte, že nemusia byť pri vás kvôli slzám v rozpakoch — že sa môžu pri vás pokojne vyplakať. Ešte väčším darom je vyroniť vlastné slzy nad stratou človeka, ktorého milujú. Vaše slzy odzrkadľujú hodnotu osoby, ktorá zomrela a uisťujú ich, že nie sú sami, komu tá osoba chýba.

5. Môže byť ťažké mať na pamäti, prečo by mali byť Vianoce veselé.

V piesni „Ó svätá noc“ sa spieva: „Záchvev nádeje, unavený svet sa raduje.“ Smútiaci ľudia okolo vás cítia únavu života, vnímajú smrť na tomto svete a čudujú sa, ako sa môže niekto okolo nich radovať. Zúfalo túžia zažiť, aby Kristus prenikol skrze ich samotu a beznádej. Hoci im nechceme kázať, predsa len hľadáme príležitosť, pri ktorej s nimi chceme zdieľať útechu a radosť z toho, že sám Boh prichádza v Kristovi, aby nás zachránil.

Ježišov život, ktorý sa začal v drevenej kolíske, vyvrcholí smrťou na drevenom kríži. Ale nebude to zbytočná, nezmyselná smrť. Bude to smrť, ktorá zvíťazí nad smrťou, po ktorej príde nový vzkriesený život. Pisateľ Listu Židom vysvetľuje: „Syn sa stal telom a krvou. Lebo iba ako ľudská bytosť mohol zomrieť, a iba smrťou mohol zlomiť moc diabla, ktorý mal moc smrti.“ (Žid 2:14 — prekl. z angl. originálu). Moc priniesť toľko zármutku, ktorú má smrť teraz, nebude mať naveky. To, čo Kristus uviedol do pohybu, keď pri svojom prvom príchode porazil smrť, sa dokonale splní, keď príde znova. 

Toto je naša nádej na Vianoce. Nádej, ktorú musíme zdieľať s tými, čo na Vianoce smútia — že „tamhľa svitá nové a slávne ráno.“ Ten Kristus, ktorý prišiel ako dieťatko a zomrel ako náhrada za nás, sa jedného dňa vráti, aby dokonal svoje kráľovstvo. A keď sa vráti, „zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude.“ (Zj 21:4).