Daj slovu čas pôsobiť

Minule, keď som čítal Bibliu, vystúpili z textu tieto slová a vyzývavo mi hľadeli do tváre:

„Nech nikto nehľadá, čo jemu prospeje, ale čo prospeje inému.“ (1. K 10:24)

Chcel som čítať ďalej, ale nemohol som. Myslel som si, že som zmysel tých slov už pochopil, ale čím viac som o nich rozmýšľal, tým som pre seba videl viac dôsledkov, ktoré som predtým prehliadal. Pre mňa bývajú takéto momenty často začiatkom transformácie môjho života.

Nech nikto nehľadá, čo jemu prospeje?

Vzhľadom na to, že som kresťanský hedonista, najprv som sa potreboval uistiť, že rozumiem tomu, čo mal Pavol na mysli keď vravel, aby nikto nehľadal, čo jemu prospeje. Pretože je jasné, že sa máme snažiť o to, čo nám prospieva! To je jediný dôvod, prečo by niekto, kto našiel na poli poklad, šiel predať všetko, čo má a kúpil si to pole (Mt 13:44).

Ale to nie je to, o čom Pavol hovoril. To, na čo naráža v kapitolách 8 až 10, je kresťanská sloboda. Chcel sa ubezpečiť, že jeho čitatelia rozumejú, že si nikdy nemajú uplatňovať slobodu, ktorú majú v Kristovi, pokiaľ by táto sloboda pohoršovala ostatných. Možno je pravdou, že „všetko je dovolené“ v Kristovi, ale Pavol pripomína svojim čitateľom, že „nie všetko je prospešné“ a „nie všetko buduje“ (1. K 10:23). Ak naša sloboda pohoršuje ostatných kresťanov alebo nekresťanov, láska požaduje, aby sme sa vzdali našej slobody, aby sme nezničili niečiu inú vieru ani jej nebránili (1. K 8:11–13; 9:22; 10:28–29).

„Nech nikto nehľadá, čo jemu prospeje“ znamená, že našou prioritou nie je honba za našou slobodou, ale ide nám o vieru druhých. V tomto zmysle by sa pravý kresťanský hedonista nikdy nesnažil o svoje vlastné dobro viac, než o vieru toho druhého pretože, ako hovorí John Piper:

Pod kresťanským hedonizmom nemáme na mysli, že najvyšším dobrom je naše vlastné šťastie. Máme na mysli, že snaženie sa o najvyššie dobro vždy napokon povedie v našu väčšiu radosť. Mali by sme sa o toto šťastie snažiť, a to celou našou silou. Túžba byť šťastným je primeraným motívom pre každý dobrý skutok a keď opustíš snaženie sa o svoju vlastnú radosť, nebudeš môcť milovať človeka ani slúžiť Bohu.

Ale časť textu, ktorá na mňa v spomínanom verši zapôsobila najviac, bola časť o „inom“. Keď na mňa ten text hľadel, zdalo sa mi, že sa pýta: Ako veľmi je viera tvojho blížneho tvojou prioritou? Ako veľmi rozmýšľaš o viere svojho blížneho s ohľadom na to, akým spôsobom žiješ?

Piper: Keď opustíš snaženie sa o svoju vlastnú radosť, nebudeš môcť milovať človeka ani slúžiť Bohu.

Neviem o tom, že by som jedával v nejakom „modlárskom chráme“ (1. K 8:10), hoci svoje vyšetrovanie ešte nepovažujem za skončené. Ale keď uvažujem o Pavlovom prístupe k životu, ako sa snažil, aby „všetkým bol som všetko, aby som aspoň niektorých priviedol ku spaseniu“ (1. K 9:22), znova a znova som konfrontovaný s vrstvami svojej sebeckosti.

Meditácia vedie k transformácii

Mojej mysli, ani môjmu srdcu ešte všetky dôsledky textu 1. K 10:24 nie sú úplne jasné. Tento text so mnou ešte neskončil. Potrebujem mu dať viac času. A práve toto je môj dôvod, prečo o tom píšem.

Keď nejaký text uchváti našu pozornosť, musíme mu dopriať čas, aby začal pôsobiť. Spôsob, akým Duch používa meč Božieho slova (Žid 4:12), aby prenikol do našej hĺbky, a spôsobil posvätenie a transformáciu, nie vždy úplne krásne korešponduje s našou chvíľkou denného stíšenia, ani s plánom čítania Biblie. Niekedy potrebujeme vyprázdniť svoj rozvrh stíšení, trápiť sa nad textom a zápasiť s ním, skúmať ho a dovoliť mu, aby on skúmal nás.

Dôsledná meditácia je to, čo vedie k obnoveniu mysle (R 12:2), a to zapríčiňuje zmenu v správaní, ktorá vedie k zmene životného štýlu. Takáto meditácia si možno vyžaduje len desať minút, alebo môže trvať desať mesiacov. Bez ohľadu na to, ako pôsobí Duch, vytrvaj.

Daj slovu čas, aby začalo pôsobiť.