Dajte im čas na rast
Photo by Sushobhan Badhai on Unsplash, https://unsplash.com/photos/green-leaf-plant-sprout-LrPKL7jOldI
- 6. Jan '25
- 7 minút
- 108
Spoznajte silu trpezlivej lásky
Pred niekoľkými týždňami som bol svedkom zázraku. Bol to zázrak, za ktorý som sa často modlil, a taký, aký som nečakal. A potom, v obyčajnom okamihu obyčajného dňa, sa to stalo.
Človek, ktorého som dlho poznal a miloval, človek, ktorému som venoval veľa času a za ktorého som sa modlil, človek, kvôli ktorému som niekedy zúfal a proti ktorému som hrešil, sa zmenil. Naozaj sa zmenil. Duch Boží sa pohol nad vodami jeho duše, rozžiaril svetlo v starej a tvrdohlavej temnote a ja som bol svedkom prekvapujúceho, zázračného činu poslušnosti. Bol to okamih hodný obdivu anjelov.
Keď teraz premýšľam o tomto zázraku a o rokoch, ktoré k nemu viedli, želal by som si, aby som mohol vziať späť mnohé netrpezlivé reakcie na tejto ceste: cynické myšlienky, výčitky vyslovené vo frustrácii, modlitby za neho bez viery, nespravodlivý vnútorný hnev. Ešte viac však žasnem nad Božou trpezlivosťou, ktorá sa nehanbí nazvať tohto človeka — a mňa — svojím vlastným.
Tak často pracujem pre rast druhých na časovej osi, ktorá je dramaticky kratšia ako tá Božia. Zatiaľ čo ja mám tendenciu sledovať pokrok iných v podobe dní a týždňov, „živý Boh,“ hovorí David Powlison, „sa zdá byť spokojný s prácou… v rozsahu rokov a desaťročí, počas celého života“ (Making All Things New, str. 61). A ako veľmi chcem byť ako On — horlivo túžiť po zmene, verne sa modliť za zmenu a potom trpezlivo čakať na zmenu.
Zázraky sú totiž úžasné. Mnohé zázraky si však vyžadujú čas a mimoriadnu trpezlivosť.
Žiaci dokonalej trpezlivosti
Apoštol Pavol vedel niečo o takejto trpezlivosti. Jeho vlastné svedectvo nieslo znaky trpezlivej Božej lásky, jeho „všetka zhovievavosť“ (1. Tim 1:16). A Pavol si túto trpezlivosť pamätal. Nemohol na ňu zabudnúť.
V reakcii na to žil a slúžil s hlbokou trpezlivosťou, ktorá mu bola vlastná. Čo iné mohlo Pavla udržať v láske k zborom, ktoré niekedy lámali jeho apoštolské srdce — zbory ako Korint alebo Galácia? Hoci ho ohovárali (2. K 10:1–2), hoci bol nedocenený (G 4:15–16), hoci opakovane čelil zarážajúcej hlúposti a hriechu (1. K 3:1–4), zostal trpezlivý — žiak Božej dokonalej trpezlivosti. Túžil, modlil sa, pracoval, prosil, ale aj čakal „vo všetkej trpezlivosti“ (2. K 12:12). Pavol nechal zázrakom čas, ktorý im určil Boh.
A takto poučil aj ostatných: „Presviedčaj, karhaj, napomínaj,“ Timoteus, ale rob to „so všetkou trpezlivosťou“ (2. Tim 4:2). „Učte poriadku neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých,“ milí Tesalonickí, a predsa „buďte zhovievaví ku všetkým“ (1. Tes 5:14). Trpezlivosť nebola pre Pavla len jedným zo spôsobov odpovede spomedzi mnohých: bola rúchom, ktorým sa odievali všetky odpovede.
„Zázraky sú totiž úžasné. Mnohé zázraky si však vyžadujú čas a mimoriadnu trpezlivosť.“
Odkiaľ by sa mohla vziať takáto „všetka trpezlivosť“? Kde by sme mohli nájsť silu byť trpezliví nielen s tými, ktorí navonok dúfajú, alebo s tými, ktorých bojom rozumieme, ale „ku všetkým“? Trpezlivosť, akú má Pavol, pochádza čiastočne (ako sme videli) z pohľadu dozadu, z príbehu Božej trpezlivosti s nami. Pavol nám však dáva aj viac. Veď tak často, ako trpezlivo reaguje na hriech a hlúposť, jeho oči hľadia dopredu.
Predstavte si ich potom
Zamyslite sa nad kresťanom, ktorý vás najviac trápi: brat alebo sestra vo vašej skupinke, rodič alebo súrodenec, vaše vlastné veriace dieťa. Čo vidíte, keď sa na tohto človeka pozriete, najmä v jeho najhorších chvíľach? Možno tvrdohlavého mladého muža, ktorý nedokáže brať rady vážne. Alebo možno nespoľahlivú ženu, ktorej „áno“ je vlastne „uvidíme“ a často „nie“. Bolesť hlavy alebo bolesť srdca. Nepríjemnosť alebo vyrušenie. Strata času.
Tieto hodnotenia sú pochopiteľné, aspoň pre človeka ako ja. Ale čo videl Pavol? Nepochybne videl utrápenú dušu, rovnakú ako my. Ale zatiaľ čo my často vidíme len to, čo je, Pavol mal úžasnú schopnosť vidieť to, čo by mohlo byť — a v Kristovi to, čo bude. My vidíme nedokončený dom; Pavol videl dom, ktorý ešte nie je dokončený. Videl hriešnych kresťanov vo svetle toho, kým sa jedného dňa stanú:
„A som presvedčený, že Ten, ktorý počal vo vás dobré dielo, aj ho dokoná až do dňa Krista Ježiša.“ (F 1:6)
Rám, ktorý umiestňujem okolo ľudí, často nie je väčší ako stiesnený malý štvorec: uväzňujem ich v prítomnom okamihu a nevšímam si, odkiaľ prišli alebo kam smerujú. Aký široký rám však použil apoštol! Dostatočne široký na to, aby videl temnotu a smrť, z ktorej iní prišli („Ten, ktorý počal vo vás dobré dielo… “) — a dostatočne široký na to, aby videl svetlo a život, ku ktorému smerujú („… aj ho dokoná“).
Pavol, samozrejme, stále videl prítomný okamih. A jeho trpezlivosť mu nebránila karhať a napomínať, ani vážne varovať, keď to bolo potrebné. Ale keď sa pozeral na niekoho v Kristovi — kajúceho, veriaceho, no aj tak často padajúceho — dnešný deň preňho nebol taký dôležitý ako „deň Krista Ježiša,“ keď tento nevýrazný svätec zažiari ako slnko v Božom kráľovstve (Mt 13:43).
A tak sa mohol pozrieť na dnešné zakopnutie a vidieť zajtrajšie státie. Mohol sledovať hranicu medzi dnešným odrádzajúcim neúspechom a zajtrajším konečným víťazstvom. Vedel si predstaviť, ako sa rozhnevaní ľudia upokojujú, žiadostiví sa stávajú čistými, reptajúci sú spokojní, a zatrpknutí plní odpustenia — nie preto, že by ľudia sami boli plní takýchto sľubov, ale preto, že náš verný Boh dokončí všetko, čo začne.
Pomenujte ich teraz
Ach, áno, pomyslel som si. Pavol napísal tieto slová Filipským, dozrievajúcemu zboru. Povedal by však to isté zboru, ktorý má problémy? Samozrejme, že áno; a aj to urobil. Svoj list Korintským začína podobne (1. K 1:8–9). A pritom odhaľuje ďalší rozmer zbožnej trpezlivosti: trpezliví ľudia si nepredstavujú iných kresťanov len potom; ale túto budúcu realitu prenášajú aj do prítomnosti a pomenúvajú týchto kresťanov teraz. V Kristovi vidia, že slnko života iného človeka vychádza, nie zapadá, a potom tohto človeka definujú podľa prichádzajúceho dňa, nie podľa pretrvávajúcej noci.
A tak Pavol, hoci znechutený a sklamaný pomalým napredovaním Korintských, začína svoj list ich pravým menom: „Cirkevnému zboru Božiemu v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým“ (1. K 1:2). Ó, Korinťania, možno sa niekedy správate ako hriešnici a blázni, ale takí nie ste. V Kristovi je vaše meno svätý.
Toto trpezlivé pomenovanie nachádzame aj inde, možno najmä v Petrovom živote. Keď sa videl len ako „hriešny človek“, hodný toho, aby ho Ježiš opustil, náš trpezlivý Pán ho pomenoval rybárom ľudí (L 5:8–10). Neskôr, keď sa Peter určite cítil len ako stratená a zúfalá ovca, náš trpezlivý Pán ho nazval pastierom (J 21:15–17).
Každý neúspešný Peter potrebuje niekoho, kto verí, že zlyhanie ho nemusí definovať. Každý potkýnajúci sa Korintský potrebuje niekoho, kto vidí jeho hriech, a pritom ho nazýva svätým. Každý skľúčený kresťan potrebuje niekoho, kto pozdvihne jeho oči k nadchádzajúcemu dňu, keď všetky tiene duše utečú pred tvárou nášho trpezlivého a očisťujúceho Krista.
Samozrejme, nechceme nikomu dávať meno, ktoré mu nedal sám Boh. Ale ak Ježiš dokázal v Petrovi vidieť pastiera a Pavol v Korinťanoch svätých, potom určite dokážeme pomenovať iných s väčšou nádejou, než to niekedy robíme. A akú zmenu môže takéto pomenovanie priniesť. Keď sa cítime úplne stratení v neúspechu, verné meno môže byť ako cesta, ktorá sa zrazu objaví, a svetlo, ktoré nás vedie. Nemusím tu zostať, naznačuje takéto meno. V Ježišovi môžem byť viac, než som práve teraz.
Priestor pre rast dobrých vecí
V Pavlových listoch sa milosť trpezlivosti viackrát spája s ďalšou cnosťou, ktorú nám dáva Duch Svätý: s láskavosťou. „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá,“ hovorí Korinťanom (1. K 13:4). Píše tiež o bohatstve „Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti“ (R 2:4). V záhrade Ducha Svätého tieto dve veci rastú vedľa seba: „zhovievavosť, nežnosť“ (G 5:22).
„Každý neúspešný Peter potrebuje niekoho, kto verí, že zlyhanie ho nemusí definovať.“
Takéto spojenie naznačuje, že skutočne trpezliví ľudia nielenže držia jazyk za zubami alebo skrývajú svoju horiacu frustráciu za núteným úsmevom. Nie, ich trpezlivosť je výsledkom hlbšej vášne, zbožnej a čistej: lásky k dobrote, práve tej dobrote, ktorá vedie k pokániu (R 2:4). Tak ako bol Boh trpezlivý a láskavý k nám — a tak ako je Boh aj práve teraz s nami trpezlivý –, tak aj my sme radi, keď môžeme byť s trpezliví voči druhým.
Predstavte si teda trpezlivosť ako steny záhrady, ktoré chránia krehké výhonky milosti v duši druhého človeka. Zatiaľ čo netrpezlivosť dovoľuje vetru ničiť a zvieratám šliapať a hrýzť, trpezlivosť dáva priestor dobrým veciam rásť. Dáva priestor, aby láskavosť žiarila ako slnko a padala ako dážď, aby dielo, ktoré Boh začal, rástlo smerom k dokončeniu.
Ty a ja, drahý kresťan, sme záhrada v Božích múroch. Akákoľvek milosť, ktorú máme, je zázrak, ktorý spôsobila jeho trpezlivosť a živí ho jeho láskavosť. A tie isté zázraky sa dejú aj dnes. Môžeme ich vidieť viac, ak sa budeme modliť, predstavovať si, pomenúvať, čakať a každé svoje slovo odievať trochou trpezlivosti, ktorú sme od Neho dostali.
Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org
Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.