Dávajúca cirkev

Peniaze a veriaci človek

Biblia má toho zaiste veľa čo povedať o veriacom človeku a jeho peniazoch. Kým Písmo ponúka asi 500 veršov o modlitbe, a menej než 500 o viere, je v nej viac ako 2 000 veršov o peniazoch! Možno práve preto kládla raná cirkev taký dôraz na dávanie. V Skutkoch apoštolov 2:45 čítame, že „aj statky a majetky predávali a rozdeľovali všetkým, ako kto potreboval.“

Raná cirkev si svojich chránila a finančne investovala do toho, čo Boh konal. Žiaľ, koncept dávania sa v dnešnej dobe akosi zdeformoval. Na jednej strane máme tých, čo nám vravia, že musíme zložiť sľub viery a prispieť svojimi peniazmi, aby nás potom mohol Boh požehnať. Na druhej strane tu máme tých, ktorí necítia žiadnu potrebu pravidelne dávať Bohu zo svojich prostriedkov.

A predsa, tento aspekt nášho života hovorí o našej duchovnosti tak veľa. Veľa sa dá povedať o človeku pri nahliadnutí do jeho šekovej knižky. Odkrýva skutočné poradie hodnôt danej osoby. Sám Ježiš povedal: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6:21)

Niekedy sa hovorí, že by sme mali dávať dovtedy, kým to nezačne bolieť. Ale Ježiš učí, že by malo bolieť, keď dávať prestaneme.

Dávanie: ozajstná skúška vernosti

Ježiš povedal: „Keďže ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé (bohatstvo)? A keď ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?“ (L 16:11–12)

Pre Boha je verným dávajúcim človekom ten, kto pochopil, že nie je vlastníkom, ale správcom jeho prostriedkov. Martin Luther raz povedal, že sú potrebné 3 typy obrátenia: obrátenie srdca, obrátenie mysle, a obrátenie peňaženky.

Biblické princípy dávania

Apoštol Pavol v Druhom liste Korinťanom 9:6–11 predstavuje biblické princípy dávania.

Pri dávaní je dôležitý náš motív

„Každý (nech dá), ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh.“ (2. K 9:7)

Slovo ochotný sa dá v tomto verši preložiť aj ako „veselý.“ Mali by sme dávať veselo, s radosťou, nie len z povinnosti alebo pocitu viny. Ako povedal Ježiš: „Blahoslavenejšie je dávať, ako brať.“ (Sk 20:35)

Keď dávame, Boh dá nám

„Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého (pre seba), aj nadbytok pre každý skutok. Ten… dá a rozmnoží vaše osivo, dá vzrast plodom vašej spravodlivosti… “ (2. K 9:8, 10)

Boh sľubuje, že ak budeme mať správny postoj a budeme štedrí, On nás požehná. Je celkom možné, že ak je naša finančná situácia zlá, je taká v istom zmysle preto, že žneme to, čo sme zasiali (zasiali sme málo, málo aj žneme).

„Čo nám dáva odvahu žiadať od Pána väčšiu hojnosť, ak sme Mu nevzdali česť s hojnosťou, ktorú nám už dal? Čo zadržíme, to vyschne a odumrie, ale čo rozdáme, to sa nazbiera. Čo odložíme nabok, to sa skazí, ale čo uvoľníme, vráti sa späť. Ak budeme napĺňať potreby druhých, Boh naplní naše potreby!“ — J. H. Pickford

„Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona; lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané.“ (L 6:38)

„Cti Hospodina darmi svojho imania a prvotinami z každého svojho výnosu. Tak sa ti naplnia stodoly hojnosťou a muštom pretečú tvoje kade.“ (Pr 3:9–10)

„Môj Boh však uspokojí všetky vaše potreby podľa svojho bohatstva v sláve Krista Ježiša.“ (F 4:19)

Nepochopme túto veľkú pravdu nesprávne. Niektorí ľudia si myslia, že môžu žiadať alebo si nárokovať čokoľvek, po čo len zatúži ich chamtivé srdce. List apoštola Pavla Filipským 4:19 nevraví, že Boh uspokojí všetky vaše „nenásytné túžby“, či dokonca vaše „priania“, alebo „silné želania.“ To je preto, lebo Boh vie, že by niektorým ľuďom mohlo príliš veľa hmotných vecí duchovne ublížiť.

Autor prísloví nám dáva hlboko preniknúť, keď opisuje vzťah nášho materiálneho zabezpečenia s nasledovaním Pána: „Ani chudobu ani bohatstvo mi nedávaj, poskytni mi toľko chleba, koľko potrebujem, aby som sa nepresýtil a nezaprel Ťa, aby som nepovedal: Kto je Hospodin? alebo aby som neschudobnel a nekradol, a tak nepotupil meno svojho Boha.“ (Pr 30:8–9)

Naše dávanie by malo byť obetavé

Kontext tohto známeho prísľubu Boha o uspokojovaní našich potrieb v Liste Filipským je veľmi dôležitý. V dobe, keď Pavol písal tieto slová, veriaci vo Filipách krátko predtým pomohli Pavlovi v jeho hodine núdze. Verili, že láska sa nemá prejavovať len slovom, ale aj skutkom. Pavlovi teda dali finančný dar, ktorý bol pre nich obeťou. Následkom toho sa v núdzi ocitli oni. Ich núdza nevznikla zo zlého hospodárenia či neochoty pracovať, ani z rozhadzovačnosti či nerozumného utrácania. Nie, vzišla z úprimnej túžby pomôcť spolubratovi v Kristovi v jeho práci pre Pána.

Pretože ich srdcia boli na správnom mieste, Pavol uistil ich — a všetkých veriacich –, že Boh vskutku naplní ich potreby. Boh nebude ich dlžníkom.

Niektorí možno povedia: „Ja nemám toľko, aby som dával!“ Realita je taká, že nemáte toľko málo, aby ste nemohli niečo dať. Dávid povedal, že nechce dať Hospodinovi to, čo ho nič nestálo (2. S 24:24).

Naše dávanie by malo byť štedré

Štedrosť sa nemeria veľkosťou samotného daru, ale jeho veľkosťou v porovnaní s tým, čo vlastníme.

Vdova, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice dva haliere, dala viac než mnoho bohatých ľudí, ktorí dali veľké sumy peňazí, pretože ako Ježiš povedal: „Všetci hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok.“ (Mk 12:44)

Niekto možno povie: „Ak by som mal milión dolárov, dal by som Pánovi viac.“ Ale to nemusí byť nevyhnutne pravda. Všetko je relatívne. Človek, ktorý má milión, by mohol ľahko povedať: „Ak by som len mal desať miliónov… “

Ste verní v tom, čo vám Boh dal?

Otázka, ktorú by nám mohol Boh položiť, znie: Ako nakladáš s tým, čo som ti dal? Si v tom verný?

Boh sľubuje, že naplní naše potreby, ale to neznamená, že môžeme s Bohom uzavrieť výhodný obchod, v ktorom keď my dávame Bohu, On musí nám mnohonásobne vrátiť späť. To by bolo ziskuchtivé dávanie. Boh si nebude ctiť takéto dávanie, lebo vychádza z nečistého motívu.

Namiesto toho by sme mali dávať preto, lebo Boh dal nám z veľkej lásky a štedrosti. Ako kresťania sme prijali dar odpustenia a nádej večného života. Iní možno prijali aj uzdravenie manželstva či nápravu vzťahov v rodine. A dostali ste to od Pána zadarmo. Mali by sme dať, lebo sme dostali.

Správny a nesprávny spôsob, ako Bohu dávať

Evanjelium podľa Matúša 6:1–4 nám hovorí, že jestvuje veľa spôsobov, keď je naše dávanie Bohu nesprávne:

• Je možné, že nebudeme dávať vôbec — alebo v najlepšom prípade nepravidelne –, a pritom neposlúchať Boha a prichádzať o mnoho z Jeho zvláštnych požehnaní v našom živote.
• Je možné, že budeme dávať, ale z nesprávnych motívov.

Nesprávny spôsob, ako dávať

„Preto keď dávaš almužnu, netrúb pred sebou, ako robia pokrytci v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia oslavovali. Veru vám hovorím: Majú svoju odmenu!“ (Mt 6:2)

Slovo odmena v tomto verši znamená „úplne zaplatené a doložené potvrdenkou.“ Inými slovami, ak dávate zo svojich peňazí či zo svojho času, alebo robíte niečo tak, že pritom sústreďujete pozornosť na seba, dávate z nesprávneho motívu. Už ste prijali svoju odmenu a nemáte odplatu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 6:1)

Správny spôsob, ako dávať

Boh od nás chce, aby sme dávali zo správneho motívu. Ježiš vysvetľuje: „Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí pravica, aby tvoja almužna zostala v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe.“ (Mt 6:3–4)

Vo vtedajšej kultúre sa pravica považovala za hlavnú ruku činu. Za normálnych okolností sa mnoho vecí robievalo pravou rukou, pričom ľavá sa nezúčastňovala. Hlavnou myšlienkou tu je, aby sme dávali potichu, bez toho, aby sme to vyhlasovali, oznamovali, či sa tým vychvaľovali.

Mali by sme tiež dávať potajomky — nezáleží na tom, o aký dar ide. Či už dávate zo svojich financií, vytrvalo sa modlíte, alebo slúžite v nedeľnej škole či v nejakom neznámom regióne na misijnom poli, malo by sa to robiť nenápadne, bez pomyslenia na uznanie či vďačnosť. Potom „tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe.“ (Mt 6:4)

Ide tu o toto: ak si my budeme pamätať, Boh zabudne; ale ak my zabudneme, Boh si spomenie. Účtovanie potrebujeme prenechať na Boha s vedomím, že sme urobili iba to, čo sme urobiť mali.