Deväť slov pre každé manželstvo

Manželstvo je každodenné precvičovanie pokánia a odpustenia. Neexistuje spôsob, ako sa stať dokonalým manželským partnerom; som hriešnik a môj hriech bude zraňovať ľudí vôkol mňa. Vo svojej nedokonalosti však predsa len môžeme pravidelne ukazovať na dokonalého Spasiteľa. Ochota robiť to — zomierať svojej pýche, aby niekto iný mohol byť oslávený — reálnym spôsobom ukazuje na to, že rozumieme dobrote a moci evanjelia.

'Mýlil som sa'

Naša povýšenosť nenávidí túto vetu. Každé slovo sa nám zadiera hlboko v krku. Vrie to v nás, dusia nás starosti, bývame nahnevaní, naše ego nám vraví, že nemôžeme pripustiť žiadnu chybu. Urobiť to by znamenalo zničiť svoju dobrú povesť. Ohrozilo by to našu hodnotu, ktorú nadobúdame svojím správaním a podkopalo by to naše sebavedomie, ktoré nadobúdame vďaka svojej šikovnosti. Otriaslo by to našou schopnosťou považovať sa za odborníka (či možno aspoň schopného človeka!). Vyslovenie týchto troch krátkych slov v nás vyvoláva pocit, že zomiera naša pýcha.

„Manželstvo je každodenné precvičovanie pokánia a odpustenia.“

Jestvuje však nejaká biblická pravda, ktorá by bola jasnejšia než fakt, že ty a ja sme to zbabrali? A že to robíme s presnosťou hodiniek? Počnúc múdrosťou Šalamúna (Kaz 7:20), cez Pavlovu skúsenosť (R 7:18–19), až po Jánovu pastorálnu odbornosť (1. J 1:8), všetci svedčia o našej neschopnosti byť bezchybným človekom.  

Predsa len, môže Biblia hovoriť ešte jasnejšie o Božom odpustení? Písmo nám hovorí, že keď si priznáme svoje chyby, sme oslobodení od ich večných dôsledkov. Ty a ja máme v Kristovi slobodu priznať sa, keď sme pochybili (R 8:1), pričom nezabúdame, že neexistuje nič, ani tá najväčšia neschopnosť, čo by nás od Neho mohlo odlúčiť (R 8:31–39). Tieto prisľúbenia by nám mali dodať pevnú radosť, ktorá nám umožní pozrieť si navzájom do očí a priznať si bez váhania svoje chyby.

Keď vznikne konflikt, mojou prvou inštinktívnou reakciou je upevniť svoju vlastnú relatívnu nevinnosť, zatiaľ čo zveličím vinu svojho manželského partnera. Svoju zranenú pýchu chcem utíšiť balzamom pokrytectva. Ale pokrytectvo nie je vôbec riešením. Ono len rozdúcha plameň zranenia a zmení ho na peklo hnevu a starostí, ktorému je jedno, koho pritom zraní. Namiesto toho musím uhasiť požiar boľavého ega, aplikovať Božie prísľuby, že niet odsúdenia a vysloviť tieto tri slová: Mýlil som sa.              

'Mrzí ma to'

Priznať si chybu je akoby zomrelo naše ego, ale žialiť nad následkami svojich chýb je akoby zomrelo naše srdce. Nemali by sme sa vôbec čudovať, že naša duša má taký odpor k hanbe — prvýkrát to vidíme hneď potom, ako do sveta vstúpil hriech. Nebolo v pláne, aby naše duše cítili hanbu, lebo nebolo v pláne, aby sa podieľali na hriechu.

Ale hanba je tou správnou a prirodzenou reakciou, keď predsa len zhrešíme. Je dôsledkom uznania toho, že naša hriešnosť, úmyselná či iná, má na druhých priamy negatívny účinok. Ak priateľovi alebo rodinnému príslušníkovi poviem, že som niečo zbabral, ale nijako nedám najavo, že moje srdce je z následkov svojho konania zdrvené, potom by ma nemalo prekvapiť, keď sa im bude zdať ťažké veriť môjmu ospravedlneniu. Ani by ma nemalo zaskočiť, keď bojujú s odpustením.

Môže Dávid ostať len pritom, že si prizná chybu, keď zhreší s Batšebou? Nie, musí nariekať:

„Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti! Pre svoje veľké milosrdenstvo zahlaď moje priestupky! Dokonale ma obmy z mojej viny, očisť ma od môjho hriechu! Lebo som si vedomý svojich priestupkov a hriech môj predo mnou je stále.“ (Ž 51:3–5)

Nevravím, že Dávid musí nariekať preto, že nárek je nejaká podmienka, aby sa mohol pohnúť ďalej, ale preto, lebo je zdravou reakciou srdca, keď uvidí v zrkadle svoj hriech.

Keď svojej manželke poviem „Mrzí ma to“ správnym spôsobom, nerobím to s úsmevom na tvári. Hanba a smútok nie sú ľahké emócie, a chcem, aby moja manželka poznala niečo z tej ťažoby, ktorú cíti moja duša. Nie som pritom zronený. Neobhajujem sa. Nerobím to naoko. Chcem od nej len to, aby vedela — hlboko vo svojej duši — že som si vedomý toho, že som jej ublížil a veľmi ma to mrzí. Je dôležité, aby pochopila niečo z hĺbky môjho zármutku, pretože plytká ľútosť vedie často k zlyhaniu odpustiť.  

'Odpusť mi, prosím'

Hoci priznať si chybu a prejaviť zármutok môžu byť bolestivé, tento postup nachádza našťastie úľavu v akte odpustenia. Keď urobíme chybu, ktorá spôsobí škodu na duši nášho spolunositeľa Božieho obrazu, musíme Ho osloviť a poprosiť, aby našiel odvahu s nami obnoviť vzťah. To nie je žiadna malá prosba. Keď raz ukážeme, že sme nevedome či úmyselne schopní ublížiť tým, o ktorých tvrdíme, že ich máme radi, z ich strany ide o čin viery, keď svoju dušu znovu zveria našej pozornosti.

Ale evanjelium je vo svojom jadre správou o obnove. Nezáleží na tom, ako veľmi možno chceme utiecť pred svojimi chybami alebo čo najviac umenšiť ich dopad, musíme vrúcne požiadať o odpustenie, ak chceme, aby sa pre nich, pre nás a okolitý svet stala obnova založená na evanjeliu zjavnou. Z tohto dôvodu hovorí Ježiš, že keď si spomenieme na niekoho, že má niečo proti nám, musíme zanechať všetky iné aktivity — dokonca aj chválu! — aby sme sa snažili získať zmierenie (Mt 5:23–24).

„Keď vznikne konflikt, inštinktívne upevním svoju relatívnu nevinnosť, zatiaľ čo zveličím vinu svojej manželky.“

Často sa stáva, že vyhľadávam odpustenie, aby sme sa smeli jednoducho pohnúť ďalej. Moja duša túži po obnove, moje srdce sa chce prestať utápať v hanbe, a moja myseľ chce rozjímať nad niečím iným než svojím vlastným zlyhaním. Ale moju prosbu o obnovenie pôvodného stavu by nemala motivovať vyčerpanosť, ale mala by ju poháňať energia získaná z evanjelia o milosti. Odpustenie môže zamerať môj i manželkin pohľad nie na slabého a krehkého manželského partnera, ale na ukrižovaného a nanebovstúpeného Spasiteľa. Odpustenie je skutočnosťou, ktorá bola kúpená, a za ktorú bolo zaplatené na Kalvárii. Svoj záujem môžem prejaviť manželke, pretože Ježiš už predtým prejavil záujem o mňa. Za mojou prosbou „Odpusť mi, prosím“ sa ukrýva Kristovo prehlásenie určené mne: „Je ti odpustené.“ 

Vitaj v rodine

Viem, že vo svojom vlastnom manželstve sa množstvo námahy vynaloženej na vyslovenie týchto troch riadkov zdá byť väčšie ako šplhanie na vysokú horu. Existuje však iba málo činov, ktoré dôkladnejšie znázorňujú aktívne chápanie evanjelia, než sú ochota sa ospravedlniť a snaha o získanie odpustenia.

Aktívne a jasné chápanie evanjelia je kľúčom k úspechu vo všetkých vzťahoch — mojom, a jedného dňa aj mojich detí. Budúci nápadníci, zapíšte si: vlastníctvo srdca, ktoré dokáže vrúcne povedať „Mrzí ma to“ vedie k budúcemu svokrovi, ktorý vie nedočkavo povedať: „Vitaj v rodine.“