Dobrí rodičia vzťah budujú, nielen ho naprávajú

Hneď ako sa z nás stanú rodičia, prenikavý plač sa od nás dožaduje jedla a pozornosti. Iné činnosti v živote sú pravidelne prerušované a znepríjemňované našou novou funkciou, ktorá so sebou prináša povinnosti, v ktorých sa ešte stále len učíme chodiť. Tento model pokračuje aj neskôr, keď naše deti rastú a dozrievajú, pričom nachádzajú vyberanejšie spôsoby, vďaka ktorým sa im od nás dostane výživy a opatery.

Pri takom dlhom čase a vynaloženej energii, ktorou reagujeme na potreby našich detí a ich čoraz častejšie prejavy hriechu, môžeme poľahky skĺznuť len k zameraniu sa na disciplínu a trest, pričom zanedbáme ten aspekt rodičovského povolania, v ktorom  proaktívne a cieľavedome budujeme vzťah.  

Dva takmer úplne rovnaké novozmluvné texty o rodičovstve (Ef 6:4 a Kol 3:21) sa začínajú poukazom na náš vlastný hriech, ale obidva skrývajú čosi viac — a tým nám ukazujú pozitívny pohľad na rodičovstvo, ktoré je úplne kresťanské.

Živte ich v Ježišovi

List apoštola Pavla Efezským 6:4 nám pozitívne hovorí, aby sme „ich vychovávali s prísnosťou a napomínaním podľa Pána“. Našou úlohou je živiť naše deti tým, čo nám Boh zjavil v Písme o sebe samom, o ľudstve, našom hriechu, našom svete a o svojom Synovi. Mali by sme vychovávať naše deti až k dospelosti vo všetkých veciach, ktoré učíme dospelých kresťanov, a s Božou pomocou očakávame, že ich budú ovládať.

Hovorím „živiť“, pretože slovo „vychovávať“, použité v Liste apoštola Pavla Efezským 6:4, je to isté ako slovo „živiť“, použité len o pár veršov skôr, v Liste apoštola Pavla Efezským 5:29: „Veď nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale ho živí a opatruje, ako aj Kristus cirkev.“ Takéto proaktívne živenie, nie iba reagovanie na potreby, platí rovnako v manželstve i rodičovstve. Jeho  konkrétne vyjadrenie je však odlišné, tak ako sa od seba líšia vzťahy manželského partnera a rodiča.
Kresťanská výchova detí nie je hlavne o prevychovávaní čerta, ktorý v nich drieme, ale o zjednotení sa s Bohom v tom, že budeme neustále živiť ten stvoriteľský a spásonosný aspekt dobra, ktoré pôsobí v našich deťoch. Až potom začneme láskavo pretvárať nechcené prejavy sveta, tela a diabla, ktoré sú namierené proti ich rastu. Je nad slnko jasnejšie, že to si vyžaduje obetavú iniciatívu a veľa síl.     

V dobe, keď je rodičovská kázeň, prejavujúca sa v rôznych formách, spoločnosťou ostro kritizovaná, je pre kresťanov stále dôležité, aby trvali na tom, že najdôležitejším výchovným nástrojom nie je remeň, ale Biblia. Prvá vec, po ktorej siahame, nie je palica kázne, ale zjavenie, pochádzajúce od Boha. Na druhej strane zisťujeme, že to nie je miernosť trestov, ktorá živí naše deti, ale obetavá láska, ktorá preberá neúnavnú iniciatívu, dá zo seba všetky sily, aby investovala do dlhodobého blaha našich detí.  

Žijeme v dobe, ktorá je pre rodičov zložitá. Názory spoločnosti na nás tlačia byť vždy k deťom ohľaduplný, a ľahko sa stáva, že sa v cirkvi príliš hlasno ozývajú hlasy, ktoré nechtiac kladú väčší dôraz na disciplínu, ktorá iba reaguje na problémy, než na napomínanie, ktoré by im predchádzalo. Ale tieto dva takmer totožné novozmluvné texty o rodičovstve nám pripomínajú, aby sme sa nenechali tým, že naša spoločnosť mäkne v otázke disciplíny, dohnať k tomu, že odmietneme svoje povolanie „jemných a trpezlivých vychovávateľov [svojich] detí, ktorých hlavnou ‚zbraňou‘  je kresťanské napomínanie zamerané na oddanosť Kristovi ako Pánovi“ (Peter T. O'Brien — The Letter to the Ephesians, p. 447).

Povzbudzujte ich v milosti

Druhá polovica verša Listu apoštola Pavla Kolosenským 3:21 nám teda ponúka stručný pohľad na to, ako máme uvažovať o srdciach svojich detí. „Aby neklesli na mysli“ predchádza negatívnym veciam a poukazuje na pozitívne vykonávanie rodičovstva: aby boli povzbudené. Našou úlohou je snažiť sa pestovať a rozvíjať srdce dieťaťa, ktoré mu dal Boh, a nie správať sa k nemu takým spôsobom, že zmalomyseľnie.

Ako rodičia nemáme potláčať záujmy svojich detí alebo v nich uhášať ducha, sme skôr poverení úlohou zušľachťovať ich srdce a nasmerovať ich na veci, ktoré sú pravdivé, krásne a dobré. Zaiste ich bude treba aj držať nakrátko, ale našou hlavnou snahou nie je poľovať na čerta v nich a doraziť ho tam, ale hľadať v nich to dobré a viesť ich. Je príliš jednoduché spadnúť len do reaktívneho spôsobu „výchovy“, ktorý sa snaží vyhubiť buriny hriechu tým, že agresívne zatína do srdca rastlinky. Avšak pravá výchova najprv starostlivo nájde cibuľku rastliny a potom vytiahne burinu hriechu tak, že pritom neublíži srdcu mladej rastlinky, ktorá ešte nemala možnosť rozkvitnúť.  

Pod každým prejavom hriechu a vzbury v našich deťoch sa nachádza kúsok Bohom stvoreného dobra, ktoré je potrebné silno podporovať.

Pod každým prejavom hriechu a vzbury v našich deťoch sa nachádza kúsok Bohom stvoreného dobra, ktoré je potrebné silno podporovať. To znamená, že nepríjemné momenty výchovy sú nielen príležitosťou na naprávanie našich detí, ale aj budovanie vzťahu s nimi. To najťažšie na rodičovstve nie sú iba príležitosti na odhalenie a potrestanie nerestí našich detí, ale príležitosti, keď máme uznať vlastnú hodnotu našich detí a podporiť ich v nej.  Aby sme vychovávali ich srdce, nielen formovali ich správanie.

Prispievame k radosti svojich detí

Popudzovať naše deti do hnevu a spôsobovať, že klesajú na mysli, je presne opačným cieľom kresťanského rodičovstva. Aby sme to povedali pozitívne, naším cieľom je stať sa Božím úsmevom pre naše deti, s radosťou vynaložiť všetko, aj seba samého (2. Kor 12:15) na to, aby naše deti získali tú najhlbšiu a najtrvalejšiu radosť. Naším povolaním, slovami 2. listu apoštola Pavla Korintským 1: 24, je prispievať k radosti našich detí. A pod slovom radosť máme na mysli radosť na mnohých a rôznych úrovniach.

V samotnom srdci kresťanského rodičovstva je pomáhať našim deťom, aby sa naučili, o aké radosti majú usilovať a kedy. Milujúce srdce rodiča sa občas rozcíti pri bezprostredných a materiálnych radostiach, ako napr. zmrzlina, nová hračka alebo nejaké malé potešenie. Často sa stáva, že na ceste za väčšou a plnšou radosťou dávame svojim deťom príklad, ako si — pre hlbšiu a trvalejšiu radosť — odoprieť tieto čisto fyzické a bezprostredné pôžitky.

Nepríjemné momenty výchovy sú nielen príležitosťou na naprávanie našich detí, ale aj budovanie vzťahu s nimi.

Teda to najdôležitejšie je, že omnoho viac než o krátko či dlhšie trvajúce fyzické, pozemské radosti svojich detí sa ako rodičia budeme usilovať o ich najhlbšiu a najtrvalejšiu radosť — radosť, ktorú nemožno prežiť inak než so samotným Bohom, z „nekonečne vzácneho“ poznania Krista Ježiša, nášho Pána (Flp 3:8). Radosť, ktorá je najvyšším cieľom nášho povzbudzovania a živenia detí v Kristovej kázni a Jeho napomínaní.

Nie sme len tými, ktorí naprávajú správanie, ale tými, ktorí zdokonaľujú srdce. Nie sme iba trestajúcimi disciplinárnymi pracovníkmi, ale sme tí, ktorí napomínajú, lebo chcú predísť problémom. Našou úlohou nie je deti znechutiť, ale obetavo investovať naše najlepšie schopnosti do toho, aby sme ich povzbudili.

Nie sme tí, čo popudzujú do hnevu, ale prispievame k radosti svojich detí.