Evanjelium a naše predsudky

Biblia nám ukazuje, ako máme pokorne podrobiť kritike našu kultúrnu zaujatosť, aby sme sa mohli naprieč národmi stať zjednoteným Božím ľudom bez ohľadu na rozdielnosť rás, národov a spoločenských tried.

Matthew Henry by nikdy nenapísal svoj slávny biblický komentár, keby sa jeho rodičia boli riadili spoločenskými pravidlami. Jeho matka pochádzala zo zámožnej rodiny, a Henryho otec jej začal dvoriť aj napriek tomu, že jeho pôvod bol nižší. Jej rodičia tým neboli práve nadšení: „Tento Phillip Henry, čo o ňom vlastne vieme?“ Avšak ich dcéra, ktorá bola pravou kresťankou, na to len povedala: „Nezáleží na tom, odkiaľ pochádza, podstatné je, kam smeruje.“

V podstate nám jasne sformulovala princíp, ktorý nachádzame v celom Novom zákone. Sociálny status, ekonomické postavenie a podobné veci by v cirkvi nemali rozhodovať. Vo svete majú isté spoločenské vrstvy, rasy a pracovné pozície v rukách viac moci, než iné. Ale Biblia nás vyzýva k odmietnutiu týchto rozdielov v cirkvi. Máme zámerne budovať vzťahy s ďalšími veriacimi, prekračujúc všetky tradične stanovené kultúrne bariéry, a takto podávať okoliu predobraz prichádzajúceho Božieho kráľovstva.

Keď sa stávame kresťanmi a začíname navštevovať cirkev, nevyhnutne natrafíme na kresťanov z iných vrstiev, skupín či zamestnaní, ktorými sme mimo cirkvi zvykli pohŕdať. Pracujúca trieda môže mať výhrady voči bohatším alebo lepšie spoločensky zaradeným skupinám a naopak. Kresťania istého politického presvedčenia sa môžu v prítomnosti oponentov ich názoru cítiť naštvane. Spoločensky uznávaní kresťania sa môžu cítiť čudne pri ľuďoch, ktorí predstavujú spodinu alebo okraj spoločnosti (a opäť, to isté platí aj naopak). Ak sme silne pútaní k určitej etnickej skupine (napríklad hispánskej, čínskej, afroamerickej, či bielej), v prítomnosti ľudí, ktorých kultúrne zameranie je odlišné, sa nemusíme cítiť príjemne.

Pri takej príležitosti môžeme upadnúť do pokušenia zachovať sa podobne ako Peter v Galatským, 2. kapitole. Môžeme sa odhodlať sadnúť si vedľa „tých ľudí“ v kostole, a nemusíme k nim byť práve odmeraní alebo nepríjemní, no na druhej strane si s nimi „nesadneme za jeden stôl“. Inými slovami, nebudeme sa k nim správať ako k svojim priateľom. Nebudeme s nimi tráviť spoločný čas, nebudeme s nimi zdieľať svoje zážitky, svoj domov, svoj majetok. Ako teda prekonať prirodzenú tendenciu človeka držať sa iba ľudí podobných im samým? Ako sa zbaviť postoja nadradenosti voči tým, ktorí sú od nás kultúrne odlišní?

Prípadová štúdia: Prvotná cirkev

Keď sa pozrieme do Biblie, tá nás na mnohých miestach napomína, aby sme svojimi životmi vyznávali a potvrdzovali, že všetci, ktorí patria Kristovi, sú rovnako dôležití. Napríklad, Rímskym 15:7 prikazuje: „Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal… “ 1. Korintským 12:25 nám prikazuje sa „navzájom rovnako o seba starať“. Aby sme plne porozumeli týmto príkazom, musíme porozumieť pozadiu situácie, v ktorej Pavol týchto ľudí napomínal.

Kontext oboch týchto situácií, v Ríme aj v Korinte, je podobný: predstavuje konflikt medzi tými, ktorých Pavol nazýva „Silnými“ a „Slabými“. V oboch týchto zboroch však bola situácia predsa trochu iná. V 1. Korintským 8. kapitole sa Pavol dotýka dišpút ohľadom mäsa obetovaného modlám. Niektorí kresťania sa rozhodli, že nikdy nevložia do úst jedlo, ktoré bolo predtým ponúkané ako obeť pohanským bohom či modlám. (V tej dobe išlo o väčšinu jedla dostupného na trhu.) Iní kresťania si na druhej strane nemysleli, že je v tom niečo zlé, ak budú také jedlo jesť.

V Rímskym 14.-15. kapitole ide o trochu iný prípad. Niektorí prehlasovali, že veriaci by mali aj naďalej pokračovať v dodržiavaní starozákonných príkazov v otázke stravovania sa. Takto chceli naďalej nejesť jedlo, ktoré bolo Bohom v Starom zákone zakázané, zatiaľ čo iní nevideli nič zlého na tom, že by jedli všetky druhy jedla.

Pavol vidí oba tieto zbory ako rozdelené na „Silných“ a „Slabých“. Slabí boli tí úzkoprsí, ktorých svedomie nebolo zamerané na Božiu milosť a lásku a ktorí preto opäť a opäť upadali do presvedčenia, že sú Bohom odsúdení a znesvätení. (1. Korintským 8:7) V oboch prípadoch ide o tú skupinu, ktorá jednak ostatným zakazovala, a jednak sama abstinovala od rôznych druhov jedál. Boli slabí, pretože netolerovali žiadne nejasné sivé oblasti, a chceli okamžite vedieť, či jedenie toho-ktorého jedla bolo správne alebo nesprávne. Potrebovali veľa pravidiel a hraníc, aby mohli učičíkať svoje slabé svedomie, boli zviazaní a odsudzovali tých, ktorí neplnili všetky tieto pravidlá.

„Silní“ na druhej strane, boli liberálnejší, viac pochopili evanjelium. V Korinte pochopili, že evanjelium dáva slobodu vo veciach, ktoré vyslovene nepredpisuje. V Ríme zase porozumeli, že Kristus zrušil platnosť všetkých starých obradných pravidiel. Pavol sám sa priradzuje k skupine silných hovoriac: „my, ktorí sme silní“ vieme, že modly nie sú ničím (1. Korintským 8:4), a preto nie je nič zlé na tom, ak toto mäso jeme. Títo silní neboli ani poverčiví ako slabí v Korinte, ani neboli zákonnícki ako slabí v Ríme.

Rasovo-kultúrny problém

Väčšina komentárov tvrdí, že v pozadí tohto teologického problému (ktorým boli modly a status starozákonných stravovacích zákonov) stál rasovo-kultúrny problém. V Korinte boli „slabými“ takmer zákonite bývalí pohania so svedomím citlivým v otázke modiel — zatiaľ čo „silní“ boli židovskí kresťania, ktorí považovali týchto „bohov“ za nič. (Všimnite si Pavla, Žida a bývalého farizeja, ako hovorí o silných ako o „nás“, ktorí sme si istí, že niet za modlami žiadnych bohov.) Na druhej strane, v Ríme boli slabými židovskí kresťania, zatiaľ čo bývalí pohania, ktorí neboli zviazaní žiadnymi predošlými zákonmi Starej zmluvy a obmedzeniami o jedení, predstavovali skupinu „silných".

Tu je potrebné zdôrazniť, že to bola kultúrna citlivosť, ktorá v jednej situácii zatemnila zrak jednej skupine, zatiaľ čo v inej situácii je tá istá skupina múdrejšia v aplikácii evanjelia. Nejde tu pritom len o teologické debaty alebo len o kultúrne hranice, ale o nesmierne zložitú kombináciu oboch týchto faktorov.

Pavlova rada

Ako teda reaguje Pavol v tejto napätej situácii? Na naše prekvapenie, Pavol najprv ostro kritizuje skupinu „silných“, a to v oboch prípadoch. Odmieta hľadieť na obe dišputy ako na obyčajné teologické problémy. Hoci uznáva, že teologicky majú silní pravdu (uznáva to tým, že ich nazýva silnými vo viere), kritizuje ich, pretože pohŕdali slabšími (Rímskym 15:7). Takže aj napriek tomu, že teologicky mala jedna strana pravdu a druhá sa mýlila, obe tieto skupiny rozličným spôsobom uplatňujú skrytý rasizmus a predsudky.

„Slabí“ dovolili ich kultúrnym predsudkom, aby skreslili ich porozumenie evanjelia; „silní“ tiež dovolili svojej kultúrnej predpojatosti, aby zabránila aplikácii evanjelia v ich životoch. Ako je to možné? Silní odmietali zmeniť svoje správanie, hoci škodilo iným ľuďom. Takto teda židovskí kresťania odmietli pomôcť poverčivým pohanom lepšie sa vzdelať v evanjeliu. Namiesto toho, v 1. Korintským 8:9–11, idú a jedia mäso s postojom: „Ja nemôžem za to, že toto pohoršuje týchto poverčivých pohanov.“ Silní, ktorí sami sebe gratulovali za porozumenie evanjeliu, sa správali práve tak samospravodlivo a úzkoprso ako slabí, hoci odlišným spôsobom.

Skrátka, zatiaľ čo jedna skupina bola silná teologicky, nebola silná vo vzťahoch, kultúrnom ohľade a duchovne. Intelektuálne rozumela evanjeliu milosti dosť na to, aby obstála v teologických dišputách, ale nerozumela mu dosť prakticky, aby sa správala k iným rasovo-kultúrnym skupinám s pokorou a láskou.

Pavol volá tak silných, ako aj slabých k tomu, aby sa „prijímali vospolok, ako aj nás prijal Kristus“ (Rímskym 15:7). A pozor, tento postoj nie je moderným vyjadrením tolerancie. Neveriaci tolerantný človek odmieta akokoľvek hodnotiť názory a vieru iných. Ak niekomu poviete, že hreší alebo robí nesprávnu vec, budú vás považovať za netolerantného. Na druhej strane ale ten istý neveriaci tolerantný človek nedovolí nikomu inému, aby nejakým spôsobom ovplyvňoval alebo obmedzoval spôsob života, ktorý si zvolil. Jeho postoj hovorí: „Ja nikoho neodsudzujem, no ak niekoho dráždi to, čo robím, je to jeho problém, nie môj! Mám právo žiť svoj život tak, ako ja chcem.“ Pavol však povoláva kresťanov k takmer úplnému opaku voči tejto „tolerancii“ — volá ich k evanjeliom zmocnenej pokore, službe a láske.

Sloveso, v Rímskym 15:7 preložené ako „prijímajte sa“, je tiež použité aj v Rímskym 14:1, kde Pavol hovorí silným, aby sa „slabého vo viere ujímali“. Pavol rozoznáva, že osoba, o ktorej sa v texte hovorí, je slabá vo viere — duchovne aj teologicky — keďže nerozumie Božej milosti. Pavol teda negatívne hodnotí charakter a presvedčenia tejto osoby. Napriek tomu nás však volá „prijímať a ujímať sa“ — prijať ich do hlbokých vzťahov — tých, o ktorých usudzujeme, že sú slabí alebo mýliaci sa.

V Rímskym 15:1 Pavol volá silných: „My silní, povinní sme teda znášať slabosti nevládnych, a nie v sebe mať záľubu.“ Toto samozrejme neznamená, že máme prebrať chyby slabých. Jeden z komentárov píše: „Majú s účasťou vstúpiť do ich postojov, potlačiť akúkoľvek kritiku a odsudzovanie a robiť to, čo od nás žiada láska. A láska žiada, aby silní išli za hranicu rozdielov zakotvených v obyčajnej tolerancii.“¹ Vidíme tu, že pokorná láska je takmer v úplnom protiklade s modernou toleranciou. Tolerancia síce odmieta posudzovať, ale zároveň nedovolí ostatným siahnuť na individuálnu slobodu jedinca. Hovorí: „Prijímam všetkých ľudí, ale nedovolím im ovplyvňovať môj spôsob života.“ Pavol však hovorí, že máme hodnotiť vieru a zvyky tých okolo nás, ale tiež zaujímať sa o nich s láskou a začleňovať ich do nášho života.

DEFINÍCIE:

Rasa — rodina, kmeň, skupina ľudí, alebo národ rovnakého pôvodu

Etnikum — skupina ľudí, ktorých spája spoločný pôvod, zvláštne kultúrne znaky a predovšetkým jazyk, tradície a mentalita; etnická skupina

Kultúra — súbor výtvorov ľudskej činnosti (materiálnych aj nemateriálnych), hodnôt a uznávaných spôsobov konania, objektivizovaných a prijatých v nejakom zoskupení a odovzdávaných iným zoskupeniam a ďalším pokoleniam

Evanjelium o rase a kultúre

Jedným zo základných spôsobov, ako má kresťanská cirkev stelesňovať evanjelium, je jednota jej členov, hoci sú ekonomicky, kultúrne a rasovo odlišní. V skutočnosti je úlohou cirkvi ukázať svetu, že ľudia, ktorí nedokážu žiť v jednote mimo cirkvi, to dokážu v nej.

Galatským 2 ponúka ukážkový príklad toho, ako evanjelium mení postoj našej vlastnej rasovej pýchy a kultúrneho dedičstva. V Skutkoch 10.-11. Boh ukázal Petrovi, že pretože spasenie je len z milosti, ktokoľvek — bez ohľadu na rasu alebo kultúru — je rovnako stratený hriešnik a zároveň je rovnako milovaný Kristom. Peter hovorí: „Ale mne Boh ukázal, aby som nikoho nemal za poškvrneného alebo nečistého… Naozaj, teraz poznávam, že Boh nikoho neuprednostňuje, ale že mu je príjemný, kto v ktoromkoľvek národe sa Ho bojí a koná spravodlivo.“ (Skutky, 10:28,34) A predsa o niečo neskôr Pavol sa musí prizerať tomu, ako Peter odmieta jesť s ostatnými kresťanmi, bývalými pohanmi. Keď Pavol Petra konfrontuje, nevraví: „Porušuješ pravidlá tolerancie,“ ale „nechodíš rovnou cestou za pravdou evanjelia“ (Galatským 2:14).

„Chodiť rovnou cestou za pravdou evanjelia“ znamená vyvodiť dôsledky zo správy evanjelia — že sme hriešnici zachránení jedine milosťou — a žiť pevne zakotvení v súlade s touto pravdou.

Rasové predsudky nie sú správne, pretože sú absolútnym popretím základného princípu milosti. Je to forma samospravodlivosti, spôsob, ako sa cítiť prijateľným a hodným na základe našich vlastných zásluh. Jeden z najčastejších spôsobov, ako seba urobiť lepším a prijateľnejším, je povýšiť sa nad iné rasy alebo etniká. Toto sa deje, keď priradíme morálny atribút veciam, ktoré sú v skutočnosti čisto vecami kultúrnych preferencií, napríklad rozdiely medzi časovo-orientovanou (anglo-európskou) a udalostne-orientovanou (juhoamerickou) kultúrou. Evanjelium však tento prístup radikálne ruší.

Takto sa ľudia, ktorí nie sú bezpečne zakotvení v Kristovi naháňajú za výkonmi duchovného života, vďaka ktorým by si posilnili svoju sebadôveru, a v tomto ich zúfalom hľadaní nielenže sa chytajú každej slamky vlastnej spravodlivosti a schopností, ktoré v sebe nájdu, ale začnú si zakladať aj na príslušnosti k svojej rase, skupine, svojmu známemu sociálnemu a duchovnému životu, k ich kultúre, ako spôsobu vyzdvihnutia samých seba. Kultúru si obliekajú ako výzbroj chrániacu pred vlastnými pochybnosťami, no stáva sa mentálnou zvieracou kazajkou, ktorá pevne priľne k telu, a už ju nič neodstráni, len viera, ktorá pochopila zachraňujúce dielo Krista… kresťania, ktorí si nie sú istí ohľadom Božej lásky a prijatia v Ježišovi, sú, keď odhliadneme od ich súčasných duchovných výsledkov, v skutočnosti veľmi neistí… Ich neistota sa prejavuje v pýche, prudkom obraňovaní svojej spravodlivosti a obrannej kritike ostatných. Prirodzene začínajú nenávidieť ostatné kultúrne štýly a rasy, aby tak učičíkali svoju vlastnú bezpečnosť a uvoľnili vnútornú potláčanú zlosť.²

Evanjelium postupne premieňa našu identitu. Identita je komplexným súborom viacerých zložiek, pretože my znamenáme viac vecí: náš vnútorný svet, naše kultúrne dedičstvo, naše kultúrne hodnoty, naše vzdelanie, to všetko prispieva k tomu, kto sme. Problém začína, keď začneme prisudzovať jednotlivým komponentom našej identity iné hodnoty, než by sme mali. Následne teda proces kresťanského rastu po obrátení znamená proces, v ktorom sa najzákladnejšou zložkou našej identity stáva pochopenie nás samých ako nového stvorenia v Kristu. Čím viac naše porozumenie evanjeliu preniká k základom našej identity, tým menej sme potom otrasení profesionálnymi, sociálnymi, vzťahovými zmenami, sme menej motivovaní len kariérnym úspechom, sme otvorenejší v otázkach rozdielnych politických názorov, a schopnejší prekonávať rasové predsudky. „Keď je viera skúšaná, kresťan je slobodný… nosiť svoju kultúru ako pohodlné šaty. Dočasne sa dokáže prezliecť aj do iných kultúrnych šiat, ak chce, ako aj Pavol hovorí v 1. Korintským 9:19–23, a je slobodný obdivovať a oceňovať rôznorodé výrazy, ako môže Kristus žiariť v odlišných kultúrach.“³

Vyliatie Ducha Svätého a kázanie evanjelia v rozličných jazykoch na Letnice bolo dramatickým zvratom vo vnímaní „kliatby Bábelu“ (Genezis 11). V zmätku Bábelu Boh vyhlasuje, že ak ho ľudia nebudú uznávať, ich jednota sa rozpadne na fragmenty. Na Letnice však Boh ukazuje, že ľudia môžu byť v Duchu zjednotení jednotou, ktorá preniká všetkými jazykovými, národnostnými a kultúrnymi skupinami, a prekonáva všetky ľudské prekážky.

Ježiš trvá na tom, že jednota kresťanov bude hlavným svedectvom svetu, že Boh poslal svojho Syna. (Ján 17:21, 23) Takto jednou z najzákladnejších ciest, ako kresťanská cirkev môže stelesniť evanjelium, je jednota kresťanov, ktorí sa jeden od druhého líšia — ekonomicky, kultúrne, rasovo. Vo všeobecnosti je hlavným poslaním cirkvi ukázať svetu, že ľudia, ktorí nedokážu žiť v láske a jednote mimo cirkvi, to vedia v nej.

Jednota v rozdielnosti

Biblia kresťanov opakovane nazýva novým národom. Sme „spoluobčania svätých a domáci Boží“ (Efezským 2:19), sme „svätým národom“ (1. Petra 2:9), čo doslovne znamená, že sme novým „etnikom“. Náš vzťah jedného k druhému v Kristovi má byť silnejší, než náš vzťah k členom našej rasovej a národnostnej skupiny. Keď sa staneš kresťanom, nie je dôležité, či si z Ohia alebo z Nemecka alebo z Ázie, nie je ani dôležité, či si Anglo, Afroameričan, Ázijčan alebo Hispánec, ani aké je tvoje spoločenské postavenie. Si občanom Božieho národa.

Biblia sa zmieňuje o niektorých dôležitých veciach ohľadom rasy, keď hovorí, že jediný rozdiel, na ktorom záleží, je rozdiel vo viere. Sú iba dva „národy“ na zemi: tí ktorí patria Bohu, a tí ktorí nepatria. (1. Petra 2:9–10) Boh zakazuje manželstvo medzi príslušníkmi týchto dvoch skupín, teda medzi veriacim a neveriacim (2. Korintským 6:14–16), keďže toto je, z Božieho pohľadu, jediný spôsob, ako sa vydať/oženiť mimo svojho ľudu. Kniha Numeri 12:1–16 ponúka do očí bijúci príklad medzirasových manželstiev: Mojžišova žena bola Kúšijka, Afričanka čiernej pleti — a veriaca v Pána. Mária, Mojžišova sestra, nesúhlasila s medzirasovým manželstvom, a Boh ju potrestal — zmalomocnela tak, že bola „malomocná ako sneh“ (verš 10). Boh ju potrestal tým, že ju spravil ešte belšou! Kresťania sú takto testovaní špeciálnym spôsobom: ak sú pre teba rasové rozdiely dôležitejšie ako otázka viery, potom sa správaš rasisticky.

Napriek jasnému učeniu, že všetci sme si v Kristovi rovní bez ohľadu na rasu, spoločenskú vrstvu či kultúru, je jasné, že nie sme všetci rovnakí a nezameniteľní. Biblia naznačuje, že rasovo-kultúrne rozdiely nie sú povrchné či nedôležité. Napríklad hovorí, že večné Božie mesto bude obohatené, pretože „králi zeme doň vnesú svoju slávu“ a „vnesú doň slávu a poctu národov“ (Zjavenie 21:24, 26). Inak povedané, každá rasa a kultúra prinesie svoje špecifické dary k sláve Božej.

Keď bol Ježiš vzkriesený z mŕtvych a dostal svoje vzkriesené telo, stále si v ňom udržal svoje špecifiká. To znamená, že bol stále muž (nie žena), stále Žid (nie Afričan ani Ázijec). Zdá sa, že toto nám potvrdzuje, že rôzne kultúry a rasy majú rôzne schopnosti, krásu, lesk, to všetko analogicky k rozličným darom tela Kristovho. (1. Korintským 12) Tieto rozdiely sa proste nevyparia, keď sa Boh vráti, aby stvoril novú zem.

Je teda chybou myslieť si, že rasovo-kultúrne rozdiely nič neznamenajú a sú len povrchnou problematikou a trvať na tom, že v cirkvi by sme ich mali ignorovať a „proste byť spolu kresťanmi.“ Neexistuje taká vec, ako výraz kresťanstva nevložený do kontextu určitej konkrétnej ľudskej kultúry. Ježiš neprišiel na tento svet ako zovšeobecnená bytosť: ruka v ruke s tým, že sa stal človekom, sa stal aj konkrétnym človekom, vsadený do sociálneho a kultúrneho rámca. Bol muž, Žid, pracujúca trieda.

Rovnako aj samotné praktizovanie kresťanstva musí mať obe formy: biblickú aj kultúrnu. Napríklad, Biblia nám jasne nariaďuje chváliť Boha hudbou, ale len čo si vyberieme konkrétnu pieseň alebo jej žáner, už sa pohybujeme v kultúrnom rámci. Keď vyberáme jazyk, stupeň emocionálnej výpovede, či dokonca aj ilustráciu ku kázni, pohybujeme sa smerom ku sociálnemu kontextu určitých ľudí, a smerom od sociálneho kontextu iných ľudí. V deň Letníc počul každý človek kázeň vo svojom vlastnom jazyku a dialekte; ale nemôžeme od Letníc zostať stále na tom istom bode: byť všetkým pre všetkých; a teda kultúrne prispôsobenie sa je nevyhnutné.

Predsudky a perspektíva

Ako sme si už povedali, naše samospravodlivé srdcia zneužívajú rasové a kultúrne dary hriešnym spôsobom. Tiež sme videli, že tieto rasové a kultúrne rozdiely sú stvorené Bohom, aby obohatili ľudskú rasu tak, ako aj rozdielne obdarovania obohacujú telo Kristovo. Toto znamená, že všetci máme určité kultúrne predsudky, ktoré by sa mali ale postupne, ako rastieme v Kristu, vytrácať; ale tiež máme aj určitú kultúrnu perspektívu, ktorej by sme sa nemali vzdať, pretože posilňujú naše spoločenstvá evanjelia. Dôležitým sa tu teda stáva porozumenie rozdielu medzi kultúrnymi predsudkami a kultúrnou perspektívou.

Africké kresťanstvo je napríklad naplnené dôrazom na duchov, nadprirodzeno a exorcizmus. Väčšina amerického kresťanstva nie je. Africkí kresťania môžu ľahko prehlásiť: „Vaša európska osvietenská kultúra vás zaslepila, takže nevidíte, čo je v Biblii zrejmé — realita duchovného sveta. Vaše kultúrne predsudky skreslili vaše kresťanstvo.“ Ale európski a americkí kresťania môžu rovnako ľahko trvať na tom, že africká predkresťanská kultúra bola poverčivá a ich súčasné kresťanstvo je ňou skreslené. Kto má pravdu? Realitou je, že obe tieto kultúrne formy sú skreslené svojou kultúrou, a napriek tomu obe z nich stelesňujú legitímne odlišnú kultúrnu perspektívu. Každá forma kresťanstva je do určitej miery adaptovaná ľudskej kultúre. Každá cirkev do určitej miery vniesla kultúrne elementy do svojej formy kresťanstva. Individualistické kultúry prichádzajú o zážitok spoločenstva. Autoritatívne kultúry pripravujú ich členov o slobodu svedomia a milosti. Nikto to nepraktizuje bezchybne.

Výsledkom je, ako vraví Miroslav Volf, že sme všetci povolaní žiť ako Abrahám, ktorý mal opustiť svoju rodinu a národ, ale zároveň bol povolaný zostať pútnikom⁴. Volf prichádza k záveru, že každý kresťan sa musí vzdialiť od svojho domova, kultúry, no zároveň s ňou zostať v spojení. Čínsky kresťan si nesmie myslieť, že na to, aby bol prijatý v novej kresťanskej kultúre, musí poprieť dedičstvo tej svojej. Avšak musí nájsť tú správnu kritickú vzdialenosť od svojej kultúry a musí byť ochotný pristupovať k svojej kultúre kriticky skrze identifikáciu jej modiel. Jeden z najdôležitejších spôsobov ako toto môžeme robiť je cvičiť sa vo vzájomnom skladaní učtov a láske s inými kresťanmi prekonávajúc rasové a kultúrne bariéry čo možno najviac. Bratia a sestry s odlišným kultúrnym či rasovým pozadím nám môžu veľmi pomôcť v identifikácii našich vlastných kultúrnych bôžikov.

Ďalším veľmi užitočným autorom v danej problematike je Lamin Sanneh, ktorý zdôrazňuje, že kresťanstvo nechce nahradiť našu pôvodnú kultúru sebou samým, namiesto toho ju chce konvertovať⁵. Argumentuje, ako sa africké kresťanstvo začalo exponenciálne šíriť potom, ako sa ľuďom ujasnilo, že Afričania sa nemuseli premeniť na Európanov, aby sa stali kresťanmi; ale namiesto toho mali vziať svoju „africkosť“ a spolu s ňou zmeniť pohľad na niektoré veci v rámci ich kultúry vo svetle evanjelia. Mnoho v ich kultúre sa muselo zmeniť. Kristus im pomohol vzdialiť sa od svojej kultúry, aby sa mohli na ňu kriticky pozrieť vo svetle evanjelia. Nemuseli sa ale nevyhnutne stať Európanmi alebo Ázijčanmi na to, aby mohli byť kresťanmi. Letnice jasne dokazujú, že neexistuje ľudská kultúra či jazyk, ktoré by boli viac kresťanské než iné.

Galatským 3:28 býva často interpretovaný ako verš, ktorý hovorí, že kultúrne rozdiely sa v rámci cirkvi vymazávajú: „Nie je Žid ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je ani muž, ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristovi.“ Ale všimnime si 1. Korintským 1:22: „… lebo aj Židia žiadajú znamenia, aj Gréci hľadajú múdrosť, my však kážeme ukrižovaného Krista — Židom síce na pohoršenie, pohanom bláznovstvo, ale povolaným aj Židom aj Grékom Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť. Veď Božie bláznovstvo je múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia.“ Tu vidíme, že Pavol rozlišuje medzi židovskou kultúrou, ktorá je viac praktická, a gréckou, ktorá sa viac zameriava na abstraktné koncepty. Evanjelium konfrontuje obe kultúry odlišným spôsobom (tzn. pre židov je kríž prislabý, pre Grékov pribláznivý). Židia aj Gréci veriaci v evanjelium majú teraz odlišnú kultúrnu perspektívu: pre židovského kresťana získal kríž skutočnú moc, pre gréckeho kresťana má zas skutočnú silu. Evanjelium pretvára kresťanstvo v pôde každej kultúry.

Na záver, evanjelium nie je vo svojom prístupe ani absolutistické (vyhlasujúce, že existuje jediná pravá kresťanská kultúra), ani relativistické (tvrdiace, že všetky kultúry sú neutrálne a rovnako validné). Kresťanstvo prináša hodnoty, ktoré sú transkultúrne, transformačné, a absolútne a ktoré jednak súdia a jednak dopĺňajú hodnoty a zvyky tej-ktorej kultúry.

Evanjelium a spoločenské vrstvy

Keď príde na to pojednávať o spoločenskom rozdelení, list Jakuba má k tomu asi najviac čo povedať. Jakub 1:9–10 nás učí, že „brat, ktorý je v nízkom postavení, nech sa chváli svojou vyvýšenosťou, a bohatý svojou poníženosťou, pretože sa pominie ako kvet trávy“.

Ako paradoxne skvelý výrok. Každý kresťan je zároveň praobyčajný hriešnik, zasluhujúci smrť a zároveň adoptované Božie dieťa, plne prijaté a milované. Toto platí pre každého bez ohľadu na jeho sociálne postavenie. Jakub teda hovorí, že ten, kto je v nízkom postavení a stáva sa kresťanom, bude odteraz požehnaný skrze nové oslávené duchovné postavenie, keďže svet vidí iba jeho nízky spoločenský status. Na druhej strane bohatý, ktorý sa stáva kresťanom, bude požehnaný, ak spočinie v novoobjavenom vedomí vlastnej hriešnosti pred Bohom, keďže svet mu neustále ospevuje jedine jeho vysoké postavenie.

Opäť v Jakubovi 2:1–4 apoštol varuje kresťanov pred uprednostňovaním bohatých v rámci cirkvi: „… a vy by ste s úľubou pohliadli na toho, čo má nádherné rúcho, a povedali by ste: ´Ty sa posaď pekne sem!´ ale tomu chudobnému by ste povedali: ´Ty stoj tam alebo sadni si mi ku nohám!´ či ste nerobili rozdiel medzi sebou a nesúdili podľa zlého uvažovania?“

Chudobný človek, ktorého neohrabané vyjadrovanie, spôsoby a oblečenie sú znevažované vo svete, nesmie mať skúsenosť neúcty v spoločenstve Ježiša Krista. Rovnako sa ani k bohatým nesmieme správať s prehnaným rešpektom a úctou. Zatiaľ čo svet zapisuje údaje o spoločenskej vrstve a veľkosti bankového účtu na rub identity toho-ktorého človeka, evanjelium odsúva tieto veci na okraj. Jakub zakončuje: „Ak uprednostňujete osoby, páchate hriech“ (v. 9) a „tak je mŕtva aj viera bez skutkov“. Ak našej viere chýba úcta k tým, ktorí pochádzajú z nižších sociálnych vrstiev, a prakticky sa nezaujímame o chudobných, potom je naša viera mŕtva a nie je to viera v evanjelium.

Praktické aplikácie

Cieľom teda je: stať sa jedným zo „Silných“, v evanjelium veriacich a evanjelium žijúcich kresťanov, ktorí prijímajú iných ako aj nás prijal Kristus, ktorí sú ochotní prekročiť hranice vlastnej kultúry, aby pomohli ostatným cítiť sa ako doma, a ktorí sa rozhodujú vytvoriť vo svojich životoch priestor pre „Slabých“. Čím hlbšie preniká evanjelium do nášho myslenia a stáva sa základom našej identity, tým menej kultúrne obmedzení budeme. Nasledujúce riadky obsahujú zopár návrhov, ako duchovne rásť, keď príde na kultúrne predsudky:

Nebuďte prirýchli v popieraní prítomnosti rasizmu vo vašom vedomí. Hoci môžeme byť slobodní od vedomých predsudkov, mali by sme si dávať pozor aj na jeho skryté formy v našom myslení. Je dôležité podrobovať seba samého skúmaniu a šiel by som až tak ďaleko, že poviem, že kým u seba nevidíš známky kultúrnej nadradenosti, nie si ešte dosť hlboko. Toto platí dokonca aj pre členov historicky zneužívaných a „šikanovaných“ národov, pretože minorita alebo prenasledovaná skupina sa ľahko cíti morálne nadradená nad okolité dominantné skupiny.

Rozoznajte a pomenujte tendencie pridŕžať sa iba tých, ktorí sú vám kultúrne a rasovo podobní.

Pochopte, že rozličné kultúry majú tak trochu odlišné náhľady na kresťanské cnosti. Napríklad, niekto, kto bol vychovaný v individualistickej západnej kultúre, môže považovať tradicionalizmus ázijskej kultúry za utláčajúci a rovnako deti kolektívnej ázijskej tradičnej kultúry môžu považovať západnú kultúru za absolútne na seba zameranú. Neboli by obe sčasti pravdivé? Musíme rozoznať legitímnosť oboch kultúrnych perspektív a zároveň pamätať na riziko kultúrnych predsudkov. Keďže nikto nehľadí na iných z kultúrne neutrálnej pozície, musíme byť pomalí v posudzovaní a zostať trpezliví.

Pokúste sa vidieť veci z perspektívy toho druhého tak solidárne, ako je to možné, s očakávaním nových pohľadov, ktoré vám predtým chýbali.

Komunity, ktoré majú záujem sprostredkovať evanjelium svetu, by mali mať záľubu v multietnickosti. Cirkev by mala reflektovať svoju vlastnú geografickú komunitu, a mala by byť tak reprezentatívne multietnická ako jej komunita. Toto sa dosiahne skrze aplikáciu praktík „Silných“ (ako bolo zmienené vyššie) a sprístupnenie vedúcich pozícií pre členov všetkých kultúrnych skupín.

Musíme pamätať na to, že v otázke kultúrnej variety ktorejkoľvek cirkvi existujú obmedzenia. Ako sme už spomenuli, neexistuje žiaden kultúrne-neutrálny spôsob, ako robiť veci. Jazyk, rozhodovanie, komunikácia, prístupy k autoritám, chvály — o všetkom v cirkvi sa nejako rozhodnúť musí a tieto rozhodnutia budú stále zdanlivo v prospech jednej alebo druhej kultúry. Cirkev sa môže otvoriť celej plejáde rôznych národov a kultúrnych skupín, ale nemôže byť nekonečne flexibilná. Nakoniec by cirkvi mali spoznať nevyhnutnosť mať určitú „bazálnu kultúrnu citlivosť“, no musia ju spravovať pokorne a sebakriticky.

Záver

Rasizmus, spoločenské vrstvenie a kultúrny imperializmus musí byť s pomocou evanjelia vykorenený z našich hláv. Každé spoločenstvo by malo byť, pokiaľ je to len možné, modelom prichádzajúcej jednoty všetkých rás a kultúr v Kristovi. Vo vašom meste by telo Kristovo malo vykročiť a nájsť spôsob, ako do seba zahrnúť čo najrôznejšie národnostné skupiny, a tak osláviť našu rôznorodosť. Toto sa stane jedine vtedy, ak sa jednotliví kresťania stanú „Silnými“, prijímajúc jeden druhého, ako aj Kristus prijal nás. (Rímskym 15:7)

Ak má byť cirkev úspešná v obhajovaní a dosahovaní nového sociálneho poriadku… ona sama musí byť týmto novým sociálnym poriadkom. Najhlbší koreň súčasného nepokoja západnej kultúry je individualizmus, ktorý popiera… že do skutočnej ľudskosti rastieme iba vo vzťahoch vernosti a zodpovednosti jedného voči druhému. Lokálne spoločenstvo… stojí v kontexte širšej komunity susedstva a národa primárne nie ako podporovateľ programov sociálnej zmeny (hoci aj tým je), ale hlavne ako predzvesť tohto sociálneho poriadku sama. Jej členovia budú bojovať za ľudskú slobodu, pretože oni sami budú oslobodení. Ich skutky spravodlivosti a pokoja budú prinášať záplavu života v Kristovi, pretože oni sami budú zakúšať poklad Božej spravodlivosti a Božieho pokoja.

^{1 Douglas J. Moo, The Epistle to the Romans, New International Commentary on the New Testament (Grand Rapids, Mich.: Eerdmans, 1996), s. 866.}

^{2 Richard F. Lovelace, Dynamics of Spiritual Life: An Evangelical Theology of Renewal (Downers Grove, Ill.: InterVarsity Press, 1979), 198, s. 211–212.}

^{3 Ibid.}

^{4 Pozri jeho kapitolu "Distance and Belonging" v knihe Exclusion and Embrace: A Theological Exploration of Identity, Otherness, and Reconciliation (Nashville: Abingdon, 1996).}

^{5 Lamin Sanneh, Whose Religion Is Christianity? The Gospel beyond the West (Grand Rapids, Mich.: Eerdmans, 2003).}