Hľadanie Boha v Stredozemi I.

Nádherné imaginárne svety obývané archetypálnymi hrdinami a zloduchmi, v ktorých sa úloha slobodnej vôle a večné dôsledky ľudských rozhodnutí odohrávajú v dramatickom prostredí, väčšom ako život, môžu mať na duchovne stratené, ale hladné srdcia väčší vplyv ako tisíce kázní alebo bohoslužieb. Môžu tiež osviežiť ducha veriacich kresťanov tým, že rozšíria a prehĺbia ich chápanie Božej prirodzenosti, krásy, spravodlivosti a lásky. V každom prípade to bola vízia, ktorú zdieľali C. S. Lewis a J. R. R. Tolkien a ktorá sa nádherne prejavila v Lewisových Letopisoch Narnie a v Tolkienových dvoch eposoch o jeho imaginárnom svete Stredozeme, Pánovi prsteňov a Silmarillione.

Tolkienov pohľad na úlohu a význam rozprávok

Podľa Tolkiena je najdôležitejšou skutočnosťou o nás ako ľudských bytostiach to, že sme stvorení na obraz Boha, nášho Stvoriteľa. Vytvorením imaginárneho sveta a imaginárnych bytostí, ako sú elfovia, trpaslíci a škriatkovia, autor „rozprávky“ preberá podriadenú, ale Bohu podobnú úlohu a vystupuje ako „čiastkový stvoriteľ“.

Tolkien ako kresťan veril, že silná tvorivá túžba ľudstva pramení z dojemnej túžby napodobňovať nášho veľkého Otca na nebesiach tým, že sa vyjadrujeme prostredníctvom „tvorby“ — či už ide o vytváranie imaginárnych svetov, alebo nádherných obrazov či sôch. Ako Božie deti túžime vyjadriť svoju lásku k nemu a vďačnosť za jeho dar života tým, že pridáme náš vlastný príspevok k zázrakom a kráse jeho vesmíru vrátane jeho daru pravdy.

„Tolkien veril, že najdôležitejšou skutočnosťou o ľudských bytostiach je to, že sme stvorení na obraz Boha.“

Silný a krásny rozprávkový príbeh môže mať takýto stvoriteľský prínos, keď v nás vzbudí túžbu po nadprirodzenom a božskom, umožní nám nanovo a intenzívnejšie vnímať rozdiel medzi dobrom a zlom, a zdramatizuje a objasní povahu konfliktu medzi nimi. Keď sa to rozprávke všetko podarí, nasýti našu myseľ a vyživí našu dušu, a tým nám umožní lepší prístup k mysli a srdcu nášho úžasného a milujúceho Stvoriteľa.

Tolkienova veľká rozprávková epopeja o jeho fantazijnom svete Stredozeme, ktorá sa odohráva v Pánovi prsteňov a jeho nemenej dôležitých sprievodných dielach Hobit a Silmarillion, je vrcholným a najväčším príkladom tohto druhu literatúry. Skôr než rozoberiem a vykreslím niektoré z jeho ústredných tém, musím vás najprv upozorniť na Tolkienov názor na súvislosť medzi potešením z rozprávok a túžbou.

Keď Tolkien hovoril o svojich detských výletoch do rozprávkových krajín a fantázie, napísal:

V žiadnom prípade si nepamätám, že by potešenie z príbehu záviselo od viery, že takéto veci sa môžu stať alebo sa stali v „skutočnom živote“. Rozprávkové príbehy sa zjavne nezaoberali pravdepodobnosťou, ale túžbou. Ak vzbudzovali túžbu, uspokojovali ju a často ju neznesiteľne podnecovali, mali úspech. [1]

Tolkienov priateľ a kolega z Oxfordu C. S. Lewis veril, že v určitej fáze života väčšinu ľudských sŕdc naplní „neutíšiteľná túžba“ po akejsi nedefinovateľnej a transcendentnej kráse a realite presahujúcej vesmír, ktorá sa môže sprostredkovať pomocou umenia, literatúry a hudby, ale nie je s nimi totožná, ani so žiadnym iným predmetom bežnej ľudskej skúsenosti. Lewis preto dospel k záveru, že táto „neutíšiteľná túžba“ je výrazom ľudského hladu po Bohu a dôkazom jeho existencie, pretože žiadna pozemská skúsenosť ju nedokáže uspokojiť ani vysvetliť. Tolkien zastával podobný názor, ktorý sa odráža v jeho teórii o vzťahu medzi našou príťažlivosťou k rozprávkam a fantázii a povahou evanjeliového príbehu.

„V hriešnom svete znetvorenom zlom, utrpením a smrťou túžime po šťastnom konci pôvodnej rozprávky.“

Tolkien veril, že krásne rozprávky nám ponúkajú „prchavý záblesk radosti, radosti za múrmi sveta, dojímavej ako smútok.“ Ako nedokonalé ľudské bytosti žijúce v hriešnom svete znetvorenom zlom, utrpením a smrťou túžime po šťastnom konci pôvodnej rozprávky. Túžime sa prebudiť z nočnej mory našej existencie a ocitnúť sa vo svete, v ktorom sa naše najkrajšie predstavy o dobre a kráse stali živou a večnou skutočnosťou. A v tomto postoji mysle, v tejto hlboko zakorenenej orientácii nášho bytia, Tolkien a Lewis verili, že môžeme vidieť pôsobenie Božej prozreteľnosti, a to z dvoch dôvodov:

Po prvé, pretože naša túžba po „radosti za múrmi sveta“ zväčšuje a posilňuje našu nespokojnosť so súčasným stavom bytia a existencie, a preto otvára naše srdcia a mysle na prijatie Boha a jeho pravdy.

Po druhé, pretože naša láska k mýtom a rozprávkam, vštepená Božou prozreteľnosťou, môže aspoň niektorých z nás predurčovať k tomu, aby sme priaznivo reagovali na tie aspekty Kristovho príbehu, ktoré pripomínajú rozprávku alebo „mýtus“ — ale „mýtus,“ ktorý sa stal skutočnosťou.

„Rozprávkové“ črty evanjeliového príbehu

Kráľ, čo navštevuje svoj ľud v podobe sluhu, ktorého nespoznajú a neustále ho ohrozuje zlý uzurpátor, ktorý sa zmocnil jeho kráľovstva; potulný princ, ktorý vedie malú skupinu oddaných stúpencov v smrteľnom boji za oslobodenie chudobných a utláčaných; skrytý majestát, hrdinstvo a sebaobetovanie; a nakoniec, napriek beznádeji, život víťazí nad smrťou, radosť nad zúfalstvom.

Všetky tieto klasické a romantické zložky nespočetných mýtov a rozprávok sú súčasťou najväčšieho dobrodružného príbehu, aký bol kedy vyrozprávaný — úžasného príbehu Ježiša, vteleného Božieho Syna, ktorý zostúpil na zem, ktorú stvoril, aby vykúpil a zachránil svoje stratené deti a zničil moc ich zlého utláčateľa, satana.

Je to len šťastná náhoda, že veľký Boží plán vykúpenia má tento „rozprávkový“ charakter, ktorý je taký príťažlivý pre ľudské srdce a fantáziu? Alebo je to súčasť nádherného vzorca, zámerne utkaného vo večnosti — ako opakujúca sa časť v nejakej božskej symfónii, ktorej hudba sa začala pred úsvitom času a vytvorila všetky svety?

Citujem Tolkienovu odpoveď na túto otázku:

Dovolím si tvrdiť, že ak sa ku kresťanskému príbehu priblížim z tohto hľadiska, už dlho mám pocit (radostný pocit), že Boh vykúpil skazené stvorenia [t. j. tvorivé bytosti], ľudí, spôsobom, ktorý zodpovedá tomuto aspektu ich zvláštnej prirodzenosti, ako aj iným. Evanjeliá obsahujú rozprávkový príbeh, resp. príbeh väčšieho druhu, ktorý zahŕňa celú podstatu rozprávkových príbehov… Tento príbeh však vstúpil do dejín a do prvotného sveta; túžba a snaha čiastkového stvorenia bola povýšená na naplnenie Stvorenia.

Táto Tolkienova pravda zohrala kľúčovú úlohu pri konverzii C. S. Lewisa na kresťanstvo. Citujem Lewisovu verziu toho istého argumentu:

Podstatou kresťanstva je mýtus, ktorý je zároveň faktom… Stáva sa to — v konkrétnom čase, na konkrétnom mieste, s následnými definovateľnými historickými dôsledkami… Tým, že sa stáva faktom, neprestáva byť mýtom: a to je ten zázrak. [2]