Hovor o svojej viere

To by malo znamenať, že kresťania o to viac hovoria so svojimi susedmi, kolegami a priateľmi o svojej viere a o dôvodoch, prečo veria. Skutočnosť je však iná. Nedávny prieskum, ktorý urobila kresťanská organizácia Lutheran Hour Ministries, ukázal, že od roku 1992 rapídne klesol počet kresťanov, ktorí súhlasia s tvrdením — verím, že každý kresťan nesie zodpovednosť za šírenie svojej viery — a ktorí povedali, že budú s inými hovoriť o výhodách kresťanského života.^[1] Čiže v čase, keď narastá potreba hovoriť evanjelium a šíriť dobrú správu o Ježišovi, klesla u kresťanov ochota svedčiť.

Prečo? Dôvodov a faktorov je mnoho. Hovoriť o kresťanskej viere je dnes omnoho komplikovanejšie. Väčšina ľudí predošlej generácie, najmä ak hovoríme o Američanoch, verila v osobného Boha, v život po smrti, v morálne zásady, v existenciu hriechu a mala aspoň nejaký rešpekt k Biblii. A tak stačilo, aby kresťania v rozhovoroch s neveriacimi pospájali všetky tieto koncepty a vysvetlili tomu druhému, že aj on potrebuje Ježiša. Dnes už však nemôžeme predpokladať, že ľudia o týchto konceptoch vedia a ak o nich vedia, že ich akceptujú. Ak chceme dnes iným hovoriť o viere, musíme im najprv vysvetliť všetky základné pravdy. Až potom môžeme hovoriť o Ježišovom dare spasenia, inak im to nebude dávať zmysel.

Hovoriť o kresťanskej viere je dnes zároveň ťažšie. V minulosti si väčšina neveriacich myslela, že náboženstvo je pre spoločnosť dobré, len to „nie je nič pre nich“. Dnes sa už kresťanstvo a náboženstvo nepovažujú za dobrý vplyv na spoločnosť či na individuálne životy. Naša kultúra vníma najmä chyby a hriechy cirkvi — podpora otroctva, náboženské vojny, súčasná prepojenosť náboženských osôb a politiky. Poburujúce sú často aj jej tradičné názory na sex či sexuálnu orientáciu. Ak dnes hovoríme ľuďom o viere, musíme rátať s množstvom nepríjemných otázok plných obviňovania cirkvi.

Dnešní mladí ľudia už od detstva počúvali, že „nik nemá právo hovoriť iným, v čo by mali veriť“, a tak sa nikdy nemajú snažiť niekoho obracať na svoju vieru. Celý tento výrok si protirečí, keďže robí presne to, čo zakazuje. No aj napriek tomu má tento slogan ohromnú kultúrnu moc a ľahko zmätie mladých kresťanov. Okrem toho Sherry Turkle vo svojej knihe Reclaiming Conversation (Návrat ku konverzácii) poukazuje na výskumy, ktoré dokazujú, že čím viac ľudia využívajú sociálne médiá, tým menej sú schopní byť empatickí a vžiť sa do situácie druhého, a zároveň tým viac strácajú schopnosť hovoriť osobne s niekým, kto s nimi nesúhlasí.

V skratke, evanjelizácia si dnes vyžaduje omnoho viac trpezlivosti, odvahy a ohľaduplnosti. No aj napriek tomu ju nič nenahradí. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme“ (Sk 1:8). Skutky apoštolov 8:4 hovoria, že po prenasledovaní v Jeruzaleme sa všetci kresťania okrem apoštolov rozpŕchli a „rozišli sa po okolí a zvestovali slovo.“ Nie všetci kresťania majú obdarovanie a povolanie, aby boli kazateľmi. To prakticky znamená, že každý kresťan zvestoval evanjelium svojim priateľom, susedom a kolegom.

Na to, aby bola naša viera verejná a aby sme o nej dokázali hovoriť, nepotrebujeme viac konferencií či duchovných cvičení (hoci ich vrelo odporúčam). To, čo v skutočnosti potrebujeme, je správna motivácia, ktorá pramení z pochopenia evanjelia, že sme hriešnici spasení milosťou. Sú tri hlavné dôvody, prečo kresťania v oblasti evanjelizácie neprinášajú žiadne ovocie. Prvým dôvodom je nedostatok citlivosti či ohľaduplnosti. To si však odporuje s pokorou, ktorá pramení z vedomia, že sme hriešnici, ktorí si spasenie nezaslúžili. Druhým dôvodom je nedostatok odvahy. To si však odporuje so smelosťou, ktorá pramení z vedomia, že sme bezpodmienečne milovaní.

Posledným dôvodom je ľahostajnosť. Hľadíme okolo seba a vidíme ľudí, ktorí sa zúfalo snažia nájsť zmysel, uspokojenie, nádej, presvedčenie. Sme ticho, lebo zlyhávame v láske k týmto ľuďom. To je hlavný dôvod, prečo nezvestujeme evanjelium. No evanjelium je celé o láske (G 5:6). Teraz si možno hovoríš: „Jasne, chápem, že by som mal byť pokorný, odvážny a milujúci. Ale ja taký nie som.“ Práve si potvrdil to, o čom hovorím. Problém je v našich srdciach — nespočíva v nedostatku duchovných cvičení ani v tom, že nevieme ľuďom odpovedať na všetky ich otázky.

Spomeň si na Samaritánku, ktorú Ježiš stretol pri studni. „A mnohí Samaritáni z tohto mesta uverili v Neho pre slovo ženy“ (J 4:39). Prečo? Táto žena nikdy nebola na konferencii o tom, ako má svedčiť, no Ježiš ju zmenil svojou milosťou a už ju viac nemuselo zaujímať, čo si o nej pomyslia ostatní. „Poďte,“ vravela im, „pozrite sa na muža, ktorý vedel o všetkých mojich zlyhaniach, no aj napriek tomu ma miloval.“ A oni počúvli, šli za ňou „a povedali žene: Už nielen pre tvoje slovo veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je naozaj Spasiteľ sveta.“ (J 4:42)

Pane Ježišu, premeň naše srdcia, aby sme milovali svojich strápených a hynúcich priateľov. Daj, nech z tejto lásky vychádza naše odvážne, no zároveň pokorné svedectvo o Božej milosti, ktorú možno nájsť len v Kristovi.

---

[1] Viď Spiritual Conversations in the Digital Age, A Barna Report, 2018.