Hriech ničnerobenia

Hriech nie je iba robenie zlého, ako tomu klasicky rozumieme, ale je to taktiež nekonanie dobrého. Zvyknem sa zaujímať skôr o to prvé ako o to druhé. V kultúre sa stále pod vplyvom zdanlivej teistickej morálky zvykneme posudzovať podľa toho, čo robíme, namiesto toho, čo nerobíme. Vojny postavené iba na obrane sa ale nevyhrávajú.

Z ktorých veľkolepých frontov sa ospravedlníme? Nie je našou najvyššou možnou výsadou zúčastniť sa? Prizerať sa spoza pevnosti by predsa stačilo, je poctou vytrubovať a vešať zástavu. Ale ako môžeme odolať byť povolaní samotným Kráľom — v Jeho zbroji, pochodovať vpred s rodinou, ktorá nám bola daná, a vyhrávať stratené duše? Dobyvateľ, Kráľ, Lev z kmeňa Júdovho je uprostred boja. Nevzrušuje ťa možnosť pridať sa k Nemu?

Tí z nás, ktorí sme sa usadili a „vykŕmili“, sa môžeme veľa učiť od mužov z rodu Rúbenovcov a Gádovcov, dvoch kmeňov Izraela, ktoré zaváhali v kľúčovom momente na ceste k Zasľúbenej zemi. Dostali sa do pokušenia „hriechu ničnerobenia“, hriechu zloženia zbraní predtým, ako sa boj ukončil a Boží ľud vlastnil krajinu. Zatiaľ čo pasivita v Božej misii sa môže považovať za neškodnú, Boh to považuje za vážne previnenie, a preto by sme o nej mali zmýšľať rovnako.

Meravé kmene

Tieto dva kmene, Rúbenovci a Gádovci, boli z dvanástich, ktoré pochodovali za Mojžišom do Zasľúbenej zeme. Ešte ako deti ušli z Egypta skrze znak krvi na dverách a rozdelené more. Keď dospeli, bojovali na púšti proti Sichónovi a Ógovi. Ich generácia, na rozdiel od ich otcov, bola v Božej výprave uznaná za hodnovernú pre vstup do Zasľúbenej zeme.

Teraz sa však ocitli v milej krajine vhodnej pre ich potreby a zostali zlákaní nepokračovať v ich misii. Títo muži nechceli mesto na vrchu, zem oplývajúcu mliekom a medom. Chceli zem pre pastvu, a preto požiadali Mojžiša, aby boli oslobodení od svojich povinností:

„Teda krajina, ktorú Hospodin dobyl pred zrakom pospolitosti Izraelitov, je krajina naozaj vhodná pre stáda; a tvoji služobníci majú stáda.“ Potom povedali: „Ak sme našli priazeň v tvojich očiach, nech sa táto krajina stane vlastníctvom tvojich služobníkov. Neveď nás cez Jordán!“ (3. M 32:4–5, Ekum. preklad)

Jednoduchá žiadosť. Dosť zdvorilá otázka, ktorú ale tak Boh s Mojžišom nevnímali. Boží ľudia dneška, ktorí sa usadili vo vyhovujúcej zemi, akou je Amerika, potrebujú počuť ich odpoveď.

Hriech ničnerobenia

Mojžiš odpovedá Gádovcom a Rúbenovcom:

„Vaši bratia majú bojovať a vy chcete zostať tu?! Prečo beriete Izraelitom odvahu prejsť do krajiny, ktorú im dal Hospodin?

Podobne robili aj vaši otcovia, keď som ich poslal z Kadéš-Barnéy preskúmať krajinu… Namiesto otcov ste teraz prišli vy, plemeno hriešnych mužov, aby sa Hospodin na Izraelitov ešte viac rozhneval. Ak sa od neho odvrátite, nechá ich ešte dlhšie na púšti a vy všetok tento ľud privediete do záhuby.“ (3. M 32:6–8, 14–15)

Všimnite si tri obvinenia proti nim.

Zanechali ste svoju misiu

Zatiaľ čo by ostatných desať kmeňov šlo do boja, Gádovci a Rúbenovci sú opísaní ako tí, ktorí by na tom mieste zostali. „Vaši bratia majú bojovať a vy chcete zostať tu?!“ Títo bojovníci tam nechceli len nečinne zostať. Naopak, pásli by stáda, stavali domy, opevňovali mesto a rozvíjali by zem na súce obydlie.

Neboli to leniví a zbabelí muži, ktorí by nečinne sledovali svojich bratov kráčať vyzbrojených do bitky. Mojžiš ich ale vyobrazuje ako tých, ktorí odídu pre pasenie oviec od veľkého poverenia, ktoré im je poruke. Vykresľuje ich ako tých, čo strácajú čas, pretože ho nevyužívajú správne.

Nezáleží na tom, ako veľmi zaneprázdnení boli inými vecami, váženými vecami. Boli by vyobrazení v Božom Písme svätom ako tí, ktorí ostali skrčení a nerobili nič dôležité, pokiaľ by zostali stiahnutí.

Ublížili ste svojím spolubojovníkom

Takáto predstava by odradila ostatné kmene od vykonania toho, na čo ich Boh povolal. Mojžiš sa ich pýta: „Prečo beriete Izraelitom odvahu prejsť do krajiny, ktorú im dal Hospodin?“ (3. M 32:7)

Neúčasť nie je neutrálna. Ako každý atlét, vojak alebo člen rodiny vie — apatia jedného ovplyvňuje odhodlanie všetkých. Rúbenovci a Gádovci hrozili zhrešiť nielen voči sebe, ale sťažili byť poslušnými pre všetkých. Ostatné kmene by neboli v plnej sile v boji proti väčším a už etablovaným národom v oblasti.

Zhrešili ste voči Hospodinovi

Správali sa ako ich neverní predkovia. Aj Mojžiš to spomenie: „Podobne robili aj vaši otcovia, keď som ich poslal z Kadéš-Barnéy preskúmať krajinu.“ (3. M 32:8)

Keď ich otcovia išli striehnuť na krajinu, všetci, až na Jozuu a Káleba, prišli späť so správou, ktorá ľud odrádzala od cesty vpred za územím, ktoré bolo sľúbené Abrahámovi. Ich otcovia takisto prišli na okraj Kanaánu a odvrátili sa, keď ich Boh zavolal vpred. Ich otcovia boli príliš bojazliví a teraz sú nadmieru pohodlní.

Mojžiš ich vo svojej odpovedi nešetrí. Nazýva ich plemenom hriešnych mužov, ktorí, keby v Pánových očiach toto zlo urobili, zašlú Izrael do ďalšej púšte, čo ich bude stáť život (3. M 32:14–15). Každý muž musí pokračovať, až dokým nebudú všetky kmene vlastniť svoje dedičstvo. Musia oľutovať svoj hriech ničnerobenia a pochodovať s Božím ľudom.

Ako ľutujú ľudia ničnerobenia

Rúbenovci a Gádovci skutočne oľutujú svoje hriešne otáľanie.

„Postavíme len ohrady pre stáda a mestá pre svoje rodiny. Sami sa však rýchlo vyzbrojíme, aby sme mohli ísť v čele Izraelitov, kým ich nedovedieme na ich miesto. Naše deti však zostanú v mestách, opevnených proti obyvateľom tejto krajiny. Do svojich domov sa nevrátime, kým každý Izraelita nedostane svoje dedičné vlastníctvo.“ (3. M 32:16–18)

Budú stavať a usadia sa, ale prv pôjdu do boja.

Hospodin ich berie za slovo, vyžaduje, aby každý vojak zobral svoju zbraň a „pred Hospodinom“ sa prebrodil cez Jordán, kým nebude krajina podmanená pred Jeho očami (3. M 32:20–24). Ak by nesplnili, čo sľúbili, po ich ústupe ich budú nasledovať Mojžišove slová súženia: „No ak to neurobíte, prehrešíte sa proti Hospodinovi. Vedzte, že váš hriech vás zastihne.“ (3. M 32:23).

Máme tu iba sedieť?

Boh sa mnohých z nás, moderných mužov Gádov a Rúbenov, môže opýtať jedinú otázku schopnú hlboko sa zaryť do mužských sŕdc: „Vaši bratia majú bojovať a vy chcete zostať tu?!“

Príliš mnoho ľudí, vrátane mňa, si našlo svoj domov na Západe. Užívame si náboženskú slobodu a z času na čas sa modlíme „príď kráľovstvo Tvoje“. Máme svoje ženy, dve deti a blaženú, bezpochyby hektickú, avšak dobrú existenciu. Netrápime svet ani diabla, a na oplátku nie sme sužovaní my. Nechajme satana ponúknuť nám zem na túlanie dobytka, horúce jedlo, teplú posteľ, a my si spokojne sadneme a rieku neprekročíme.

Náš Kráľ nám ale dal misiu.

„Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi. Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ (Mt 28:18–20)

Táto misia ešte nie je ukončená. Naše prisľúbenia sa ešte nenaplnili. Nie všetci Boží vyvolení majú svoje dedičstvo. Naše dobývanie ešte nie je úplné — ostávame na zlej strane Jordánu. „Dopredu, kresťanský vojaci, pochodujúci ako na vojnu“ je text piesne zanechaný nám z mozoľnatých rúk. Pokojná povaha mnohých mužov v kostoloch ale zanecháva pocit, že nám bolo povedané: „Seďte pokojne kresťanskí vojaci, pokiaľ nebude vaše sedadlo boľavé.“

Bojovať proti hriechu ničnerobenia znamená odmietnuť zapletenia sa do civilných záležitosti. Aby sme sa nenechali rozptýliť od služby Kráľovi a našej nebeskej krajine. Aby sme, bez ohľadu na to, aké iné užitočné činnosti sa nám predkladajú, nestratili pohľad na misiu. Aby sme pamätali, že manželstvo a rodina sú súčasťou tej misie, nie misiou samotnou. Nemôžeme oddychovať, kým Kristus nemá duše všetkých, pre ktorých zomrel. Svätosť čaká na predných líniách. Naše povolanie, naše privilégium a naša radosť sú ďalej.