Jednoduchá fráza, ktorá ťa urobí šťastnejším

Ako rodičia sa snažíme naučiť naše deti dôležité životné pravdy od prvého dňa, čo vstúpili do našich životov. Rozhodujeme sa, aké pravdy a charakterové črty sú najdôležitejšie, a robíme, čo je v našich silách, aby sme im ich vštepili.

Pre mňa je vďačné srdce niečo, v čo dúfam a modlím sa za to, aby ho moje deti mali.

Takže denne hovorím mojej štvorročnej dcére:

Buď vďačná za to, čo máš, nie chamtivá po tom, čo nemáš.

Ale niekedy, v tomto svete väčších, lepších, rýchlejších a silnejších, kde porovnávanie sa stalo každodenným merítkom, je prejavovať vďačnosť tak náročné, ako výstup na vysokú horu (dokonca aj pre tých z nás, ktorí nemajú štyri roky).

A ako rodič som pokrytec.

Hovorím mojej dcére, aby bola vďačná a nie chamtivá, a potom o sekundu neskôr zistím, že rolujem Instagramom a túžim po väčšom, lepšom, rýchlejšom a porovnávam môj život s tými, ktorí sú okolo mňa.

Viac času strávim premýšľaním o tom, čo nemám a čo iní majú, než ďakujem Bohu za veci, ktoré mám pod nosom.

Udivuje ma, aké ľahké je učiť ostatných, ako sa správať a reagovať v danej situácii, ale aké ťažké je, keď sa v tej situácii ocitne človek sám.

Niekedy príde ku mne moja štvorročná dcéra a niečo si pýta.

Povedzme žuvačku, pretože to sa stáva viackrát za deň. Ak je moja odpoveď „nie“, hneď mi začne rozprávať, že nikdy nemala žuvačku, nikdy už žuvačku nedostane a jej kamaráti žuvačku majú.

Uprostred jej beznádeje ju zastavím a poviem: „Je mi ľúto, že sa takto cítiš. Teraz porozmýšľajme nad troma vecami, ktoré máme, a za ktoré sme vďačné.“

Jej odpoveď zvyčajne zahŕňa sladkosti a šišky, pretože kto nie je vďačný za sladkosti a šišky? A keď spravíme túto veľmi jednoduchú vec (povedz nahlas, za čo sme v našom živote vďačné), zabudne na žuvačku.

Skutok vďačnosti je jednoduchý, ale mocný.

Som si takmer istá, že toto leto som jedinou osobou, ktorej sa nepodarilo vziať si dovolenku.

Prichytila som sa na rôznych sociálnych sieťach, ako si pozerám fotky mojich priateľov pri jazere alebo na pláži, alebo ako kempujú, alebo v lietadle, ako smerujú do ďalekej krajiny. Pozerala som sa na ne a vo svojom srdci som si hovorila: „Ja nikdy nikam nechodím, ja sa nikdy nikam nedostanem a každý, koho poznám, niekde ide.“

Moje srdce nie je vďačné.

A v týchto momentoch, ktoré, zahanbene priznávam, sa počas tohto leta zopakovali viackrát, cítim, že Pán do mňa nežne štuchá svojim lakťom,

„Heather, buď vďačná za to, čo máš, nie chamtivá po tom, čo nemáš.“

A keď sa skutočne zastavím, aby som rozmýšľala o veciach v mojom živote, za ktoré som vďačná, môj prístup a postoj môjho srdca sa začína meniť. Pretože, bez ohľadu na to, ako všedne môže môj život vyzerať, bez ohľadu na to, ako veľmi túžim robiť vzrušujúce veci, ktoré robia iní okolo mňa, mám najmenej milión vecí, za ktoré môžem byť vďačná.

A tak ich začnem hovoriť nahlas alebo ich zapisovať, aby som si ich pripomenula. A keď to robím, pretváram svoje srdce na „vďačné srdce“.

Sila vďačného srdca, takého, ktoré si radšej uvedomuje to, čo má, než by hľadalo to, čo mu chýba, môže zmeniť tvoj deň, tvoj týždeň, tvoje leto, môže zmeniť všetko.

Takže sa ťa pýtam, za čo si dnes vďačný?