Každé potešenie vystopuj späť k Bohu

Boh má veľké potešenie z toho, keď nám pomáha rásť v milosti zvanej vďačnosť. A je až neuveriteľne nádherné, že na to, aby ju dosiahol, používa rôzne potešenia. To vrhá celkom nové svetlo na požehnanie, za ktoré sa často modlíme pred jedlom: „Nech z nás za to, čo sa práve chystáme prijať, Pán učiní vskutku vďačných.“

Jedným z mnohých darov, za ktoré dnes môžeme byť vskutku vďační, je život C. S. Lewisa, ktorý toľkým z nás ukázal život viery a vďačnosti, ktoré sú nasiaknuté radosťou. Jack (ako sa rád nechal volať) strávil väčšinu svojho dospelého života tak, že sa učil stopovať Božie lúče slnka až k ich Zdroju, a písal o tom, čo videl, aby sme sa to mohli učiť aj my. Pritom uvažoval:

„Aké by bolo ochutnať vodu pri Zdroji z prameňa, ktorého tok sa už tu dolu zdá byť taký omamný? Avšak, verím, že to je ešte len pred nami. Celý človek bude piť radosť z fontány radosti“ (The Weight of Glory, 44).

„V tomto čase pred päťdesiatimi piatimi rokmi sa Jack Lewis po prvý raz napil z prameňa pri Zdroji a konečne uvidel nefiltrovaným pohľadom, odkiaľ pochádza všetka tá krása. A naplno zažil to, čo tu poznal len čiastočne, že ,radosť je v nebi vážna vec‘“ (Letters to Malcolm, 124).

Chcel by si sa stať človekom, ktorý je vďačnejší a viac nasiaknutý radosťou? Uč sa spolu s Lewisom, ako vystopovať každé potešenie späť k Bohu.

Kruté prekrútenie milosti

Keď som bol vo 4. ročníku, hral som v miestnom predstavení muzikálu Oliver (adaptácia Dickensovho románu Oliver Twist). Muzikál sa začína tým, že chudobného Olivera uväznia v londýnskom chudobinci pre siroty, ktorý pripomína žalár. Ten spravuje strašne prísny, priam krutý pán Bumble. Každé jedlo pre siroty pozostáva z jednej malej misky riedkej ovsenej kaše (predstavme si mazľavú ovsenú kašu). A skôr než sa siroty môžu zo svojej žalostne malej dávky jedla trochu najesť, pán Bumble výhražne vyhlási: „Nech z nás za to, čo sa práve chystáme prijať, Pán učiní vskutku vďačných.“

Pán Bumble tak prezentuje zmučenú verziu modlitby pred jedlom. Myslí si, že „vskutku vďačný človek“ sa podobá na hrbiacu sa, so všetkým zmierenú poddanosť bez sťažností, a spôsob, akým Boh tvorí skutočne vďačných ľudí, je daný diktátorským nariadením s nie práve najmenšou hrozbou trestu — ako napríklad tým, že maličkému vezmú aj to málo. „Pán“, ktorého tu pán Bumble spomína, sa nápadne podobá na samotného pána Bumbla — tvrdého muža (Mt 25:24).

Aj my môžeme byť v pokušení predstavovať si Boha ako strohého, prísneho pána, ktorý keď nám prikazuje „za všetko ďakovať“ (1. Tes 5:18), od svojich biednych, utláčaných poddaných očakáva, že zo starých suchých handier svojej unavenej, podvyživenej duše vyžmýkajú poďakovanie za dosť skúpu porciu ovsenej kaše, ktorú im dáva. To samozrejme robí z aktu poďakovania asi takú príjemnú činnosť, akou je platenie daní cisárovi.

Bola doba, keď C. S. Lewis voči Bohu prechovával takúto nedôveru. Ale čím viac sa zaoberal Písmom a svetom, tým viac chápal, aké mylné sú tieto názory.

Presvitajúce lúče slávy

Lewis objavil, že Boh z nás nerobí vskutku vďačných ľudí tak, že sa nám vyhráža; dostáva to z nás prostredníctvom rôznych potešení. A tieto potešenia poukazujú na niečo väčšie — stávajú sa z nich naši učitelia, ktorí nás učia vzdávať vďaky.

„Učil som sa omnoho tajnejšiu doktrínu, že potešenia sú presvitajúcimi lúčmi slávy, ktorá zasahuje našu vnímavosť. Keď sa dotýka našej vôle či nášho chápania, dávame jej rôzne mená — dobrota či pravda, alebo niečo podobné. Ale jej záblesk, ovplyvňujúci naše zmysly a náladu, je potešením“ (Letters to Malcolm, 119).

Potešenia sú presvitajúce lúče Božej slávy. Aké potešenia? „Žiadne potešenie nie je príliš obyčajné alebo príliš bežné pre takéto prijatie; od prvotnej ochutnávky vzduchu, keď sa pozriem von z okna — celé líce človeka sa stane akýmsi podnebím — až po jeho mäkké papuče pred spaním“ (120). Žiadne potešenie nie je príliš malé na to, aby zvestovalo láskavosť, milosť a dobrotu Boha. To znamená, že nás lúče Božej slávy bombardujú bez prestania. Všade okolo nás sa nachádza niečo, čo poháňa oheň vďaky, ak si to všímame.

Námietky by sa mali rýchlo dostaviť (ak uvažujeme). Samozrejme, nie všetky potešenia sú lúčmi slávy. Oddávali sme sa príliš mnohým zakázaným potešeniam na to, aby sme tomu verili. Lewis s tým súhlasí, ale objasňuje niečo dôležité:

„Určite existujú [zlé potešenia]. Ale keď ich voláme ,zlé potešenia‘, mám za to, že používame akúsi skratku. Máme na mysli ,potešenia, ktoré sme si uchmatli protizákonnými činmi.‘ Zlou vecou je ukradnutie jablka, nie jeho sladkosť. Sladkosť je stále lúčom z tejto slávy. Tá neospravedlňuje spáchanú krádež. Zhoršuje ju. Tá krádež v sebe nesie svätokrádež. Zneužili sme niečo sväté“ (119).

Odkiaľ prichádza slnečný lúč

Ako presne sa teda potešenia — tieto presvitajúce lúče Božej slávy — stanú našimi „učiteľmi“ vďačnosti?

Na samom začiatku nášho kresťanského života sa učíme, že Písmo nám prikazuje, aby sme boli Bohu vďační (Ž 106:1; Kol 3:15). Veľmi často sa to učíme ešte predtým, než skutočne pochopíme, ako funguje vzdávanie vďaky. A tak sa snažíme v sebe prebudiť zmysel pre vďačnosť a chválu za abstraktné veci, ako napr. „Božiu krásu“, dobrotu, rôzne požehnania či lásku, ale čudujeme sa, aká je naša vďačnosť slabá a prchavá. Problémom je, že sa nedokážeme emocionálne spojiť s niečím abstraktným, čo sa dostatočne nezakladá na konkrétnych veciach. Ako to povedal Lewis:

„Nebudeme schopní velebiť Boha za veľké veci, ak sme sa to nenaučili robiť pri tých malých. V tom lepšom prípade nám bude naša viera a rozum vravieť, že On je nádherný, ale nám nebude takto pripadať, lebo sme Ho ,neokúsili a nevideli.‘ Ktorékoľvek miesto v lese osvetlené slnečnými lúčmi ti o slnku prezradí niečo, čo si sa nemohol dozvedieť z čítania kníh o astronómii. Tieto čisté a spontánne potešenia sú ,miestami, ktoré odrážajú Božie svetlo‘ v lesoch našej skúsenosti“ (122).

Potešenia nás učia o Bohu tak, ako nás miesta v lese zaliate slnečnými lúčmi učia čosi o slnku. Zlatá žiara slnka v jesennom lese, milované dieťa smejúce sa od šťastia, svetločervený kardinál pristávajúci na snehobielom kríku hneď za oknom v kuchyni, lahodné sústo horúceho moriaka v deň Vďakyvzdania s tým správnym množstvom brusnicovej omáčky — toto sú miesta odrážajúce Božie svetlo.

Až vtedy, keď zazrieme tieto „presvitajúce lúče slávy“, tieto konkrétne potešenia, čím sú sami osebe, nám začne dochádzať, aká je sláva tých väčších abstraktných skutočností. Zistíme, že „zažiť aj nepatrné zjavenie Boha je samo osebe príležitosťou k zvelebovaniu“ (120). A to nás privádza k úžasu: „Aká to len musí byť Bytosť, ktorej vzdialené a chvíľkové prejavy sú takéto! Myseľ človeka sa po slnečnom lúči rýchlo premiestňuje k slnku“ (120).

Tí, ktorí nás učia vzdávať vďaku

Je kľúčové chápať potešenia ako učiteľov, ktorí nás učia vzdávať vďaku. Sú slnečnými lúčmi, ktoré pokrývajú lesy našej skúsenosti ako miesta, na ktoré dopadá Božie svetlo. A keď sledujeme ich lúče až k ich Zdroju, ukazujú nám omnoho väčšie prejavy slávy. Keď to Lewis zistil, dal si za cieľ „premieňať každé potešenie na kanál zvelebovania“ (119). A pomáha nám aj v tom, aby sme sa snažili robiť to isté, Bohu buď vďaka!

Prikazuje nám Boh vďačnosť? Áno. Ale nie je to náročný príkaz tyrana. Je to príkaz naplnený láskou Otca, ktorého túžbou je najvyššie šťastie Jeho detí. Preto na rozdiel od pána Bumbla si Boh nevynucuje našu vďaku vyhrážkami. Dostáva ju z nás prostredníctvom rôznych potešení. Lebo jemu robí radosť, keď nás potešuje. A čím viac sa tešíme z Neho (čo vedie k častejšiemu vzdávaniu vďaky), tým sa pre nás stáva slávnejším. Na tento účel slúžia všetky tie miesta, na ktoré dopadá Božie svetlo.