Keď naši milovaní nespoznajú Krista

Čo robíme vtedy, keď sa nám zdá, že Boh “Nehrá podľa pravidiel”?

Môj manžel sa ma nedávno opýtal, či som bola niekedy nahnevaná na Boha. Nemusela som dlho rozmýšľať a v momente som odpovedala: „Áno, keď môj otec zomrel!” Jeho otázka zvýšila môj krvný tak isto, ako to bolo pred rokmi, a vôbec počas celého obdobia, čo som sa s jeho smrťou vyrovnávala.

Keď som sa stala kresťankou ako tínedžerka, osoba, ktorá ma priviedla ku Kristu mi hovorila, aby som sa modlila za svojich rodičov, pretože moji rodičia neboli kresťanmi. Vzala som si to vážne k srdcu. Pripútala som sa k biblickým veršom ako napr. 1. List Jána 5:14–15 kde sa hovorí: A toto je dôvera, ktorú máme v Ňom, lebo o čokoľvek prosíme podľa Jeho vôle, počuje nás. A keď vieme, že nás počuje, o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že nám splnil prosby, ktorými sme Ho prosili.”

S presvedčením som verila, že je to Božia vôľa, aby moji rodičia našli Ježiša Krista. Nikdy som o tom nepochybovala. Myslela som, že zmysel môjho života v rodine bol práve ten, aby som sa za nich modlila. Sila a guráž mi nechýbala, a bolo to aj preto, lebo som vždy z času na čas počula svedectvá ľudí, ktorí sa roky modlili za svojich milovaných a nakoniec sa dočkali obdivuhodných obrátení.

Môj vzťah s ockom bol vynikajúci. Mal 42 rokov, keď som sa narodila. Toho času už vychovával 4 deti, čo znamená, že mu pri mojej výchove vôbec nechýbala rozvaha. Bol taký otec, o ktorom sníva každé dievča. Naučil ma tancovať, korčuľovať, spievať piesne a recitovať poéziu. Boli sme spriaznené duše. Mali sme svoj humor, veľmi radi sme sa debatovali na každú možnú tému pod slnkom a vždy sme boli zrelí na nové dobrodružstvá. Zbožnovala som môjho ocka.

Keď mu diagnostikovali rakovinu bola som smutná. Nechcela som ho vidieť trpieť. To však nebolo to, čo ma rozhnevalo vo vzťahu s Bohom. Rozumela som tomu, že žijeme v padlom svete a naše telá sa jedného dňa tak-či-tak “vynosia”. Modlila som sa za uzdravenie, ale nemyslím si, že som to očakávala. Môj ocko mal totiž nevyliečiteľnú rakovinu a ťahal na osemdesiatku. Brala som to skôr ako požehnanie, že som s ním mohla byť tak dlho.

Moja sestra, môj manžel a ja sme mali zopár príležitostí zdieľať Kristovo evanjelium s našim otcom počas nasledujúcich šiestich, rokov plných utrpenia. Vždy slušne počúval a povedal, že bude o tom rozmýšľať. Túžobne sme sa modlili a očakávali počuť jeho vyznanie viery.

Nahnevala som sa však, keď môj otec v nemocnici zomieral. Až do posledného momentu, sme spolu s manželom a sestrou boli v izbe s našim ockom. Môj manžel povzbudzoval otca, ktorý bol plný morfia kvôli všetkej tej bolesti, aby odovzdal svoj život Kristovi. Sestra sa taktiež pripájala k manželovi a môj otec len zakričal: Nie, nie, nechajte ma na pokoji! Pohladila som jeho ruku a snažila sa ho upokojiť, no náš rozhovor sa skončil. Bola som tak prestrašená, že som sa nedokázala pozrieť na manžela, ani na sestru. Cítila som, ako keby niekto dlaňou zovrel moje srdce.

V momente ako som vyšla z izby som sa rozhnevala. Chcela som kopnúť do postele a udrieť päsťou do steny, ale najviac som chcela udrieť Boha. Celý život som sa za toto modlila? Nielen, že som sa neuspokojila s faktom, že sa môj otec nestal kresťanom, ale na mieste bol hlavne veľký žiaľ z odmietnutia. Sú toto tie posledné slová, ktoré som počula od môjho milovaného ocka? pýtala som sa. Všetci ostatní boli opäť v izbe a už som sa s nimi nemohla podeliť o svoje trápenie, takže to všetko ostalo vo mne. Netrvalo dlho a ocko upadol do kómy a zomrel.

Odvtedy sa našlo mnoho ľudí, ktorí sa ma snažili upokojiť. Hovorili, že morfium spôsobuje divné veci, o ktorých pacienti nemajú ani len tušenie. Rozumiem tomu, veď aj ocko mi hovoril o všetkých tých halucináciách, ktoré ho sprevádzali počas liečby. Čo som však mala problém prijať bolo, či vôbec verím vo Všemohúceho Boha. Takého, ktorý má všetky veci pod kontrolou. Boh kľudne mohol privrieť ústa môjho otca, aby nepovedal to čo povedal a na druhej strane mu mohol vložiť do úst niečo, čo by nás upokojilo a nie vysalo z nás všetku našu nádej. Boh to proste nespravil.

Niekto by povedal, že sama nechápem vieru, ak som chcela aby Boh privrel ústa otcovi. Možno by mi odcitovali pasáže o slobodnej vôli človeka a presviedčal ma o tom ako Boh limituje svoju moc a necháva nám voľné ruky. Ale ja to tak neberiem! Veď ak Boh dokáže aby osol hovoril alebo zapríčiniť to, aby Zachariáš stratil reč, potom by určite dokázal umlčať i môjho otca. Nespravil to.

Vyzerá to tak, že Boh mi dal okúsiť veľmi trpkú skúsenosť, ktorá ma pohla k tomu aby som sa zamyslela nad tým, čo vlastne verím o Bohu. Ako si poradím s tým, čo vyzerá ako totálna zrada? Ako budem pokračovať s dôverou v Boha a taktiež v modlitbách, keď moja jediná a dlhoročná prosba ostala nevypočutá?… .Presne ako Jákob, “zápasila” som s Bohom a počas toho som sa naučila nové veci.

Boh je dobrý… aj napriek tomu, že nekoná podľa mojich predstáv

Nezáleží na tom, čo sa deje v živote — často prichádzam k tejto pravde. Dokonca mám aj plagát na stene, ktorý mi pripomína a hovorí: Boh je dobrý po všetky časy.

Keď sa nám narodilo naše prvé dieťa, môj manžel veľa cestoval. Často som preto bývala sama. Obavy a strach sa nocami stupňoval každým šumom či vrzgnutím. Modlila som sa a učila Písmo naspamäť, ale anii to ma cez strach neprenieslo. Keď som sa zdôverila svojej kamarátke o mojich nočných strachom naplnených predstavách, spýtala sa ma : “Čoho sa obávaš?”

“Domnievam sa, že môj najväčší strach je z toho, ako sa niekto vláme do domu, zaútočí a zabije ma, alebo zoberie môjho syna.“

Ak by sa stalo niečo z toho, verila by si, že ťa Boh stále miluje?

Tá otázka otriasla mojím svetom. Buď teda verím, že Boh je dobrý a tým pádom ma miluje — alebo neverím. Ak ma naozaj miluje, potom sa nemám čoho báť, pretože Boh vždy koná s láskou. To znamená, že i keď sa stane niečo nepredvídané, On stále koná vo svojej láske. Nasledujúcu noc sa mi spalo vynikajúco.

Keď môj otec zomrel, primkla som sa k tejto pravde. Môj ocko zrejme zomrel bez toho aby sa stal kresťanom a to bolo to najhoršie čo som si vedela predstaviť. Ale tá situácia neprekvapila Boha a On určite neostal stáť bokom. On stvoril môjho ocka a miloval ho až tak, že bol ochotný za neho zomrieť. Poslal k nemu živú zvesť skrze mňa, moju sestru, manžela a ktovie koho ešte.

Beriem ohľad na slobodnú vôľu a predestinačné scenérie, no ani jedno mi neprináša pokoj. Či sa rozhodnem uveriť tomu, že môj otec poprel Krista na základe slobodnej vôle, ktorú dostal od Boha, alebo sa rozhodnem uveriť tomu, že proste Boh nevybral môjho ocka k tomu aby bol spasený — obidve cesty mi idú proti srsti. Takže asi jednoducho musím dôverovať Bohu, Jeho dokonalej láske a dobrote i napriek tomu, že nemám vôbec žiadne tušenie o zmysle jeho konania. Som však silne presvedčená, že jedného dňa to celé pochopím, keď uvidím celý obraz.

Nechaj priestor Božej ruke, aj keď niekedy nevidíš jej skutky…

Keď môj otec umrel, uvedomila som si jednu dôležitú skutočnosť ako bol fakt, že som nemohla vidieť do srdca môjho otca. Nemám ani páru o tom, ako sa rozprával s Bohom, alebo čo mu Boh do srdca šepkal. Na potvrdenie tejto skutočnosti postačí možno práve pokoj s akým môj otec zomrel. Neviem, čo sa stalo, ale… .Boh to vie a to mi stačí!

Nemyslime si, že naši milovaní sú v pekle

Ešte pred tým ako zomrel môj otec, myslela som, že peklo je miesto pre zlých ľudí. Môj otec bol však jedným z tých najmilších a najsrdečnejších ľudí akých som poznala. Bol poctivý a pre ľudí, čo ho poznali taktiež i dôveryhodný. Množstvo ľudí na pohrebe potvrdzovalo, že môj otec sa ich všetkých dotkol svojím životom.

Nedokážem pomyslieť na to, že by môj otec mal byť v pekle. Nemôžem sa zmieriť s takouto predstavou. Ani tak nerobím… nechávam to na Boha. Pretože i napriek všetkému čo je povedané a vykonané, napriek tomu že môj otec bol, múdry, milý a dobrý — Boh je nekonečne múdrejší, milší a lepší než bol môj otec. Celý svoj život zakladám na pravde a následnej dôvere tomu, že Boh je nad všetkým mojím uvažovaním. On nikdy neurobí niečo, čo je nespravodlivé.

Nenechaj sa touto skúsenosťou odradiť od modlitieb za druhých…

Napriek tomu, že môj otec nevyznal svoju vieru, ostatní za ktorých som sa modlila, tak spravili. Keď sa moja sestra pokúšala podeliť s mojím bratom o Kristovi, slušne jej povedal, že si to váži, ale nech to nechá na neho. Ja som sa však stále za neho modlila a o niekoľko rokov neskôr, potom čo mu zomrel syn, sa stal kresťanom. Miestny farár s ním sedával každý deň v nemocnici, kde sa s sním modlil a ubezpečoval ho o Božej blízkosti. Môj brat je dnes laický kazateľ, ktorý slúži v malých vidieckych zboroch. Keď som ho počula kázať, slzy mi tiekli po tvári ako som žasla nad ovocím ľudí, za ktorých som sa modlila.

Dvaja z mojich priateľov uverili v Pána Ježiša, potom čo som sa za nich verne modlila. Prišli na biblickú hodinu, ktorú som viedla. Bolo z nich cítiť záujem, no i pochybnosť. Vrúcne som sa modlila za to, aby našli Krista vo svojich životoch, a oni tak aj urobili. Jeden z nich však povedal druhému:“Dajme kresťanstvu priestor, no nepreháňajme to ako JoHannah.” Pred pár rokmi obidvaja začali pracovať v cirkvi na plný pracovný úväzok.

Takže keď teraz premýšľam o mojom otcovi, tak mi jednoducho chýba. Ďakujem Pánu Bohu za to, že poslal takého milujúceho človeka do môjho života a zvlášť do obdobia môjho formovania. Som veľmi smutná z toho, že sme sa nikdy nemohli duchovne “stretnúť’’, ale dôverujem Bohu v tom, že strážil dušu môjho otca takým spôsobom, ktorému nikdy neporozumiem pokiaľ sa nestretnem s Nebeským Otcom potom, čo sa skončí môj časný život.

… A za ten čas ostávam na modlitbách, v dôvere a poslušnosti, v milovaní spravodlivosti, súcitnosti a verná Bohu.