Kiež by som vedela prečo

Dostala som obrnu dlho potom, ako ju bolo možné vyliečiť. Lekárka zle diagnostikovala symptómy, pretože sa predtým s obrnou ešte nestretla. Zlá diagnóza viedla k rozsiahlej paralýze. Prevažnú časť detstva som strávila v nemocniciach poznačená bolestivými operáciami.

O tridsať rokov neskôr zomrel môj novonarodený syn, pretože zastupujúci lekár nebol oboznámený so stavom jeho srdca. Prestal mu podávať lieky, ktoré potreboval na prežitie. Do dvoch dní môj syn zomrel.

Ako som sa mohla zmieriť s takými stratami? Bolo to neopísateľné. Zbytočné. Nečakané. Navzdory týmto katastrofám bola moja prirodzená otázka, „Prečo?“ Prečo sa to stalo? Ak Boh všetko riadi, prečo to dopustil? Prečo to nezastavil? Prečo? Prečo? Prečo?

Táto otázka ma strašila roky.

Nepolapiteľné vysvetlenie

Bola som si istá, že ak by som mala vysvetlenie pre svoje skúšky, ak by som rozumela Božiemu zámeru, ak by som jednoducho poznala dôvod, potom by som prijala svoje straty s väčšou milosťou. Nespočetne veľakrát som počula, ako ostatní hovoria tú istú vec: „Keby len vedeli prečo, boli by schopní ísť ďalej.“

Vedieť prečo sa zdalo byť nepolapiteľným kľúčom, ktorý nejako odomkne všetku našu bolesť. Kľúč, ktorý prinesie jasnosť a pokoj. Slobodu.

Zdalo sa nemožné dôverovať Bohu v situáciách, ktoré nedávajú zmysel, keď svet vyzeral, že explodoval a my sme museli zbierať roztrieštené kúsky nášho života bez toho, aby sme vedeli prečo.

Dôveruj mu v tme

Boh od nás chce nemysliteľné. Chce aby sme mu dôverovali v tme, aby sme akceptovali Jeho vôľu, keď nerozumieme. Podvoliť sa jeho zvrchovanosti uprostred neistoty. Veriť mu, že má zámer, keď nič nedáva zmysel. Ako veľmi nemysliteľné to je, Boh žiada, aby som mu dôverovala.

Táto pozvánka nie je to, čo chcem. Chcem porozumenie. Chcem chápať. Chcem súhlasiť. Prijať Božie pozvanie si vyžaduje vieru, ktorú mám vo veľkej miere, pokiaľ nie som v peci. Viera však kolíše, keď ma obklopia plamene a moje sny sa rozpadajú na kusy.

Smrť môjho syna, moje upadajúce zdravie, moje rozbité manželstvo — všetko z toho prinieslo neopísateľnú agóniu. Po každej strate som sa rozhodla bezvýhradne dôverovať Bohu, ale každá nová strata so sebou nevyhnutne priniesla novú bolesť a staré otázky. Si dobrý? Miluješ ma? Prečo sa to deje?
Zakaždým trvalo určitý čas, kým sa mi uľavilo a začala dôverovať. Nakoniec keď som videla, že moje otázky iba zväčšujú môj nepokoj, som sa vzdala snahy pochopiť to. Paradoxne to bolo práve to podvolenie sa, ktoré držalo ten nepolapiteľný kľúč, ktorý som hľadala. Dôvera, prijatie, poddanie sa a viera je to, čo ma zmenilo v tomto mojom žiali.

Pravá sloboda je dôvera Bohu

Myslela som si, že pravú slobodu nájdem v odpovediach, pravú slobodu som však našla, keď som sa vzdala. Nepotrebovala som na to prísť. Nepotrebovala som, aby mi to dávalo zmysel. Nepotrebovala som rozumieť podrobnostiam. Jediné, čo som potrebovala, bolo dôverovať Bohu. Dôverovať mu, pretože On je nekonečne múdry, miluje viac ako ja a Jeho cieľ je väčší než môj.

On má dôvod pre moju bolesť. Veľa dôvodov. Aj keď ja neviem menovať ani jeden. John Piper povedal: „Boh neustále robí desaťtisíc vecí v tvojom živote a Ty si môžeš byť schopný uvedomovať tri z nich.“ Môžeme vidieť zopár vecí, ktoré Boh robí, jeden alebo dva spôsoby, ktorými nás zbavuje bolesti, ale nikdy neuvidíme celý obraz toho, čo robí na zemi. Niekedy je jediné, čo vidíme, naša strata.

Ak by sme však videli, čo vidí Boh, boli by sme ohromení. Je o veľa viac vecí, ktoré prebiehajú v nebeských sférach, než môžeme pochopiť.

Stretnutie s Bohom v žiali

Jóbova kniha nám dáva unikátny pohľad do toho neviditeľného sveta. My, čitatelia, sme vzatí do zákulisia Božieho trónneho sálu. Sme zasvätení do toho, čomu Jób vo svojej tragédii nemôže rozumieť.

Jób najskôr, vo svojich nepredstaviteľných skúškach, odpovedá prijatím a oslavou. Ako dni a týždne plynú bez úľavy, Jób sa začína hádať s Bohom, nariekal nad svojou situáciou a pýtal sa, prečo bol jeho život roztrhaný na kusy napriek jeho vernosti.

Potom sa Jób stretne s Bohom osobne. Opäť raz odpovedal prijatím a oslavou. Teraz už Jób nepotreboval vedieť dôvod. Kajal sa, pretože sa pýtal Boha, pretože Ho obviňoval z nespravodlivosti a pretože žiadal odpoveď.

Jób sa naučil, že Pán má zámer. Boh jednoznačne ukázal, že všetky Jeho činy mali zámer. Od určenia hraníc oceánu až po panovanie nad príchodom rána, všetko, na čo Boh dohliada, je dokonale zladené. Nič z celého stvorenstva nie je náhodné a nič neunikne Jeho bdelému oku.

Po tom, čo Boh odhalil svoju neskutočnú moc Jóbovi, Jób vyhlásil: „Uznávam, že Ty všetko môžeš, a nijaký Tvoj zámer nemožno prekaziť“ (Jób 42:2). Pozoruhodné je, že Jób vôbec netušil, aký má Boh zámer. Boh nikdy Jóbovi nevysvetlil dôvod jeho utrpenia. Namiesto toho Pán ukázal svoju absolútnu múdrosť a silu. To bolo pre Jóba dostatočné.

„Boh neobraňuje sám seba,“ povedal Ron Deal o knihe Jób, „On len definuje sám seba. Niekde v tej odpovedi je Jóbova viera pozmenená.“ Deal pokračuje a hovorí: „Utrpenie doľahlo na Jóba, aby ,videl´ Boha tak, ako ho predtým nikdy nevidel… Jób sa naučil, že môže dôverovať Bohu, ale nikdy nebude mať to privilégium porozumenia.“

A tak je to aj s nami.

Odpoveď je Boh

Ak veríme Bohu, aj keď možno nikdy nebudeme rozumieť okolnostiam, sme zmenení. Možno nikdy nebudeme vedieť, prečo prechádzame skúškami. Môžeme však nájsť pokoj v poznaní, že vždy je pre utrpenie nejaký dôvod — desaťtisíc dôvodov. Dôvody, ktoré sú väčšie a významnejšie, než čokoľvek čo si vieme predstaviť.

Jedného dňa bude naša viera ako zrak, a uvidíme všetok slávny Boží zámer v našich skúškach. Zatiaľ čo čakáme, mu však musíme veriť.

V našich bolestiach je tu stále to „prečo“. Nikdy tomu v našom živote nemusíme rozumieť, ale stále je tu niečo, čo si môžeme pamätať: „Ak sa vzdáme našich otázok, Boh nám odpovie ničím menej, než sebou samým.