Milujúca cirkev

Ježiš nám umožňuje hlbší pohľad na túto dôležitú stránku kresťanského života, keď sa pri studni zhováral so Samaritánkou. Cirkev by mala byť pre ľudí:

• Komunitou, v ktorej majú pocit bezpečia
• Rodinou, do ktorej môžu patriť
• Miestom, kde môžu bez pretvárky milovať a byť milovaní

To, čo hľadajú, sa dá nájsť v cirkvi

Nie, cirkev nie je dokonalá, a my zaiste máme svoje chyby, avšak na svete nie je nič, čo by sa jej podobalo. Je jedinou organizáciou, akú Ježiš vôbec založil — a stále naberá na sile.

Nič ju nepremôže

História nám hovorí, že cisár Dioklecián postavil kamenný stĺp, na ktorom boli vytesané tieto slová: „Na pamiatku vymazania mena ,kresťan‘ zo Zeme.“

Cisár, samozrejme, úbohým spôsobom zlyhal vo svojom úsilí vyhubiť to, čo Ježiš ustanovil a udržiava — Jeho milovanú cirkev. Sám Ježiš sľúbil, že „pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16:18)

Jej spoločenstvo je jedinečné

Jednou z charakteristických vlastností ranej cirkvi bola jej láska, ktorou sa navzájom milovali. Veriaci sa o seba navzájom starali a chránili sa.

„A všetci veriaci, ktorí boli pospolu, všetko mali spoločné, aj statky a majetky predávali a rozdeľovali všetkým, ako kto potreboval; deň čo deň zotrvávali jednomyseľne v chráme, lámali chlieb po domoch a prijímali pokrm s plesajúcim a úprimným srdcom.“ (Sk 2:44–46)

Grécke slovo použité v pôvodnom texte je koinonia. Dá sa preložiť ako „spoločenstvo, pridelenie, podpora, spolupráca a zúčastňovanie.“ Tým, že mala cirkev všetko spoločné, uplatňovala tento princíp. Aj keď bolo toto spoločné vlastníctvo spočiatku zavedené, čoskoro sa zrušilo. Napriek tomu princíp koinonia naďalej zostáva: znamená jednoducho to, že členovia Božieho ľudu sa o seba navzájom starajú.

VERIACI ĽUDIA SÚ POVOLANÍ ZO SVETA A POVOLANÍ K SPOLOČNÉMU ŽIVOTU

Sme povolaní zo sveta

Boh má na tomto svete so svojou cirkvou jedinečný plán a má pre ňu jedinečné miesto. Pavol nám vo svojom Liste Rímskym hovorí, že ako kresťania sme „povolaní Ježiša Krista“ (R 1:6). Čo to znamená? Grécke slovo pre cirkev je ekklesia a pochádza zo slovesa s významom „povolať“. Teda tento verš znamená, že Boží ľud je v podstate povolaný k tomu, aby opustil svetský systém, ktorý je nepriateľský voči Bohu.

Keď Ježiš hovoril o svojich nasledovníkoch, povedal: „Nie sú zo sveta, tak ako ja nie som zo sveta.“ (J 17:16)

To neznamená, že sa máme od tohto sveta izolovať, lebo Ježiš nám povedal aj to, aby „tak svietilo naše svetlo pred ľuďmi.“ (Mt 5:16)

Jednoducho ho nemáme milovať.

„Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nieto v ňom lásky k Otcovi. Lebo čokoľvek je vo svete, žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta. Svet však hynie, aj jeho žiadosť (hynie), ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ (1. J 2:15–17)

Sme povolaní k spoločnému životu

Ako Boží ľud nie sme iba povolaní zo sveta; sme tiež povolaní k spoločnému životu. Spomeňte si, že kniha Skutky apoštolov 2:44 hovorí: „Všetci veriaci… boli pospolu.“

• • Spolu chválili a modlili sa.
  • Spolu študovali Písmo.
  • Spolu jedli.
  • Spolu dávali desiatky a dary.
  • Spolu šírili evanjelium.

Porovnajte tento opis s tým, čo v tejto dobe vidíme medzi veriacimi ľuďmi. Novozmluvná cirkev nemala ani potuchy o trende, ktorý je dnes medzi mnohými rozšírený, kde ľudia porovnávajú jeden cirkevný zbor s druhým, akoby porovnávali ceny v supermarketoch. Zháňajú sa po tom, aby sa stali duchovnejšími ľuďmi, ale zároveň nechcú mať s druhými nič spoločné.

Tento problém vzniká vtedy, keď sa považujeme za konzumentov, namiesto toho, aby sme sa vnímali ako zhromaždenie. Vo chvíli, keď pocítime trochu nepohodlia alebo nás postavia pred výzvu, odchádzame. Ale úlohou pastora zboru je tak potešovať trpiacich, ako aj potrápiť tých, čo spohodlneli.

Biblia prirovnáva cirkev a naše aktívne zapájanie v nej k rodine. Podobne aj našu príslušnosť k cirkvi prirovnáva k údom tela. Ruka nemôže existovať bez zvyšku tela, aby ho mohla podporiť. Boh každému z nás prikázal, aby sme boli fungujúcou, živou súčasťou cirkvi.

„Aby sme, verní pravde, v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista; On spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej služby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske.“ (Ef 4:15–16)

Každý má zohrať nejakú úlohu, vykonať nejakú prácu, potrebu slúžiť.

CIRKEV BY MALA CHARAKTERIZOVAŤ LÁSKA

Ježiš povedal: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ (J 13:35)

Čo tento druh lásky v sebe nevyhnutne skrýva? Písmo nám na to dáva odpoveď.

Najvyčerpávajúcejší opis lásky sa nachádza v Prvom liste apoštola Pavla Korintským 13:4–7. Pavol necháva svetlo lásky prejsť cez prizmu a my vidíme jej 15 farieb a farebných odtieňov. Každý lúč ukazuje na inú stránku toho, čo sa nazýva láska agape. Tento úryvok sa nesústreďuje ani tak na to, čo je láska, ale na to, čo láska robí a čo nerobí.

Láska agape je činná, nie abstraktná alebo pasívna. Nedáva len pocit trpezlivosti. Ona je trpezlivá! Trpezlivosť vykonáva. Nedáva len pocit dobroty. Dobrotivé veci uskutočňuje.

Láska je naplno láskou iba vtedy, keď koná!

Písmo nám hovorí: „Deti, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo.“ (1. J 3:18)

Účelom Pavlovej prizmy v 13. kapitole 1. Listu apoštola Pavla Korintským nie je poskytnúť technický rozbor lásky, ale rozložiť ju na menšie stráviteľnejšie sústa, aby sme jej mohli ľahšie porozumieť a uplatňovať ju v bežnom živote.

Existuje iba jedna osoba, ktorej meno by sme mohli v týchto veršoch dosadiť namiesto lásky: Ježiš. Tento úryvok je v podstate portrétom Spasiteľa. Zároveň, cieľom kresťana je mať „podobu obrazu Syna“ (R 8:29). Preto by naším cieľom malo byť preukazovať si navzájom takúto lásku.

Láska je trpezlivá

Doslovný preklad slova trpezlivý je: „ten, ktorý sa tak ľahko nenahnevá.“ Toto slovo je v Novej Zmluve bežné, a používa sa takmer výlučne pri trpezlivosti s ľuďmi (ani nie tak v súvislosti s okolnosťami a udalosťami).

Láska-trpezlivosť je schopnosť, ktorá druhému človeku dovoľuje, aby opakovane spôsoboval nepríjemnosti a ťažil zo situácie vo svoj prospech. Štefanove posledné slová boli tie, ktorými vyjadril trpezlivé odpustenie: „Pane, nepočítaj im tento hriech!“ (Sk 7:60) Keď zomieral, mal starosť o svojich vrahov, a nie o seba samého.

Toto je láska, o ktorej hovorí Ježiš, že nastavuje druhé líce (Mt 5:39). Jej hlavnou starosťou je dobro druhých, nie vlastné.

„Nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba, a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (Fil 2:3–4)

Ako veľmi sa to líši od svetského zmýšľania tejto doby, v ktorej každý túži po svojich právach. Heslom dňa je: „A čo moje potreby?“ Neodpúšťame. Odplácame. Žiadame. Ale láska, ktorú máme mať k druhým, je presne opačná.

Láska je dobrotivá

Tak ako trpezlivosť od druhých čokoľvek prijme, tak dobrota druhým čokoľvek dá. Byť dobrotivým človekom znamená byť užitočný, slúžiaci a vľúdny. Je to aktívna dobroprajnosť. Nedáva len pocit štedrosti; ona je štedrá. Po blahu druhých nielen túži; robí niečo, aby sa dosiahlo. Boh nám je v tomto najväčším príkladom:

„Pohŕdaš bohatstvom Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti a nevieš, že dobrota Božia ťa vedie k pokániu?“ (R 2:4)

Láska nezávidí

Toto je prvý z ôsmich záporných opisov — o tom, čo láska nie je. Jestvujú dva druhy závisti:

• Túžime po tom, čo má niekto iný. Ak majú lepšie auto, dom, prácu či dokonca manželku, alebo manžela, potajomky si želáme, aby sme to mali aj my.
• Želáme si, aby niekto iný nemal to, čo má. Toto je viac než len sebectvo; je to prianie zlého niekomu inému. Vždy bude existovať niekto, komu sa bude dariť viac ako vám. Buď sa s tým vyrovnáte a budete spokojní s tým, čo máte, alebo vás môže pohltiť závisť.

„Ak však máte v srdci trpkú závisť a neznášanlivosť, nevychvaľujte sa a neluhajte proti pravde. To nie je múdrosť prichádzajúca zhora, ale prízemná, telesná a diabolská. Veď kde je závisť a neznášanlivosť, tam je nepokoj a všetko možné zlo.“ (Jk 3:14–16)

Láska sa nevystatuje

Inými slovami, láska sa nevychvaľuje ani nevystatuje svojimi úspechmi. Vychvaľovanie je opakom závisti. Závisť je túžiť po tom, čo má druhý; vychvaľovanie je pokus donútiť druhých závidieť to, čo máme my. Láska nepripomína druhým, ako veľmi ste sa pre nich obetovali.

Láska nie je neslušná

Pravá láska má dobré mravy. To je niečo, čo v dnešnej dobe veľmi chýba. Ale láska sa zaujíma o druhých ľudí a je vychovaná.

Láska nie je sebecká

To hovorí o tej stránke padlej prirodzenosti, vďaka ktorej stále chceme, aby bolo podľa nás. Myslíme si, že svet by sa mal točiť okolo nás.

Láska sa nerozčuľuje

Rozčúliť sa znamená „vyvolať hnev, záchvat či náhle vzplanutie.“ Láska chráni pred tým, aby sme boli podráždení, rozrušení či naplnení hnevom z vecí, ktoré niekto proti nej povedal či urobil. List apoštola Pavla Efezanom 4:26 nám pripomína: „Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom.“

Láska všetkému verí

Inými slovami, láska verí v to najlepšie, čo človek má. Nie je podozrievavá alebo cynická. Ak milovaného človeka obvinia z niečoho zlého, láska ho alebo ju bude považovať za nevinného či nevinnú, kým sa nedokáže ich vina. Postavíte sa na ich stranu!

Láska všetko pretrpí

Odmieta sa vzdať, kapitulovať, prestať veriť či dúfať. Láska jednoducho neprestane milovať. Nech nám Boh pomôže byť milujúcimi kresťanmi, a nech sa z tejto cirkvi stane milujúca cirkev.