Misijná cirkev

1. Potreba misijnej cirkvi

Na ďalekom západe bolo po celé tisícročie známe spolužitie medzi (anglo-európskymi) kresťanskými cirkvami a širším okolím ako „Christendom — Dom kresťanstva“. Spoločenské inštitúcie sa snažili „pokresťančiť“ okolitú spoločnosť, nekresťanská viera a správanie boli stigmatizované. A hoci boli ľudia oficiálne „pokresťančení“, ich duše neboli naozaj oživené a premenené evanjeliom. Následná práca cirkvi teda potom spočívala vo vedení ľudí do živého vzťahu s Kristom.

Kresťanský svet mal svoje veľké výhody, ale aj veľké nevýhody. Výhodu predstavoval spoločný jazyk verejnej morálky, v ktorom mohli ľudia diskutovať o všeobecnom dobre. Nevýhodou bolo to, že kresťanská morálka bez Kristom zmenených sŕdc viedla ku krutosti a pokrytectvu. Skúste si predstaviť, ako asi malé mestečko jednalo so slobodnou matkou či gayom. Cirkev v kresťanskom svete tiež často mlčala v prípadoch zneužívania moci silných nad slabými. Pre tieto a mnohé ďalšie príčiny začala cirkev v Európe a Severnej Amerike od polovice 19. storočia pomaly, ale isto nenávratne strácať svoje privilegované postavenie ako sudca verejnej morálky. Totálny úpadok kresťanského sveta nastal po 2. svetovej vojne.

Britský misionár Leslie Newbigin sa vydal do Indie okolo roku 1950. Pracoval tam s cirkvou, odovzdanou službe svojmu úplne nekresťanskému okoliu. Keď sa asi o tridsať rokov neskôr vrátil späť do Anglicka, zistil, že západná cirkev žije vlastne v rovnakých podmienkach nekresťanskej spoločnosti, ale tu sa na rozdiel od Indie tejto situácii neprispôsobila. Hoci verejné inštitúcie ani pop-kultúra už viac násilne nepokresťančovali ľudí, cirkev predsa očakávala, že prúd nových tradičných, morálnych kresťanov bude naďalej prichádzať na bohoslužby a akcie cirkvi. Samozrejme, boli aj cirkvi, ktoré praktizovali evanjelizáciu ako jednu z mnohých služieb. Avšak západná cirkev sa nestala úplne „misijnou“ tak, aby tomu prispôsobila a preformulovala absolútne všetko, čo bolo súčasťou jej života — chvály, učeníctvo, spoločenstvo a službu — do služby v nekresťanskej kultúre. Nevyvinula „misiológiu západnej kultúry“, ako to urobila cirkev v iných neveriacich kultúrach.

Jedným z hlavných dôvodov, prečo úpadok cirkvi nedosiahol v USA taký stupeň, ako v Európe a Kanade, je ten, že práve tu sa nachádzala domovina „Christendomu“ a tento duch ešte stále vo zvyškoch prežíva v tejto spoločnosti. Neformálna verejná kultúra (aj keď nie oficiálne inštitúcie) tu stále stigmatizuje nekresťanskú vieru a správanie. „Existuje akýsi hlboký rozkol v americkom kultúrnom, politickom a ekonomickom živote. Nájdete tu rýchlorastúce, pulzujúce, morálne relativistické, urbárne orientované, kultúrne dobrodružné, sexuálne polymorfné, a etnicky rôznorodé národy… a zároveň tam niekde uprostred žije malé mestečko, staré jadro tejto rodiny, nábožensky orientovaná, biela Amerika, (so)… zmenšujúcou sa kultúrnou a ekonomickou silou… “ (Michael Wolf, New York, 26. február 2001, str. 19) V tradičných regiónoch stále môžeme vidieť ľudí, ktorí vyznávajú svoju vieru, a cirkvi, ktoré rastú napriek tomu, že nie sú misijne zamerané. Väčšina tradičných cirkví získava najviac nových ľudí pre Krista práve z radov tých ľudí, ktorí sú v zásade tradiční a konzervatívni. Avšak, ako aj Wolf zmieňuje, ide o „trh, ktorý sa scvrkáva“. Postupne sa tieto uzavreté cirkvi zredukovali na upadajúce enklávy „Christendomu“, ktoré sa musia naučiť byť misijnými. Ak sa to nenaučia, budú upadať a nakoniec zomrú.

Dnes už jednoducho nepotrebujeme uzavreté cirkvi, potrebujeme misijné cirkvi.

Prvky misijnej cirkvi:

Všeobecný prejav

V Christendome existoval len malý rozdiel medzi slovníkom, ktorý ľudia používali v cirkvi a mimo nej. Do dokumentov raného amerického Kongresu Spojených štátov sa jasne vryli početné odkazy na Bibliu. Biblické pojmy sa neobmedzovali len na cirkev, boli ľuďom dobre známe aj mimo nej. Naopak, dnes v misijnej cirkvi tieto pojmy musíme ľuďom vysvetliť.

Misijná cirkev sa vyhýba „jazyku kmeňa“, teda štylizovanému biblickému jazyku, prehnane zbožnému žargónu, archaickému jazyku, ktorého cieľom je znieť dostatočne „pobožne“.

Misijná cirkev nepoužíva jazyk „my — oni“, ani arogantné vtipy, ktoré zosmiešňujú ľudí s odlišnými politickými názormi a presvedčeniami. Odmieta tiež odmietavé komentáre na adresu tých, ktorí sú od nej odlišní.

Misijná cirkev sa vyhýba sentimentálnemu, pompéznemu jazyku, ktorý chce „nabudiť“. Namiesto toho pristupuje k danej kultúre s jemnou, pokornou, ale zároveň aj radostnou iróniou, ktorú evanjelium v sebe má. Pokora + radosť = irónia evanjelia + realizmus.

Misijná cirkev nikdy nehovorí tak, akoby neveriaci neboli v zbore prítomní. Ak sa v cirkvi káže a pristupuje k ľuďom tak, akoby celé tvoje neveriace okolie bolo v tej chvíli prítomné, toto okolie si postupne nájde cestu do tohto zboru alebo doň bude pozvané.

Ak všetko z vyššie zmienených vecí nepramení z evanjeliom zmeneného, pokorne odvážneho srdca, potom celé také konanie bude len prázdnou marketingovou akciou.

2. Vstúpiť do danej kultúry a prerozprávať jej príbeh skrze evanjelium

V Christendome bolo možné jednoducho vyzvať ľudí, aby robili to, čo oni vedia, cítia, že by mali. Veci v tejto cirkvi nefungujú na báze presviedčania, poslúchania, či príkazov. Je to skôr vec spoľahnutia sa na ich vnútorné nabádanie(a často aj na pocit viny). V misijnej cirkvi by ale každé kázanie malo predpokladať prítomnosť skeptikov a malo by hovoriť o ich príbehu, nie plakať za starými dobrými časmi.

„Vstúpiť“ do ich kultúry znamená vykročiť smerom k nim, preukázať záujem o skutočné porozumenie ich literatúre, hudbe, divadlu, atď., lebo práve tie reprezentujú súčasné nádeje, sny, hrdinské príbehy, no aj strach danej kultúry.

Príbeh predošlej kultúry sa niesol v duchu: byť dobrým človekom, otcom/matkou, synom/dcérou, žiť mravný, milosrdný, dobrý život.

Príbeh súčasnej kultúry je: a) byť slobodným, autentickým seba-tvorcom (motív slobody od útlaku) a b) vytvoriť v celom svete podmienky, aby každý mohol takto žiť (motív zahrnutia tých „ostatných“, spravodlivosť).

„Prerozprávať“ znamená ukázať, že jedine v Kristovi môžeme mať úplnú slobodu bez akéhokoľvek otroctva a prijímať „ostatných“ bez nespravodlivosti.

3. Teologicky vyučovať laikov pre verejný život a povolanie

V Christendome si mohli dovoliť trénovať ľudí iba v modlitbe, biblickom štúdiu a hlásaní evanjelia — teda vo veciach potrebných pre ich osobný život — a to preto, že vo verejnom živote (v mieste práce, v susedstve) priamo nečelili radikálnym nekresťanským hodnotám.

V misijnej cirkvi, naopak, laická verejnosť potrebuje vyučovanie, ako myslieť kresťansky vo všetkom a ako si uchovať to, čo kresťanov odlišuje od ostatného sveta, aby sa mu neprispôsobili. Musia vedieť: a) ktoré zvyklosti danej kultúry sú v súlade s milosťou, ktoré je pre všetkých ( ak sa myslí milosť, ktorá je pre všetkých, ak sa myslia zvyklosti, tak ktoré sú pre všetkých) a držať sa ich, b) ktoré zvyklosti sú neetické a v totálnom rozpore s Božím Slovom a odmietnuť ich, c) na ktorých zvyklostiach sa dá popracovať, zmeniť ich.

V misijnej situácii, práca laikov obnovujúcich a meniacich spoločnosť cez jasne kresťanské povolania musí byť vyzdvihnutá ako skutočná práca a služba na Božom kráľovstve na úroveň tradičnej služby kázania Slova.

A napokon, kresťania musia používať evanjelium, aby poukázali na pravdu, biblickú lásku a „toleranciu“ vo verejnej sfére tým ľuďom, od ktorých sa hlboko odlišujeme. Táto tolerancia by sa mala vyrovnať, ak nie prevýšiť tú, ktorá smeruje od nekresťanov k nám. Miera netolerancie je zrejme najväčšou prekážkou evanjelia v západnom svete.

4. Vytvoriť kresťanské spoločenstvo, ktoré je proti-kultúrne a nekategorizovateľné

V Christendome predstavovalo učeníctvo v zásade určitý súhrn vykázateľnosti a vzájomnej podpory a vzťahov, o ktoré sa ľudia starajú. To je, samozrejme, nevyhnutné.

Avšak, v misijnej cirkvi musí ísť kresťanské spoločenstvo ešte ďalej, aby zosobnilo „proti-kultúru“, ktorá bude jasne ukazovať svetu, ako radikálne je kresťanstvo odlišné v otázkach peňazí, sexu, moci.

Sex: kresťania neprijímajú jednak svetské zbožňovanie sexu, a jednak ani tradičný strach zo sexu. Preukazujú lásku, radšej než nepriateľstvo alebo strach voči tým, ktorých sexuálne zmýšľanie je úplne odlišné.

Peniaze: kresťania svetu ukazujú radikálne ochotné dávanie zo svojho času, peňazí, vzťahov a životného priestoru pre dobro sociálnej spravodlivosti a pre potreby chudobných, imigrantov, či ekonomicky a fyzicky slabých.

Moc: sme zaviazaní nezneužívať moc, ale deliť sa o ňu, budovať vzťahy medzi rasami a sociálnymi vrstvami, ktoré sú odcudzené živému telu Kristovmu.

Aby sme to zhrnuli, cirkev musí byť hlbšie a praktickejšie zaangažovaná do skutkov súcitu a sociálnej spravodlivosti, než bežné liberálne cirkvi, a na druhej strane hlbšie a praktickejšie zaviazaná k prinášaniu evanjelia a obracaniu neveriacich, než bežné tradičné cirkvi. Takáto cirkev potom bude úplne nekategorizovateľná pre amerických pozorovateľov. Nie je možné ju onálepkovať ako liberálnu či konzervatívnu. Len takáto cirkev má šancu prežiť v nekresťanskom západnom svete.

5. Praktizovať kresťanskú jednotu tak, ako je to len možné už na lokálnej úrovni

V Christendome, kde bol každý kresťanom, bolo pre cirkev ako takú nevyhnutné definovať samu seba oproti ostatným cirkvám. Znamenalo to vedieť povedať: „my nie sme ako táto cirkev alebo títo kresťania.“

Dnes je však pre cirkev oveľa dôležitejšie definovať samu seba oproti okolitému svetu a jeho hodnotám nekresťanskej kultúry. Je veľmi dôležité, aby sme nestrácali čas kritizovaním a útočením na iné cirkvi. Takéto správanie totiž značne prispieva k tradičnej prekážke kresťanstva: faktu, že kresťania sú netolerantní.

Kým na jednej strane sa musíme pričleniť k denomináciám, ktoré s nami zdieľajú našu „odlišnosť“, na lokálnej úrovni by sme mali aktívne spolupracovať a vykročiť smerom k vzájomnej podpore s ostatnými kongregáciami a zbormi v našej oblasti. Z toho, samozrejme, môžu vyvstať mnohé konflikty, ale náš cieľ by mal smerovať k vzájomnej spolupráci.

Prípadová štúdia:

Dovoľte mi ukázať vám, ako toto všetko ide ďaleko za hranice akéhokoľvek obyčajného „programu“. Tieto základné elementy musia byť prítomné v každej oblasti cirkvi. Tak sa napríklad spýtajme: čo robí malé skupinky misijnými? Nemusí to byť to, že realizujú nejaký evanjelizačný program (hoci toto sa naozaj odporúča). Namiesto toho, misijnou skupinkou je každá skupinka: 1) ktorej členovia hovoria pozitívne o svojom okolí a susedoch, 2) nepoužívajú jazyk, ktorý by bol pompézny, nasiaknutý kresťanskou rétorikou, jej odbornými termínmi, ani jazyk pohŕdania a bojovnosti, 3) pri svojich biblických štúdiách aplikuje evanjelium a jeho pravdy do základných, každodenných situácií a problémov ľudí a kultúry, 4) jej členovia sa zaujímajú o umenie a kultúru okolitej spoločnosti, pretože to je to, čim je ona definovaná, a vedia sa k nej vyjadriť uznanlivo a kriticky zároveň, 5) je možné na ich životoch pozorovať hlboký záujem o chudobných a štedrosť v otázke peňazí; čistotu v otázkach opačného pohlavia a pokoru voči príslušníkom iných rás a národov, 6) neútočia na iných kresťanov a príslušníkov iných cirkví. Ak toto platí, potom hľadajúci a neveriaci ľudia z mesta a) sú do takéhoto spoločenstva pozvaní a b) prídu a zostanú objavovať duchovné pravdy. Ak tieto znaky nie sú znakmi cirkvi, bude táto cirkev schopná zasiahnuť iba veriacich a tradičných, „pokresťančených“ ľudí.