Myšlienky o priemernosti

Vlažný. To slovo otriasa mojou dušou. Prudké varovné slová napísané Laodicejčanom ma nútia pozastaviť sa a vyvolávajú vo mne zbožné zdesenie z predstavy kresťanskej priemernosti:

„Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, vypľujem ťa z úst“ (Zjav 3:15–16).

Som si celkom istá, že slovo priemernosť nebolo súčasťou lexiky v rannej cirkvi a jej okolí; predstava o nej však jednoznačne bola. Pán trikrát používa slovné spojenie „ani studený, ani horúci,“ aby zdôraznil nebezpečenstvo priemernosti. Zdá sa, že priemernosť je nebezpečnou zónou, v ktorej sa dá zdržiavať.

Ako človek, ktorý spoznal Krista neskôr v živote, som zažila zázračný, okamžitý prechod od ľadového kresťana k ohnivo horúcemu. Pamätám si, ako som sa zreteľne modlila, aby som sa nikdy nestala vlažným kresťanom. Chcela som (a stále chcem), aby moje chodenie s Kristom bolo v mojom živote záležitosťou najväčšej dôležitosti a najvyššej vernosti. Sľúbila som, že Kristus o mne nikdy nebude môcť povedať to, čo povedal o efezskom zbore: „Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku“ (Zjav 2:4).

O viac ako dvadsať rokov neskôr sa moje sebavedomie zmenšilo, ale moje modlitby a sľuby zostali rovnaké. Zdroj mojej sily sa presunul od vlastnej vôle k zvrchovanej Božej milosti. Triezvymi očami vidím priemernosť a jej sklon usádzať sa v mojom srdci. Našťastie, na rozdiel od sveta, Kristus nenecháva na pokoji to, čo je dosť dobré. Odmieta, aby sa jeho milované deti uspokojili s niečím menším, než je podobnosť s ním a jeho blízkosť. Je to jeho záväzok voči nám, nie náš voči nemu, ktorý udrží našu lásku roznietenú.

Priemernosť

Uprostred veľkého množstva priemernosti mi veľmi pomáha A. W. Tozer, ktorý odmietal, aby teplotu v jeho srdci formovalo niečo iné ako rozpálená Kristova láska.

„Slovo priemerný pochádza z dvoch latinských slov a doslova znamená ‚na polceste k vrcholu.‘ Vďaka tomu je výstižným opisom pokroku mnohých kresťanov. Sú na polceste k vrcholu… Morálne sú nad zatvrdnutým hriešnikom, ale duchovne sú pod žiarivým svätcom.“[1]

Oddaní veriaci môžu byť v pokušení uspokojiť sa s dobre vykonanou prácou namiesto toho, aby bežali za nebeskou cenou, za povolaním v Kristovi Ježišovi (F 3:14). Keď sa začneme pozerať okolo seba, a nie nahor, je príliš ľahké padnúť do pasce sebauspokojenia. Koniec koncov, veriaci, ktorí berú svoje chodenie s Bohom vážne, bývajú vo svojom okolí morálne najuvedomelejší a biblicky najbystrejší. Keď skĺzneme do porovnávacej spravodlivosti, strácame motiváciu neustále pracovať na spravodlivosti, ktorú v nás už vykonal Kristus (F 2:12–13). Stačí nám byť lepší ako náš sused alebo zbožnejší ako ten v najbližšej lavici. Apoštol Pavol nás v Liste Korintským varuje, že keď skĺzneme do takejto porovnávacej spravodlivosti, sme „nerozumní“ (2. K 10:12). Keď sa začneme porovnávať s našimi minulými výkonmi alebo s našou súčasnou spoločnosťou, začneme si stavať pohodlné chaty na polceste, namiesto toho, aby sme pokračovali vo výstupe.

Pokračujme vo výstupe

Ak mal niekto dôvod odpočívať od námahy a úsilia o Božie kráľovstvo, bol to Pavol. Zaujímalo by ma, či sa po svojej prvej misijnej ceste v stave fyzického, emocionálneho a duchovného vyčerpania pohrával s myšlienkou, že sa usadí a pripojí sa k rečníkom, aby žil zo svojich minulých skúseností a súčasného poznania Boha.

Ak áno, nie sme zasvätení do jeho myslenia; vieme však, čo ho držalo v pohybe vpred a nahor, aby sa viac približoval Kristovi. Keď počúvame jeho list zboru Filipským, máme možnosť nahliadnuť do vnútra človeka, ktorý žil pre publikum Jedného. Zboru Filipským sa duchovne darilo viac ako väčšine zborov, ktorým Pavol písal. Dobre trpeli, zo svojej chudoby obohacovali mnohých a Krista považovali za svoj veľký zisk. Pavol neoslavuje len ich úspech, ale ich aj vyzýva, aby sa posúvali ďalej: „Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil“ (F 3:12).

Začiatok listu cirkvi v Laodicei ponúka podobný návod ako bojovať proti priemernosti: „Toto hovorí Amen, Verný a pravý svedok, Počiatok Božieho stvorenia“ (Zjav 3:14). Ich priemernosť a vlažnosť bola predovšetkým problémom poslucháčov.

Keď sa obzerali okolo seba v spravodlivom porovnávaní, bolo ľahké nechať na pokoji „dosť dobré“. Stratili z dohľadu „verného a pravého svedka,“ ktorý mal dokonalý a úplný prehľad o ich srdciach. Videl niečo úplne iné, ako videli ľudskí svedkovia okolo nich (Zjav 3:17). Odsunul bokom svetských svedkov, ktorí by boli povedali: „Dobrá práca, priatelia“ a ponúkol im zdrvujúce varovanie pravého svedka. Ponúkol im, aby si spomenuli na jediné publikum, na ktorom záleží: na Neho.

Ten, ktorý zostúpil

Všetci začíname stúpať na ceste kresťanského života s veľkou nádejou, že zostaneme pevne stáť na Kristovi; všetci však zakopneme a unavíme sa z dĺžky a náročnosti cesty. V únave a slabosti sa začíname pýtať, či máme nádej, že sa dostaneme až domov. Našou jedinou nádejou na vzostup je upierať zrak na Toho, ktorý zostúpil zo slávy, aby nás odprevadil späť domov. Pavlovo nebeské povolanie bolo možné len vďaka Kristovmu pohybu dole smerom k nám (F 2:5–11). Ten, ktorého srdce vždy horelo len pre Otca, ležal chladný v hrobe, aby sme v ňom našli svoju spravodlivosť. Nemusíme sa snažiť o to, aby sme zostali rozpálení. Stačí, ak zostaneme nablízku tomu, ktorý poslal Ducha Svätého, aby nás niesol a potešoval, keď pokračujeme v stúpaní (J 14:15). Keď nás začne vyčerpávať dĺžka zostávajúcej cesty, je dobré spomenúť si na slávne privítanie, ktoré nás čaká v Božej prítomnosti. A ani vtedy neprestaneme objavovať výšiny jeho lásky a hĺbky jeho krásy.

---

[1] A.W. Tozer. I Talk Back to the Devil: Essays in Spiritual Perfection. Camp Hill, PA: Christian Publications, 1990, 43 — 44.