Najlepšie využitie vášho krátkeho života

Moja svokra Joni žije so mnou a mojou manželkou. Na to, že má 100 rokov, je v relatívne dobrom zdravotnom stave. Smeje sa. Plače. Trochu vtipkuje. Jej vnúčatá a pravnúčatá ju radi navštevujú. Zaujímajú ich jej príbehy z mladosti.

Minulý týždeň mi len tak mimochodom povedala, že práve dokončila mesačné štúdium Knihy Daniel. „Daniel!“ Prekvapene som vykríkol. Nie som si istý, či by som vo veku 100 rokov mal na svojom zozname zvládnuť túto prorockú a apokalyptickú knihu. Ale teraz vidím, že možno by som to tam mal mať.

Joni však zápasí s jednou konkrétnou otázkou. Tá ju prenasleduje najmä v dňoch, keď stráca nádej alebo má vysoký krvný tlak. Prečo som ešte stále tu?

Pre čo žijete?

Jonin manžel tu už nie je. Jej prvorodený syn zomrel. Jej sestra sa dožila 108 rokov, ale minulý rok v decembri nás opustila. Bolia ju kĺby. Smúti nad dramatickým morálnym úpadkom našej spoločnosti. Je pripravená ísť domov. A tak sa vracia k otázke: „Prečo som ešte stále tu?“

Možno by tou najlepšou reakciou bol tichý súcit pod zvrchovaným Bohom, ktorý má vždy svoje skryté dôvody. Podľa mňa však máme aspoň čiastočnú odpoveď.

V roku 1975 som ako 20 ročný študent vysokej školy našiel jednu vzácnu časť odpovede. Čítal som Listy z väzenia (Letters and Papers from Prison) od Dietricha Bonhoeffera a jeho životopis, ktorý napísal jeho priateľ Eberhard Bethge. Po roku strávenom vo väzení a asi rok pred popravou nacistami sa Eberhardovi zveril: „Niekedy mám pocit, že žijem len dovtedy, kým mám niečo dôležité, na čom môžem pracovať“ (str. 136).

Verím, že to dnes platí pre Joni rovnako ako vtedy pre Bonhoeffera. A verím, že to platí aj pre mňa. Bol som taký ohromený týmto vyhlásením viery, že aj 47 rokov po jeho prvom prečítaní ma tieto slová stále inšpirujú a posúvajú. „Pre čo žiješ, John? Máš len určité množstvo času, aby si prispel k rozvíjajúcemu sa, neustále napredujúcemu veľkému dielu evanjelia. Využi túto príležitosť naplno!“

Najlepšie využitie zlých dní

Bonhoeffer nebol zatknutý za plánovanie vraždy Hitlera. Sprisahanie a jeho úloha v ňom boli v tom čase neznáme. Keď sa sprisahanie nepodarilo, kľúčového iniciátora Clausa von Stauffenberga na druhý deň popravili. Ostatní spáchali samovraždu, aby pri mučení neprezradili ďalšie mená.

Bonhoefferova práca v odboji bola dovtedy zakrývaná tým, že sa tváril ako pomerne naivný pastor, ktorý miluje svoju krajinu a podporuje vládu. Predstieral neznalosť politických záležitostí a tvrdil, že bol zatknutý neprávom. Počítal s tým, že po Hitlerovom konci bude prepustený — jeho úloha v sprisahaní sa nikdy nevyšetrí, nieto ešte odhalí. Ale v okamihu, keď sa dozvedel, že Hitler prežil, vedel, že jeho plán nevyjde a príde o život. Jeho meno sa objavilo v denníku jedného z hlavných sprisahancov. Keď Rusi vtrhli do Berlína, Bonhoeffera obesili po boku jeho brata a ďalších piatich sprisahancov.

Keď Bonhoeffer hovoril o tom, že žije, „kým má niečo dôležité, na čom môže pracovať,“ kontext ukazuje, že uvažoval nad Listom Efezským 5:15–16: „Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri. Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.“ To, že časy sú zlé, bolo pre neho samozrejmé. Príležitosť videl v tom, že čas strávený vo väzení využije na dokončenie svojej knihy Etika.

Práce vyhradené pre vás

Prečo na mňa Bonhoefferovo vyhlásenie viery tak zapôsobilo? Prinajmenšom z dvoch veľkých dôvodov. Po prvé, Bonhoefferovo vyhlásenie vystihuje, ako vyzerá viera a život podľa verša Efezským 2:10, že všetci sme „stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých nás Boh už prv uspôsobil chodiť.“

Každý z nás má nejaké dobré skutky, ktoré nám Boh vyhradil a ktoré nám umožňujú prispievať k jeho veľkému dielu a napredovať v ňom. Jeho plán sa rozvíja od stvorenia až po koniec. Bonhoeffer, Joni, vy a aj ja — všetci môžeme prispieť svojou časťou k jeho globálnemu, nenapadnuteľnému dielu.

Bonhoeffer vnímal svoju knihu o etike ako niečo, čo mu Boh pripravil, aby napísal vďaka mnohým skúsenostiam a rokom biblickej meditácie. So zlom a smrťou všade okolo neho a uväznený v cele, bolo napísanie knihy jedinou vecou, ktorú cítil, že musí dosiahnuť. A vzhľadom na zlo doby, cítil — ako by sme mali všetci cítiť — naliehavú potrebu čo najlepšie využiť svoje príležitosti, kým mohol.

Žiť je Kristus

Bonhoeffera popravili skôr, ako stihol dokončiť to, čo si myslel, že od neho Boh chce. Čo sa týka Joni, dožila sa takého veku, keď už nie je možné aktívne vykonávať praktické dobré skutky. To ma privádza k druhému dôvodu, prečo sa mi páči práve tento konkrétny výrok. Žiť pre samotného Krista — otvorene, denne a vytrvalo — je niečo veľké, na čom sa dá pracovať a žiť. Ako hovorí Biblia: „Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk“ (F 1:21).

Bonhoeffer žil dosť dlho na to, aby to dokázal. Joni má tiež niečo veľké, na čom môže pracovať, aj keď má už 100 rokov: ukázať nám, čo je to žiť pre Krista, aj keď sme telesne takí slabí a veľmi unavení z tohto sveta.

Úprimne povedané, nie som veľkým fanúšikom Bonhoefferových kníh. Len ťažko som sa prelúskal jeho nedokončenou Etikou. Čítal som aj knihu Cena učeníctva, a hoci si ju vážim, zaujímalo by ma, či by aj dnes bola v tlači bez jednej pozoruhodnej kvality: Bonhoeffer sám skutočne žil pre Krista — otvorene, denne a vytrvalo — a svojím životom a smrťou nám ukázal „cenu učeníctva“.

Je to človek, ktorý za knihou stojí, vďaka čomu kniha stojí za prečítanie. Žiť pre Krista v takej zlej dobe a za takých zlých okolností, a aj zomierať v čase, keď sa nacizmus dostával do záhuby — to bolo niečo dôležité, pre čo sa dalo žiť a pracovať.

Behanie s chodítkom

Joni je stále tu, pretože žiť pre Krista aj vo veku 100 rokov je veľká vec, ktorá oslavuje Boha a napomáha jeho kráľovstvu. Väčšinou neverí tomu, že len to, že žije zo dňa na deň pre Krista vo svojej izbe, modlí sa a číta si Bibliu, znamená niečo pre niekoho iného. Obviní ma, že robím veľa kriku pre nič.

Ja však hovorím, že dokončenie štúdia Knihy Daniel vo veku 100 rokov je príťažlivým obrazom toho, čo znamená hľadať Božie kráľovstvo a túžiť po dni Kristovho príchodu.

Hoci v týchto dňoch nemôže cestovať, jej svedectvo môže. Jej príbehy som rozprával v Číne, Ugande, na Kube a aj inde. Potrebuje chodítko. Ale jej príbeh môže stále bežať. Niekedy mám pocit, že žije len tak dlho, kým je potrebná na to, aby presvedčila ďalšiu generáciu žiť pre Krista. To je niečo veľké, na čom sa dá pracovať.