Napísal Boh príbeh, ktorý sa ti nepáči?

Mne sa to stalo.

Keď môj manžel pred deviatimi rokmi opustil našu rodinu, otriaslo to mnou a aj mojimi dcérami. Nikdy sme si nemysleli, že sa naša rodina rozdelí. V našom okolí sme poznali len úplné rodiny a zrazu sme my medzi ne nepatrili.

Spoločne sme zápasili s tým, ako nájsť svoju identitu a ako si vytvoriť nový režim života. Nepáčilo sa mi, ako sa vyvíjal môj životný príbeh a stále som len plakala nad tým všetkým, čo som stratila. Moja predstava o úplnej rodine vyzerala asi tak, že deti sú vedené k Bohu, spolu sa smejú a rozprávajú pri večeri, pred spaním sa úprimne modlia a vzájomne sa rešpektujú.

Naša rodina už tieto veci nerobila. V jednom momente sa moje dcéry rozhodli, že nechcú mať s Bohom nič spoločné. Boh ich sklamal. Nechceli Mu znovu veriť.

Uprostred príbehu

Minulú jeseň odišla moja najstaršia dcéra Katie na rok slúžiť Bohu do Afriky. Pred ôsmimi rokmi by pre ňu slúžiť Ježišovi znamenalo niečo nemysliteľné. Pred ôsmimi rokmi pre ňu Boh viac nebol skutočným Bohom. Pred ôsmimi rokmi takmer odišla od viery.

V tú nedeľu, keď ju jej zbor vyslal, bola kázeň o Jozefovi. Pastor povedal: „Nebuď tak veľmi upriamený na to, čo ti Boh vzal, že by si nebol schopný vidieť to alebo veriť tomu, že Boh je pripravený použiť si ťa a urobiť niečo skrze teba.”

Tieto slová ma poriadne zasiahli. Citoval z knihy Paula Millera, Modlitebný život: „Keď v živote prechádzame cez utrpenie, ktoré neodchádza, alebo dokonca riešime iba malý problém, inštinktívne sa zameriavame na to, čo nám chýba, a nie na Majstrovu ruku. Často keď si myslíme, že sa už všetko pokazilo, sme vlastne uprostred príbehu.”

Často keď si myslíš, že sa už všetko pokazilo, si vlastne uprostred príbehu.

Najťažší rok môjho života

Tá jedna veta mi počas kázne stále znela v ušiach. Je také jednoduché upriamiť sa na to, čo nám chýba, a nie na Božiu ruku, keď si uprostred rozpísaného príbehu. Keď sa každý jeden deň zdá ako neprekonateľný zápas a všetky detaily a maličkosti prítomnosti ťa úplne umárajú, je nemožné predstaviť si, že sa deje súčasne aj niečo iné.

Pred ôsmimi rokmi sme sa nachádzali v neznesiteľnej časti príbehu. Vyzeralo to ako nekončiaca nočná mora. Vlastne to bol asi najťažší rok v mojom živote.

Uprostred toho som bola schopná vidieť len veci, ktoré sa pokazili. To, čo Boh odo mňa vzal. Tie veci sa mi zdali ako nenahraditeľné a stratené. Cítila som sa, akoby som stratila úplne všetko. Neverila som, že by si Boh mohol nejako použiť mňa alebo okolnosti, v ktorých som sa nachádzala. Môj manžel bol preč, moje deti boli zmätené a moje zdravie chradlo. Akoby mohlo z tejto nepredstaviteľnej bolesti vzísť niečo dobré?

Prečo by Boh neodpovedal?

Rozhovor s mojou najstaršou dcérou v roku 2010, keď som sa jej snažila vysvetliť, čo sa stalo, bol pre mňa jedným z bodov, kedy som sa cítila asi najviac na dne. Povedala som jej, že Boh nás prevedie cez terajšiu krízu. Postavila sa, hodila do mňa krabicu s vreckovkami a zakričala: „Buď ticho! Prestaň! Nechcem mať nič spoločné s tvojím Bohom!“ a vybehla z izby.

Sedela som tam úplne omráčená. Nevedela som, čo povedať. Táto moja vzácna dcéra, ktorá sa dala pred dvomi rokmi pokrstiť, sa rozhodla, že môj Boh nie je viac jej Bohom. Modlila sa, verila a čakala na Pána, aby zmenil situáciu v jej rodine, ale nič sa nestalo. Veci sa aj tak stále len zhoršovali. Jej modlitby sa zdali byť bezvýznamné a jej viera sa začala rozpadávať. Presne tak ako naša rodina.

Tak veľmi som túžila po šťastnom konci. Pekne zabalenom a previazanom mašľou. Po obnovenom manželstve. Po deťoch plných viery. Po tele bez bolesti. Bola som presvedčená, že moje dcéry budú veriť Bohu, iba ak bude odpoveď na ich modlitby taká, akú ju chceli mať. Veď vlastne túžili po Božích veciach. Prečo by Boh neodpovedal?

Každú noc som sa horlivo modlila s nimi a za nich. Kľakla som si vedľa ich postele a spolu sme sa rozprávali s Bohom. Ale po chvíli prestali mať záujem o modlitbu. Zdalo sa, že sa nič nedeje. Nevideli odpoveď na svoje modlitby.

Toto nebol plán

Po rokoch modlitieb, kedy sa zdalo, že na nich neprichádza žiadna odozva, bola som v pokušení prestať prosiť o zmenu. Vedela som, že Boh niečo robí, ale nevidela som nič, čo by tomu nasvedčovalo. Chcela som chrániť svoje deti a dať im všetko, čo som si myslela, že potrebujú na to, aby mali silnú vieru, ale jednoducho som toho nebola schopná. Nič som nemala pod kontrolou. Jediné, čo som mohla robiť, bolo plakať, volať na Boha a čakať.  

V časoch, keď sa na nás tma tlačila z každej strany, som sa cítila úplne zúfalá kvôli svojim deťom a kvôli sebe samej. Toto nebol plán, ktorý som chcela pre svoj alebo pre ich život. Cítila som sa bezmocná a bez nádeje, keď som nevidela Boha pracovať v žiadnej oblasti. V noci som len ležala a bála sa.

Mohla som mať vieru v Boha pre seba — ale pre moje deti? To bolo omnoho ťažšie. Vyžadovalo to viac viery.

Príbeh pokračuje

Napriek môjmu strachu veľmi postupne, počas niekoľkých rokov, prišli obe moje dcéry k hlbokej viere. Moja dcéra, ktorá nechcela mať nič spoločné s „mojím“ Bohom, sa rozhodla s Ním znovu vstúpiť do vzťahu. Začala chodiť na štúdium Biblie. Jej správanie sa zmenilo. Začala hovoriť o Ježišovi.

Potom začala viesť biblické štúdium. Boh sa znovu stal „jej“ Bohom. A teraz mu slúži v Afrike. Niekde uprostred všetkej tej bolesti sa Boh znovu stal pre ňu skutočným. Boh ju obrátil naspäť k Sebe. Počas tých zúfalých rokov, kedy ona mlčala, On neodišiel. Bol tam po celý čas.

Všetci sme rozpracovaným dielom. Všetci sa nachádzame niekde uprostred nášho príbehu. Nevieme, ako sa veci vyvinú, ale vieme, že s Bohom nič nie je nemožné (L 1:37). On „oživuje mŕtvych a povoláva k jestvovaniu to, čoho niet“ (R 4:17).

Náš príbeh nemusí vyzerať tak, ako si ho naplánujeme. Nemusí byť previazaný krásnou mašľou. Možno neuvidíme naše deti navrátiť sa ku Kristovi, možno neuvidíme naše manželstvo obnovené alebo naše choroby vyliečené. Ale môžeme dôverovať Bohu, že On sám sa nachádza uprostred nášho príbehu. On je autorom, ktorý riadi aj tie najmenšie detaily pre naše výsledné dobro. Možno nerozumieme tomu, prečo sa veci dejú, ale môžeme si byť istí, že Boh má úžasný zámer s bolesťou, ktorú zažívame.

Stále sa nachádzam uprostred svojho príbehu. A ty taktiež. Aj keď nikto z nás nevie o radostiach a skúškach, ktoré nás majú ešte stretnúť, vieme, že Ježiš bude s nami uprostred toho všetkého.

A môžeme mať istotu, že v jeden deň, keď bude dopísaná posledná kapitola, náš príbeh bude v obrovskej sláve previazaný krásnou mašľou.