Naplánuj si, že ťa budú vyrušovať

Bola doba, keď som si myslel, že našu vieru v Božiu zvrchovanosť najlepšie preverí naša oddanosť piatim bodom kalvinizmu. Ale v poslednej dobe uvažujem nad tým, či by iná skúška nebola vhodnejšia: to, ako reagujeme na rôzne situácie, v ktorých je naša činnosť prerušená, neefektívna a na nepredvídané okolnosti vedúce k zdržaniu či omeškaniu, ktorými sú zasypané všetky naše dni.

Mnohým z nás robí radosť najvyššia zvrchovanosť, ktorú oslavoval Charles Spurgeon:

„Som presvedčený, že každá častica prachu, ktorá tancuje v slnečnom lúči, sa ani o kúsok nepohne viac alebo menej, ako si Boh želá — že každá kvapka vodnej spŕšky, ktorá narazí do parnej lode, má svoju dráhu tak ako slnko na nebesiach — že plevy z ruky toho, kto obsluhuje vejačku, sledujú svoj kurz rovnako, ako to robia hviezdy.“ (God’s Providence, Božia prozreteľnosť)

Kam sa však podeje naše nadšenie (alebo prinajmenšom moje nadšenie), keď Boh vo svojej prozreteľnosti zariadi, že sa častice v jeho vesmíre postavia do cesty našim plánom na daný deň? Keď sa vzbúri náš počítač, alebo naše batoľa upúta pozornosť celého obchodu s potravinami, či náš spolupracovník zaklope na dvere uprostred našej geniálnej produktivity? Až príliš často je moja vnútorná reakcia v podstate nasledovná: „Smietky prachu možno podliehajú Božej vláde, ale toto sa určite vyšmyklo jeho zvrchovanosti.“

Ale ten Boh, ktorý je zvrchovaný nad naším spasením, je zvrchovaný aj nad našimi plánmi vrátane všetkých situácií, v ktorých nás vyrušia alebo prerušia.

Viera, nie výkonnosť

Nemôžeme povedať, že Boh nič neurobil, aby sme na takéto vyrušenia boli pripravení. Príbeh vykúpenia na stránkach Písma nevzbudzuje dojem, že výkonnosť je jednou z hlavných Božích vlastností. Ak by to bolo tak, dejová línia Biblie by bola oveľa priamejšia (a oveľa menej zaujímavá). Boh opakovane dáva svojim ľuďom vykonať nejaké dôležité dielo — dielo, o ktorom si myslíme, že je jednoducho príliš dôležité na to, aby sa omeškalo — a potom svojich ľudí vyzve, aby mu dôverovali uprostred rôznych prerušení.

Nehemiášovi povie, aby okolo Jeruzalema postavil múr, a potom dovolí veľkému množstvu nepriateľov, aby dielo na nejaký čas pozastavili (Neh 4:7–14). Povolá Jeremiáša, aby prorokoval v Judsku, a potom rozhodne o tom, že ho hodia do cisterny (Jer 38:1–6). Poverí Pavla, aby pohanom zvestoval evanjelium, a potom ho dostane do väzenskej cely (F 1:12–13). Čas by nestačil, aby sme hovorili o Jozefovom čakaní v Egypte, o Dávidových útekoch pred Saulom a množstve ľudí, ktorí zastavili Ježiša, keď mal práve namierené niekde inde.

„My chceme svoje úlohy dokončiť bez prerušovania; on od nás chce, aby sme mu pri každom prerušení dôverovali.“

Čo si myslíme o takýchto zvrchovaných zdržaniach? Podľa všetkého, ako píše Jon Bloom: „Boh sa ani zďaleka tak nezaujíma o našu výkonnosť, ako sa zaujíma o našu vieru.“ Pravidelne, hoci podvedome, sa stáva, že svoj deň začíname s plánom podať výkon: poskladať bielizeň, napísať akademický článok, uvariť jedlo, pripraviť biblickú hodinu a ísť spať s vedomím, že na zozname nezostala ani jedna úloha nesplnená. Ale často je Božím plánom pre nás nie výkonnosť, ale viera — lebo „bez viery… nie je možné páčiť sa (Bohu)“ (Žid 11:6).

My chceme svoje úlohy dokončiť bez prerušovania; on od nás chce, aby sme mu pri každom prerušení dôverovali. A tak bude pravidelne, dokonca denne, narúšať naše plány.

Falošné vyrušenia

Takže viera, nie výkonnosť, je pre nás hlavným Božím plánom na každý deň. Keď rozmýšľame o tom, ako sa môžeme pripraviť na každodenné vyrušenia, ktoré nám pošle do cesty, urobíme dobre, keď zo zreteľa nebudeme strácať jedno vysvetlenie: nemali by sme každé vyrušenie považovať za sväté vyrušenie — za Bohom zoslanú, posväcujúcu neproduktivitu. Nie každé vyrušenie je rovnaké.

Pre mnohých z nás je vyrušenie niečím ako vzduch, ktorý dýchame. Len sotva sa zaobídeme pätnásť minút bez toho, aby nezabzučal náš telefón, neskontrolovali sme svoj email, náš kalendár nás neupozornil na novú udalosť, aby nepribudla nová správa v našej aplikácii, aby sme nepridali svoj komentár na sociálnej sieti. Postupne sme si zvykli na to, že naša myseľ je vďaka technológiám roztrieštená. Skutočne, mnohí z nás si viac než postupne zvykli — užívame si tú štvrťhodinku (alebo viac), ktorú nám poskytne náš smartfón, kedy nám vystrelí hladina dopamínu. Ak sme od svojich obrazoviek odlúčení na dobu jedného popoludnia, možno sme nervózni ako niekto počas obdobia s abstinenčnými príznakmi.

Takéto vyrušenia posväcujú zriedkavo. V skutočnosti majú pravidelne opačný dopad. Namiesto toho, aby nám v tej chvíli pomohli priblížiť sa k našim blížnym (Mt 22:39), vábia nás, aby sme svoju pozornosť čo najlepšie zamerali niekam inam. Namiesto toho, aby nás pribrzdili a boli sme schopní počúvať (Jk 1:19), trénujú nás v umení ospravedlňovania sa pomocou rýchleho potiahnutia prstom na obrazovke, prebehnutia textu očami a „vykonávania viacerých činností naraz.“ Namiesto toho, aby nás vyzývali uvaliť na Boha svoje bremená (1. Pt 5:6–7), pravidelne nás zásobujú podprahovou úzkosťou. Až príliš často neznášam vyrušenie od suseda, ale vychutnávam si, keď ma vyruší môj odber noviniek.

Rozhodne svoje dvere pred takýmito vyrušeniami utesnite. Vypnite si upozornenia na určité úseky dňa. Rozhodnite o tom, ako často budete kontrolovať svoju elektronickú schránku. Keď idete spať (alebo ešte lepšie dosť dlho predtým), uložte na spánok aj svoj telefón. Nech to stojí čokoľvek, pestujte si pokojnú a sústredenú myseľ, ktorá je pripravená prijímať skutočné vyrušenia.

Dosť rezervy na lásku

Okrem toho, že sa zbavíme falošných vyrušení, môžeme porozmýšľať nad ďalším praktickým krokom, ktorý nám pomôže lepšie prijímať vyrušenia, ktoré Boh posiela: nechajte si vo svojom programe dostatočne veľkú rezervu na lásku. Rezerva je prázdne miesto v našom kalendári a našom zozname povinností — neobsadené, neplánované časti dňa, ktoré sú k dispozícii pre prípad niečoho nečakaného.

Niektorých z nás možno rušivé situácie rozčuľujú preto, lebo jednoducho nemáme dostatok časovej rezervy. Niekedy v mojom programe nasleduje jedna schôdzka či úloha hneď za inou, čím mi zostáva medzi povinnosťami málo priestoru na nadýchnutie — a žiaden priestor pre rušivé situácie. Takéto plánovanie (aspoň pre väčšinu z nás a po väčšinu času) odráža takmer komické množstvo prílišného sebavedomia, akoby som čakal, že minúty budú pochodovať podľa toho, ako sa mne páči.

„Tí, ktorí Božej zvrchovanosti hlboko dôverujú, učia sa nechávať si dostatok rezervy vo svojich dňoch pre situácie, v ktorých dôjde k zvrchovaným vyrušeniam.“

Uvažujte nad tým, ako žil Ježiš. Lebo nech bol jeho program akokoľvek plný, nikdy nebol taký obsadený, žeby sa na ceste nemohol zdržať niekoľko minút. Všimli ste si už niekedy, ako často ho ľudia vyrušili? Ako pravidelne mu do reči skočil nejaký učeník alebo cudzí človek (L 12:13)? Ako bežne sa stávalo, že niekto pri ceste volal o pomoc (Mk 10:46–48)? Ako často aj jeho stolovanie narušili potreby blížneho (L 7:36–38)? A všimli ste si už niekedy, ako Ježiš z toho nebol nikdy nervózny a uponáhľaný?

Keď medzi nami chodil Syn Boží, bol dokonale trpezlivý. A nielen preto, lebo bol Syn Boží, ale aj preto, lebo mal zdravý, realistický prístup, v ktorom rušivé situácie očakával a vo svojom živote si nechával dosť priestoru na to, aby svojho blížneho miloval. Koľko ráz nás podráždili rôzne rušivé situácie, pretože na rozdiel od Ježiša, sme pre ne nemali vyhradené žiadne miesto vo svojom programe? V tomto prípade pokánie znamená viac než úpenlivo prosiť Boha o trpezlivosť; znamená aj plánovať si vo svojom programe viac voľného priestoru.

Tí, ktorí hlboko dôverujú Božej zvrchovanosti, učia sa nechávať si dostatok rezervy vo svojich dňoch pre situácie, v ktorých dôjde k zvrchovaným vyrušeniam. Lebo viera sa nielenže spolieha na Boha vtedy, keď k takým vyrušeniam dôjde; ona vo svojich plánoch aj počíta s vyrušeniami skôr, ako nastanú. Necháva prázdne miesta dňa a týždňa, a nad zvyškom píše tieto slová: „Ak Pán bude chcieť, budeme živí a vykonáme toto alebo tamto!“ (Jk 4:15).

Oveľa lepšie plány

Ani to, že budeme mať sústredenú myseľ a program s rezervou, nás nepripraví na každé vyrušenie. Mnohé rušivé situácie nám vojdú do cesty a budú nám pripadať nevhodné a nevítané. A v takýchto chvíľach dobre urobíme, keď o krok ustúpime, začneme zhlboka dýchať, modliť sa a spomenieme si na všetko dobro, ktoré Boh prostredníctvom rušivých situácií posiela.

Na chvíľu rozmýšľajte v širších súvislostiach. Kde by sme teraz boli, ak by Boh v minulosti nevyrušil Abraháma v Chárane, Mojžiša v Madiáne, Dávida medzi košiarmi, zasnúbenú Máriu v jej nevinnosti, Petra na jeho rybárskej lodi, Pavla na ceste do Damašku? A kde by si bol teraz ty, ak by v minulosti nevyrušil tvoj život — ak by Ježiš nebol narušil tvoju pohodlnú vzburu a nepokynul ti, aby si sa kajal a uveril?

Keď už raz Boh obráti náš život hore nohami, neprestane používať rušivé situácie (veľké či malé) pre naše dobro. Ich prostredníctvom krotí našu pýchu, znižuje naše tempo, otvára nám oči, ohýba nás k závislosti a učí nás, aby sme dôverovali. Pripomína nám, že jemu nejde o našu maximálnu výkonnosť, ale namiesto toho mu ide o to, aby sme sa maximálne podobali na Krista, ktorý nebol nikdy príliš zaneprázdnený, príliš zahĺbený alebo príliš netrpezlivý na to, aby ho vyrušili.

Ak vieme, čo všetko Boh robí skrze vyrušenia, môžeme urobiť viac, než sa im vyhýbať: po tom, čo veci naplánujeme najlepšie, ako vieme, môžeme sa dokonca modliť, aby nás to potešilo, keď nás vyruší svojimi lepšími, dokonalými plánmi.