Nebudem mať nedostatku

„Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku“ (Ž 23:1).

Všetci sa každé ráno zobúdzame ako jedno veľké klbko túžob. Za každým naším správaním, dokonca aj očividne apatickým, sú skryté lásky, potreby a obavy — všetky si vyžadujú našu pozornosť a poslušnosť. Väčšina z nás kráča životom bez toho, aby sme nejako obzvlášť venovali pozornosť týmto základným pocitom. A to aj napriek tomu, že tieto pocity sedia za riadiacim panelom nášho srdca a stláčajú rôzne tlačidlá, ktoré rozhodnú o tom, čo povieme alebo urobíme.

Napríklad, manžel a otec rodiny odchádza z práce plný lásky k pohodliu. Načúva tejto túžbe, a keď príde domov, nejde k svojej manželke a deťom, ale k svojmu gauču a športu v televízii. 

Zamestnanec vojde do kancelárie s pocitom, že aj dnes potrebuje získať uznanie od svojich kolegov. Takže, od deviatej do piatej vystupuje na javisku pred kolegami a neustále čaká na potlesk.

Mladý muž, zranený predošlými vzťahmi, sa bojí vyhliadky na budúcnosť, ktorá mu prinesie len bolesť. Takže sa utiahne pred ľuďmi a izoluje sa od všetkých, ktorí by mu mohli ublížiť.

Takéto pocity lásky, potreby a obavy k nám hovoria tak presvedčivo a s takým dôrazom, že sa často ani nezamýšľame nad tým, či sú tieto pocity hodné načúvania. Môžu nám brániť v tom, aby sme počuli iný hlas, ktorý k nám po celý čas hovoril a ukazoval nám lepšiu cestu.

„Nebudeme mať nedostatku. Dokonca ani v období nepohodlia. Ani keď nás odmietnu. Dokonca ani v temnom údolí.“

Ten iný hlas

Boh nás vo svojej milosti núti zastaviť sa a počúvať. Za hlukom všetkých našich túžob môžeme počuť hlas pastiera, ktorý nás pozýva na zelené pastviny a k osviežujúcim vodám. Problém je ale v tom, že často tento hlas hovorí presný opak toho, čo nám vravia naše pocity. Pocity lásky, potrieb a strachu nás tlačia ísť jednou cestou a On nás volá ísť tou druhou. Aby sme boli schopní ísť za Ním, musíme sa im vzoprieť.

V takýchto chvíľach sa stretávame s niečím, čo C. S. Lewis nazval: „skutočný problém kresťanského života“. Rozhodnutia, ktoré nás definujú ako kresťanov často neprichádzajú za sprievodu blesku a hromu. Prichádzajú potichu, skoro bez zvuku. Prichádzajú, ako hovorí Lewis: „v tej prvej chvíli, keď sa každé ráno prebudíš. Všetky tvoje priania a to, v čo dúfaš pre ten daný deň, sa na teba nahrnú ako divé zvieratá. A prvá vec, ktorú je potrebné urobiť každé ráno, je ich jednoducho zahnať späť; tým, že budeme počúvať ten iný hlas, pozrieme sa na veci z iného uhla pohľadu a necháme ten väčší, silnejší a tichší život prúdiť k nám. A pokračovať v tom po celý deň“ (K jadru kresťanstva, s. 198).

A čo nás tento väčší, silnejší a tichší život učí odpovedať našim vzbúreným pocitom? Tri slová: „Nebudem mať nedostatku“ (Ž 23:1).

„Nebudem mať nedostatku.“

Predstav si, že sa prebudíš s inštinktívnou láskou voči pohodliu. Jediné, čo chceš, je presunúť sa z postele do kancelárie na gauč a znovu do postele a to bez prerušenia. Nie je možné, aby ťa zaujímali ostatní ľudia, hlavne nie tí núdzni. Potrebuješ viac odpočinku, viac času pre seba. Ten náročný rozhovor počká do zajtra. No potom sa zastavíš a počúvaš ten iný hlas, ktorý ťa učí, aby si povedal: „Aj v nepohodlí nebudem mať nedostatku.“

Alebo sa možno zobudíš s hlbokým pocitom, že potrebuješ uznanie. Jediné, čo chceš, je, aby ťa ostatní ocenili, počúvali a milovali ťa. Praješ si, aby si vyzeral fyzicky lepšie, menej trápne. Si pripravený smiať sa na vtipoch, ktoré nie sú vtipné, a hovoriť veci, ktorým ani neveríš. No potom ťa ten druhý uhol pohľadu chytí okolo pliec a pomôže ti povedať: „Mám iba jedného Majstra, ktorému sa chcem dnes páčiť. Keď ma ostatní odmietnu alebo odignorujú, nebudem mať nedostatku.“

Alebo sa prebudíš s nedefinovateľným strachom z toho, čo príde. Jediné, čo chceš, je pevne držať všetko, čo ti je v živote drahé, čo je mimo dosahu Boha. Prúdy myšlienok „čo ak“ sa valia cez tvoju myseľ a odpovedáš na ne tým, že hľadáš niečo, čo by ťa od nich rozptýlilo. No potom ten väčší, silnejší a tichší hlas zaplaví tvoju myseľ a sám začneš vravieť: „Keď prídu problémy, nebudem mať nedostatku.“

„Ježiš vylial svoju krv do prachu Golgoty, aby sme my mohli ležať na zelených pastvinách.“

Tento divoký balík lások, potrieb a obáv sa na teba nahrnul, ale ty si to všetko zahnal späť týmito tromi slovami: Nebudem mať nedostatku. Si pripravený nasledovať svojho pastiera, kamkoľvek ťa bude viesť. Možno tieto pocity prídu aj poobede, alebo možno aj hneď o desať minút, ale už budeš vedieť, čo s nimi robiť. Zapcháš si uši pred ich presviedčaním a budeš si znovu a znovu pripomínať, že nebudeš mať nedostatku.

A tak budeš pokračovať celý deň.

„Hospodin je môj pastier“

Samozrejme, že tieto tri slová nie sú nejakou zázračnou formulkou. Nemôžeme pokušenie jednoducho zázračne zahnať tým, že ich povieme. Majú v sebe moc, iba ak veríme slovám, ktoré sú napísané predtým: „Hospodin je môj pastier“ (Ž 23:1). Ako môžeme s istotou vedieť, že nebudeme mať nedostatku, keď nám dokonca naše vlastné pocity hovoria presný opak? Pretože Pán Ježiš Kristus je naším pastierom.

Ježiš vylial svoju krv do prachu Golgoty, aby sme my mohli ležať na zelených pastvinách (Ž 23:2). Položil svoju dušu do hrobu, aby naše duše mohli byť občerstvené (Ž 23:3). Nechal sa pohltiť temným údolím, aby sa to údolie stalo pre nás cestou do neba (Ž 23:5). Každé ráno pre nás prestiera stôl plný dobrého jedla (Ž 23:5). Každý deň na nás zosiela svoju dobrotu a milosť, aby nás našla, obklopila a ochránila, až pokým v bezpečí neprídeme domov (Ž 23:6).

Ak sa zveríme do rúk tohto pastiera, On vezme svoj prút a svoju palicu a vychová naše pocity tak, aby Ho nasledovali; aby Ho milovali, aby Ho potrebovali a aby sa Ho báli. Každý deň nás učí, že pokým je On na blízku, nebudeme mať nedostatku. Dokonca ani v období nepohodlia. Ani keď nás odmietnu. A dokonca ani v temnom údolí.