Nepohŕdajte dňom malých začiatkov

Kresťania uctievajú veľkého Boha s veľkým poslaním, ktoré jedného dňa zasiahne celý tento veľký svet. Náš Boh má napriek svojej veľkosti v láske to, čo je malé. Svoju pozornosť zameriava na malých ľudí na obyčajných miestach, v bežných okamihoch (Ž 33:18; Mt 6:4). Boží syn, ktorý „svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež,“ sa dokonca stal obyčajným človekom, aby nás zachránil (F 2:6–8).

Napriek tomu však niektorí z nás z rozličných dôvodov prijímajú Božiu veľkosť a Jeho poslanie bez toho, aby prijali aj Jeho lásku k malým. A potom, keď zistíme, že nie sme schopní uniknúť malým veciam, začíname šomrať. Sme rojkovia, obkľúčení spredu aj zozadu obyčajnou prácou, malým kostolom, malým mestom a obyčajným životom.

Možno musíme znova počuť slová proroka Zachariáša, ktoré hovoril ľudu upútanému veľkými vecami: nepohŕdajte dňom malých začiatkov.

Veľký Boh, obyčajný deň

Keď sa vrátili vyhnanci Izraela a začali stavať chrám pod vedením Zerubábela, mladí sa tešili a starí plakali (Ezd 3:10–13). V porovnaní so Šalamúnovým chrámom, ktorý si starí ľudia ešte stále pamätali, vyzerala nová svätyňa iba ako pahýľ. Ich sny o kráľovstve, ktoré obnoví svoju slávu, sa náhle pominuli.

Na čo Zachariáš odpovedal:

„Kto si ty, veľký vrch? Pred Zerubábelom budeš len rovinou. On vynesie završujúci kameň za pokriku: Milosť, milosť preň!… Lebo tí, čo pohrdli dňom malých začiatkov, budú sa veseliť.“ (Zach 4:7, 10)

„Náš Boh má napriek svojej veľkosti v láske to, čo je malé.“

Zatiaľ čo starší Izraela plakali nad týmto dňom malých začiatkov, Boh Izraela to nerobil. Napriek veľkým plánom so svojím ľudom sa nebojí malých vecí. A nie sú pre neho ani istým znakom nespokojnosti, pretože nás tak často láka myslieť si: Keby v tom bol skutočne Boh, už by to bolo väčšie! Nie! Boh ich zachránil, bol s nimi, a Jeho plány budú prosperovať — aj prostredníctvom obyčajných dní.

Božie poslanie vo svete určite nevyvrcholí v obyčajný deň a bolo by nesprávne, keby sme v taký deň spokojne odpočívali. Ale tiež by nebolo dobré, keby sme takým dňom pohŕdali. Namiesto toho uvažujte nad poučením od Zachariáša a ďalších prorokov: ak budeme skutočne verní v obyčajný deň, naša poslušnosť sa stane veľkou — ale zvyčajne nie hneď a nie tak, ako to očakávame.

Nie hneď

„Lebo tí, čo pohrdli dňom malých začiatkov, budú sa veseliť,“ povedal Zachariáš, pretože jedného dňa už malé nebude viac malým. „Kto si ty, veľký vrch? Pred Zerubábelom budeš len rovinou.“ Bez ohľadu na to, akú metaforickú horu mal prorok pred očami, posolstvo je jasné: jedného dňa tento ľud a ich malý chrám prekoná všetkých protivníkov (Iz 2:2; 40:4). Ale nie hneď.

Zachariášovo proroctvo sa čiastočne naplnilo, keď Zerubábel položil hlavný kameň na prestavaný chrám (Zach 4:7). Ale ako povedal prorok Aggeus, úplné naplnenie bude musieť počkať „ešte malú chvíľu“ (Ag 2:6), čo v prorockej reči znamená niekoľko storočí, možno aj viac. A tak deň malých začiatkov trval v Izraeli viac ako štyristo rokov, až kým nebol každý kopec znížený (Iz 40:4; L 3:5), a pravý chrám prišiel v osobe Ježiša Krista (J 2:18–22).

Veľký Boh je zjavne dostatočne trpezlivý, aby vydržal storočia obyčajných dní. Jeho kráľovstvo, ktoré jedného dňa prikryje Zem, nezačína vo veľkom. Vyrastá z jedného starca a jeho neplodnej manželky (Iz 51:2). Vzniká z ľudí, ktorých bolo „najmenej zo všetkých národov“ (5. M 7:7). Z horčičného zrna a trochu kvasu (Mt 13:31–33). Z embrya v lone panny (Iz 9:6–7). Vyrastá z dvanástich nevzdelaných mužov (Sk 1:8).

Čo pre nás potom znamená uctievať Boha, ktorý takto funguje? Znamená to modliť sa za veľké veci, túžiť po nich a pracovať na nich — zatiaľ čo sa spokojne a verne venujeme obyčajným veciam. Modlite sa za duchovnú obnovu a potom pripravte deťom raňajky. Snívajte o poznaní Božej slávy, ktorá zaplavuje Zem (Ab 2:14), a potom odneste k susedovi príchuť tejto slávy. V nedeľu hovorte o veľkej vízii desiatkam či stovkám ľudí a potom si v pondelok sadnite a počúvajte ranených.

Deň veľkých vecí prichádza. Do tej doby nezanedbávajte obyčajné dni.

Nie podľa našich predstáv

Veľké veci nám zvyčajne nepatria hneď. A často nie sú ani také, ako by sme očakávali. Ak dovolíme Písmu, aby zmenilo naše predstavy o tom, čo je veľké a dôležité, naučíme sa vidieť veľké veci nielen ďaleko v budúcnosti, ale v istom zmysle aj práve tu, uprostred všetkého, čo sa javí také malé.

„Uvidíme, aké malé boli všetky veľké veci tohto sveta a aký významný bol obyčajný deň.“

V priebehu troch rokov strávených s Ježišom potrebovali učeníci predefinovať svoje predstavy o tom, čo je dôležité a čo nie je, znova a znova. Rovnako ako väčšina z nás, aj oni dovolili svetu definovať tieto pojmy za nich bez toho, aby o tom vedeli. Za dôležité veci považovali významných ľudí, veľké davy a vytúžené postavenie (Mt 19:13–15; Mk 1:35–39; 10:35–37). Ale pre Ježiša boli veľké veci sveta ako kôpky pierok: pôsobivé (ak sa nepozeráte príliš pozorne), ale dajú sa veľmi ľahko rozfúknuť.

Čo je potom veľké a dôležité v očiach nášho Pána? Čiastočný zoznam by obsahoval modlitbu, dávanie a pôst v skrytosti (Mt 6:1–18); pokoriť sa medzi najmenšími a poslednými (Mt 23:11–12); trávenie času s deťmi (Mt 19:13–15); návštevu opustených ľudí na zabudnutých miestach (Mt 25:36); podanie poháru vody jednému z Ježišových najmenších (Mt 10:42); zostať verný s akýmkoľvek množstvom talentov (Mt 25:14–30). Lebo čo je vysoké ľuďom, je ohavnosť pred Bohom (L 16:15).

Prichádza deň, keď karneval zrkadiel tohto sveta ustúpi jasnému zraku a spravodlivému úsudku. Potom „mnohí prví budú poslední, a poslední prví“ (Mt 19:30). Potom uvidíme, aké malé boli všetky veľké veci tohto sveta a aký významný bol obyčajný deň.

Verní dňu

Pokiaľ očakávame, že veľké veci prídu teraz a za podmienok tohto sveta — či už v našich kostoloch, mestách, alebo v našich dušiach –, budeme v pokušení opustiť zdanlivo slabé nástroje viery a vernosti. Namiesto toho, aby sme sadili, polievali a čakali, kým Boh dá vzrast (1. K 3:5–7), sa možno pokúšame napumpovať pôdu chemickým hnojivom. Farár možno pracuje viac na budovaní značky ako na šírení evanjelia. Ktokoľvek z nás môže zanedbať poslušnosť v malých veciach pre úlohy, ktoré sa zdajú byť zaujímavejšie.

Na čo Zachariáš opäť odpovedá: „Nie vojenskou mocou, ani silou, ale mojím Duchom — hovorí Hospodin mocností“ (Zach 4:6). Ľudská ruka nikdy nemôže vytvoriť dôležitý deň, ak Bohu nedovolíme definovať, čo je dôležité. Veľké veci pochádzajú iba z Ducha, ktorý pracuje prostredníctvom obyčajných, ale verných ľudí.

Pokiaľ teda prežívame obyčajný deň, potom je našou úlohou prinášať ovocie Ducha — vernosť, kým čakáme na Boha, ktorý prinesie veľké veci (G 5:22–23). A vierou vidieť všetky dôležité veci priamo pred nami.