Neprestávaj sa modliť

Aký máte pocit z toho, keď počujete príkaz „Neprestajne sa modlite!“ (1. Tes 5:17)?

Tieto tri slová nám môžu pripadať ako dotyk citlivého svedomia, ktoré prepadlo na skúške. Tá neurčitá obava, že zlyhávame v kresťanskom živote, sa opäť potvrdila. Ďalší z nás majú problém vnímať túto výzvu inak než nedosiahnuteľný ideál, ktorý snáď dokážu dosiahnuť pastori, ale nie matky so štyrmi deťmi či podnikatelia pracujúci šesťdesiat hodín týždenne.

A zas ďalší počujú príkaz neprestajne sa modliť, akoby sme my možno počuli príkaz behať bez prestania. Vieme, že modlitba je pre nás dobrá a úprimne sa túžime modliť viac, ale modlitba nám stále pripadá viac ako bremeno než požehnanie, viac nás vyčerpáva než nám pôsobí radosť.

„Čoskoro príde deň, keď nebudeš mať problém modliť sa. Modlitba sa bude zdať taká prirodzená ako dýchanie.“

Ani jeden z týchto pocitov však nevystihuje podstatu toho, čo znamená „neprestajne sa modliť“. Tento príkaz od Boha nevyvoláva výčitky svedomia, nie je mníšskym snom či akousi pozvánkou k drine. Je skôr výzvou stať sa takým človekom, akým si bol stvorený. Ide o príkaz žiť v súlade so svojimi výsadami v Ježišovi Kristovi. Ide o pozvánku tešiť sa zo svojho Boha nie iba raz ráno, ale celý deň. A pre tých, čo sú v Kristovi, bez ohľadu na obdobie života, v ktorom sa nachádzajú, to je možné.

Neprestajne?

Príkaz „Neprestajne sa modlite!“ od nás, samozrejme, nevyžaduje, aby sme celý čas trávili na kolenách. Ten istý apoštol v tom istom liste prikazuje celý rad ďalších povinností, ktoré znemožňujú doslova nepretržitú modlitbu. Tesaloničania musia napríklad „pracovať vlastnými rukami“, „povzbudzovať sa navzájom“, a „učiť poriadku neporiadnych“ (1. Tes 4:11; 5:11, 14) — to sú všetko činnosti, ktoré nás vyháňajú z našich modlitebných komôrok a vysielajú do sveta.

Čo mal teda Pavol na mysli, keď napísal tento príkaz? „Neprestajne sa modlite“ je vsunuté medzi dva podobné príkazy: „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte.“ (1. Tes 5:16–18)

Pavol určite používa slová stále, neprestajne a za všetko preto, aby vrhol sieť na všetko, čo robíme. Spolu s radosťou a vďačnosťou musí modlitba prenikať do každej oblasti života — času bdenia a spánku, jedenia a práce, služby a odpočinku. Možno sa nemodlíme každý okamih, ale v priebehu času vnášame modlitbu do všetkých okamihov. Možno nechodíme stále so sklonenou hlavou, ale vždy kráčame s postojom závislosti, kedykoľvek pripravení vyliať Bohu svoje srdce.

Tí, ktorí sa neprestajne modlia, sa podobne ako Pavol pristihujú pri tom, ako sa spontánne púšťajú do modlitby (1. Tes 3:11–13; Ef 3:14–19). Modlitba ovplyvňuje hodiny po rannom stíšení, keď každé bremeno meníme na „Pomôž mi“, každú radosť na „Ďakujem ti“, každé pokušenie na „Zachráň ma“, a každú príležitosť k poslušnosti na „Posilni ma“. Modlitba je viac ako nejaký termín v našom rozvrhu; je odrazom nášho srdca, vôňou šíriacou sa v čase nášho bdenia.

Ako sa cvičiť v neprestajnej modlitbe

Ako to teda urobíme? Samozrejme, že nikto nedokáže tohto ducha závislosti vykonštruovať prostredníctvom niekoľkých krokov; nikto si s neprestajnou modlitbou nepomôže sám od seba. Zároveň však platí, že nikto nebude smerovať k takejto modlitbe bez úsilia. Teda na to, aby sme sa v neprestajne modlitbe zlepšili, môžeme začať tým, že prehodnotíme niektoré z našich bežných duchovných metód a očakávaní a poprosíme Boha, aby nás vycvičil svojou milosťou.

Prijmi disciplinovanosť

Pravidelné a plánované chvíle modlitby nie sú nepriateľom spontánnych, nadšených modlitieb. Práve naopak. Spontánna modlitba je ako sláva, ktorá žiarila z Mojžišovej tváre, ktorá na ňom spočinula potom, čo pobudol v stane stretávania (2. M 34:34–35).

Neprestajná modlitba závisí od plánovaných chvíľ, starostlivo strážených, počas ktorých prestaneme robiť všetko až na modlitbu. Pre mnohých z nás (pre mňa určite) je „starostlivé stráženie“ niečím, čo si musíme pripomínať. Príliš ľahko dôjde k tomu, že z plánovanej polhodiny modlitieb sa časom stane dvadsaťminútovka, potom pätnásť, a potom zopár rýchlo povedaných slov po ceste do práce. Možno som sa „modlil“ ráno čo ráno, ale naponáhlo, nesústredene, pričom som sa uspokojil s letmým pohľadom zameraným na Boha, keď som mohol uprene hľadieť na jeho slávu. Iné úlohy, mnohé z nich dobré a správne, postupne vytlačili to „jedno potrebné“ (L 10:42).

„Modlitba je viac ako nejaký termín v našom rozvrhu; je odrazom nášho srdca, vôňou šíriacou sa v čase nášho bdenia.“

Plánovaná každodenná modlitba — taká, čo vytvára spontánnu, neprestajnú modlitbu — volá po zbožnej disciplinovanosti. Ak naďalej chceme mať živé spojenie s Bohom, musíme nasledovať vzor, aký nám dali žalmisti, apoštoli a sám náš Pán, ktorí svedomito obetovali časti dňa, aby mohli byť sami s Bohom (Ž 119:62; Dan 6:10; Sk 3:1; L 5:16).

Nos so sebou Božie Slovo

V Písme je modlitba našou odpoveďou na Božie zjavenie, ľudskou odpoveďou na božskú reč. Boha môžeme osloviť len preto, že najprv oslovil Boh nás — v stvorení, iste, ale najmä vo svojom Slove.

A preto sa biblická kniha modlitieb začína výzvou rozjímať o Božom Slove (Ž 1:2). Chvály, náreky a vyznania, ktoré nasledujú, sú všetko ovocím záľuby v „zákone Hospodinovom“ a rozjímaním nad ním „dňom-nocou“. Žalmisti po tom, čo sa nadýchli Božieho Slova, nemôžu inak, než vydýchnuť modlitbu.

Rásť v neprestajnej modlitbe teda budeme len vtedy, keď budeme so sebou nosiť Božie Slovo. Keď nám zostane pár minút na modlitbu počas čakania na priateľa, môžeme začať s opakovaním slova z nášho ranného stíšenia. Ak si zaumienime, spolu s Charlesom Spurgeonom „vkladať medzi všetko, čo robím, niekoľko slov modlitby,“ môžeme pamätné úryvky použiť ako podnety. Keď si večer kľakneme vedľa svojej postele, môžeme si predtým prečítať žalm, ktorý by viedol naše slová.

Presne tak ako sa deti učia rozprávať vďaka tomu, že počúvajú hlasy svojich rodičov, tak sa my učíme modliť vďaka tomu, že počúvame nášho Otca. Čím viac jeho slov leží v našom srdci, tým pohotovejšie Mu nimi odpovieme.

Upriam pozornosť na Boha, ktorý ťa počuje

Michael Reeves toto píše vo svojej užitočnej knižke Teš sa zo svojho modlitebného života (Enjoy Your Prayer Life):

„Keď sa vo svojej mysli nastavíš na modlitbu ako abstraktnú aktivitu, nejakú ,vec zo zoznamu povinností‘, ľahko sa stane, že pozornosť upriamiš na modlitbu ako aktivitu — čo ju urobí nudnou. Radšej sa sústreď na toho, ku komu sa modlíš. Keď si budeš pripomínať, pred koho predstupuješ, veľmi ti to pomôže v boji s nesústredenosťou, a zmení to modlitbu.“ (30–31)

Príliš často zabúdam, s kým sa v modlitbe zhováram. Poviem: „Môj Otče,“ ale sú to len slová; moja myseľ sa sústredí na modlitbu ako činnosť namiesto na Boha, ktorý ma počúva. Z modlitby sa stala „vec zo zoznamu povinností“, úloha tak neosobná, ako je pranie bielizne.

„Neprestajná modlitba je naším dedičským právom a výsadou ako Božích detí; bez nej nie sme sami sebou.“

Možno sa pristihneme pri tom, že sa modlíme častejšie a s väčším potešením, ak si na začiatku každej modlitby nájdeme chvíľu, aby sme si pripomenuli, koho oslovujeme. Keď otvoríme ústa, aby sme sa modlili, máme pozornosť nášho Všemohúceho Otca, ktorý je vyvýšený nad nebesá, a zároveň sú mu známe aj všetky naše potreby (Mt 6:7–8). Predstupujeme pred Neho skrze záslužné činy Jeho Syna, ktorého krv a spravodlivosť nám umožňujú prístup k Božiemu trónu (Ef 2:18). A robíme to skrze silu nášho Pomocníka, Ducha, ktorý nám vychádza v ústrety v našej slabosti (R 8:26–27).

Ak je modlitba len nejakou činnosťou na zozname, potom „neprestajne sa modlite“ bude znieť ťaživo. Ale ak modlitba znamená spojenie s Bohom — spojenie s týmto Otcom, Synom a Duchom — potom ten príkaz budeme počuť inak: „Neprestajne sa teš z Boha. Neprestajne sa spoliehaj na Boha. Neprestajne získavaj silu od Boha. A objavuj, že on je neprestajne blízko, že je vždy verný.“

Uver, že si bol stvorený, aby si sa modlil

Samozrejme, že žiadna z týchto duchovných metód neodstráni všetky naše ťažkosti s modlitbou. Ešte sme sa nezbavili tohto ťažko ovládateľného tela, ani diabla nenechali za sebou. No v celom našom zlyhávajúcom úsilí modliť sa bez prestania, na konci každého dňa bez modlitby, vo chvíľach, kedy sa zdá, že naše modlitby nedošli ďalej ako dych, ktorý vyšiel z našich úst pri ich vyslovení, by bolo dobre nezabudnúť: Boh nás stvoril, aby sme sa modlili.

Na krátku dobu možno vytrváme v niečom, pre čo sme neboli v skutočnosti stvorení — ale iba na krátko. Žena bez hudobného sluchu sa môže pokúsiť spievať v opere či nemotorný muž sa učiť žonglovať, ale ich obmedzenia ich nakoniec dostihnú. Jednoducho neboli stvorení pre túto úlohu. Toto nie je náš prípad, keď sa ideme modliť.

Každý kresťan, akokoľvek nezrelý, má v sebe Ducha Božieho, ktorý volá: „Abba, Otče!“ (R 8:15; G 4:6) Každý kresťan, akokoľvek roztržitý a zle sa vyjadrujúci, bol stvorený, aby „vzýval meno nášho Pána,“ spolu s celým Božím ľudom (1. M 4:26; Ž 105:1; 1. K 1:2). Každý kresťan, akokoľvek malý vo viere, je pozvaný k tomu, aby prosil, hľadal a klopal na dvere svojho Otca (Mt 7:7–8). Neprestajná modlitba je naším dedičským právom a výsadou ako Božích detí; bez nej nie sme sami sebou.

Čoskoro príde deň, keď nebudeš mať problém modliť sa. Modlitba sa bude zdať taká prirodzená ako dýchanie, taká príjemná ako chutné ovocie zo stromov Nového Jeruzalema. Kým ten deň príde, vytrvaj v tom, aby sa z teba stával človek, na akého ťa Boh pretvára. Pros, chváľ, ďakuj a vyznávaj svojmu Otcovi — a objav, že On neprestajne počúva a pomáha.