Neskrývaj šediny

Prečo to predstiera? Čudovala som sa pobavená tým, že hovorí, že je mladšia než jej vlastná dcéra. 

Tesne po štyridsiatke som si začala znižovať vek. Hovorila som, že mám 42, keď som mala 43 a 43, keď som mala 44. Potom som mala 45 a tentoraz gratuloval môj syn mne. Povedal mi: „Mami už si na pol ceste k deväťdesiatke!“

Smiala som sa. Ale cítila som sa aj trochu skľúčene. Viac som chápala svoju mamu. 

Nie je ľahké starnúť a predstierať, že nie sme starí, je veľmi namáhavé. 

Obchodníci naliehajú:

Prefarbi si vlasy.
Nechaj sa potetovať.
Stiahni svoje brucho.
Choď do posilňovne.
Obleč sa mlado.
Drž si líniu.

Kozmetický priemysel to všetko podporuje a prejavuje len veľmi malý rešpekt k starším.

Keď príde reč na starnutie, naša kultúra ponúka tri možnosti: oddialenie, maskovanie, opovrhnutie. 

Neodďaľujme starnutie — poddajme sa 

Ako malé dievča som nechápala, prečo moja stará mama považovala za drzé, keď som sa spýtala na jej vek. Zvykla som ju otravovať otázkami, kedy sa narodila a podobne — všetko bez úspechu. Chcela som vedieť, koľko má rokov, považovala som to za pozoruhodné, že niekto môže žiť tak dlho. Milovala som jej zvráskavené ruky a prosila ju, aby si nefarbila vlasy a nechala ich rásť prirodzene. Aj keď mi neprezradila svoj vek, prestala si farbiť vlasy. Jej vlasy boli briliantovo biele. Milovala som hovoriť jej, aké sú nádherné a sľúbila som jej, že keď budem v jej veku, tak si vlasy nezafarbím. 

Medzi štrnástym a štyridsiatym rokov môjho života sa niečo zmenilo. Začala som riešiť svoj vek v salónoch krásy a robila som veci, o ktorých som tvrdila, že ich nikdy nespravím. Platenie za to, že budem mať nafarbené vlasy, mi zrazu pripadalo logické, na rozdiel od čias, keď som mala štrnásť rokov. So svojimi rozhodnutiami som bola spokojná. Na druhej strane, zakaždým, keď som otvorila Bibliu a čítala Príslovia 16:31, moje svedomie mi šepkalo: „Ozdobnou korunou sú šediny, nachodia ju na ceste spravodlivosti.“ 

Časom sa tento šepot zosilňoval.

Nemaskujme sa — učme

Toto nebol jediný úsek z Biblie, ktorý hovoril, aby som nezakrývala svoje vek. Pavol píše Títovi: „Podobne aj staršie ženy nech sú v správaní také, ako sa patrí na sväté, nie ohováračné, ani nie otrokyne mnohého vína, (ale) učiteľky dobra,  aby poučovali mladé ženy, ako byť milými k (svojim) mužom a láskavými k deťom, miernymi, cudnými, domáckymi, dobrými, poddanými svojim mužom, aby slovo Božie nebolo vystavené rúhaniu.“ 

Vždy som mala rada tieto verše, keď som bola mladšia, vždy som chcela byť vedená staršou ženou a tešila som sa, že budem viesť, keď budem staršia. Ak sa má toto diať, je potrebné, aby staršie ženy boli ochotné priznať, že sú naozaj staršie. 
Pre mňa to znamenalo mať sivé vlasy. Nebolo to pre mňa ľahké, aj moja kaderníčka na mňa tlačila, aby som si naďalej vlasy farbila. Moja pýcha smútila za ilúziou, že nestarnem. 

Prichádza so sivými vlasmi aj múdrosť? Nuž, ani nie. Sivé vlasy sú dôkazom dlhého života, samotný čas neprodukuje múdrosť, ktorá je hodná zdieľania. Stať sa starým a múdrym znamená venovať pozornosť tomu, že život je prchavý. 

V dvanástom verši deväťdesiateho Žalmu sa Mojžiš modlí: „Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.“ Poklad múdrosti pochádza z počítania našich dní, nie tých, ktoré sme prežili, ale tých, ktoré nám ostávajú. Nie je jednoduché premýšľať pravdivo o našich limitoch. Je to bolestivé, pretože v srdciach máme večnosť (Kazateľ 3:11). Je to však nevyhnutné. Starnutie praskne bublinu sebestačnosti. Nechaj ju prasknúť! 

Sami osebe nie sme dostatoční. To, že čelíme limitom, nás núti zamyslieť sa nad tým, na čom najviac záleží. Nepriateľ, ktorý povedal Eve, že ak zhreší, určite neumrie (Genezis 3:4), je ten istý, ktorý nám klame, aby sme sa snažili dosiahnuť to, čo je už za nami a nesústredili sa na to, čo je dôležité teraz. 

Na čo sa teda sústrediť? Učiť mladé ženy.

Ak ich chcú staršie ženy učiť pravdivo, musia samé nasledovať tento verš: „Podobne aj staršie ženy nech sú v správaní také, ako sa patrí na sväté, nie ohováračné, ani nie otrokyne mnohého vína, (ale) učiteľky dobra“ (Títovi 2:3).
To znamená učiť sa správať milosrdne, dôstojne a nešíriť klebety. Konať to, čo máme učiť. Znamená to tiež ukázať príklad budovania na sociálnych sieťach a vedieť, kedy od nich odísť. Znamená to nebyť ovládaný vášňami a žiadostivosťou tela vyzerať dobre na Pintereste či Facebooku. Znamená to byť dobrým správcom času, byť zodpovedný doma aj v zbore. Stručne povedané, znamená to prijať zrelosť namiesto snahy oddialiť ju. 

Čím viac sa o to snažím, a čím mám viac sivých vlasov, tým odvážnejšia sa cítim rozprávať pravdu o živote mladým ženám okolo seba. 

Neopovrhujme starnutím — kvitnime

Naša spoločnosť možno opovrhuje starnutím, ale Písmo hovorí, že je to dar, ktorý sa dá využiť pre kráľovstvo. Žalm 92:13–16 mi dáva nádej a zmysel do ďalších rokov: 

„Spravodlivý bude prekvitať sťa palma a vyrastie ako libanonský céder. Tí, čo sú zasadení v dome Hospodinovom, prekvitať budú na nádvoriach nášho Boha, ponesú ovocie i v šedinách a budú svieži, čerství, aby zvestovali, že je priamy Hospodin, moja skala, v ktorej niet neprávosti.“ 

Je na vašej torte viac sviečok, než ste ochotní priznať? To, že starneme, nijak nepoprieme. Náš výzor — pokožka, vlasy, svaly a podobne — sa jedného dňa aj tak stratí. Žiadne množstvo farby neoddiali nevyhnutné. Ak patríme Ježišovi tak: „… aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“ (2. Korinstkým 4, 16). Buďme tu pre mladšie ženy v našich životoch, hľaďme za to, čo je len dočasné, na to, čo je skutočne krásne a večné.

Ako krvou vykúpené ženy sme povolané chopiť sa novej krásy, ktorej svet nebude nikdy rozumieť.