Niekoho sklamať musíš

Prečo tráviš čas tým, že robíš to, čo robíš? Prečo robíš niektoré veci a niektoré veci nerobíš? Hovoríš áno a nie správnym veciam? Toto sú otázky, ktoré ťa môžu vyviesť z miery.

Väčšina z nás by rada verila tomu, že naše “áno” a “nie” našim záväzkom je založené na objektívnom a logickom uvážení, že niečo je podľa nás dôležitejšie. Ale to sa väčšinou nestáva. Veľmi často robíme rozhodnutia na základe subjektívneho uváženia, čo veríme, že si o nás ostatní budú myslieť, ak to urobíme, alebo neurobíme.

 „Koho nechceš sklamať?”

To, ako nás vnímajú ostatní ľudia — alebo ako si myslíme, že náš vnímajú — má neobyčajný vplyv na to, ako sa rozhodujeme využívať svoj čas. Priznanie si toho, že hľadáme uznanie od ľudí, alebo že máme strach z ich neuznania nás bude nútiť čeliť pokorujúcim pravdám o nás samých a môže to vyžadovať pokánie a zmenu, ktorá nebude pohodlná.

Ale vzhľadom na to, aký je náš život krátky a ako veľmi je limitovaná naša energia  a iné naše zdroje, potrebujeme brať na zreteľ, čo Boh hovorí každému z nás cez apoštola Pavla:

„Dávajte si teda dobrý pozor, ako si počínate; nie ako nemúdri, ale ako múdri. Naplno využívajte čas, lebo dni sú zlé. Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Pánova vôľa.” (Ef 5:15–17)

Jeden spôsob, ako poriadne preskúšať to, ako využívame čas a energiu, je pozvať Ducha Svätého, aby preskúmal naše srdcia a ukázal nám, či a kde je naše “áno” a “nie” nadmerne ovplyvnené obavami z ľudí.

Až prekvapivo objasňujúca otázka

Bol som nedávno na jednej konferencii, kde žiadali od vedúcich služobníkov, aby opísali, ako zostávajú zameraní na jadro povolania, ktoré dostali, počas toho, ako sú priam zavaľovaní mnohými požiadavkami. Jeden z rečníkov nám položil otázku: „Koho si ochotný sklamať? “

Najprv sa to môže zdať ako negatívny a možno neláskavý spôsob, ako sa rozhodnúť, čo by sme mali a čo nie. Ale naozaj to tak nie je. Je to vlastne veľmi objasňujúca otázka. Nepýta sa nás na to, ktorých ľudí sa rozhodneme prestať milovať. Pýta sa nás, za čím sa ženieme v našich časových záväzkoch. Koho uznanie hľadáme? Uznanie od Boha? Od ostatných ľudí? Od koho?

Myslím si, že toto je to, na čo Ježiš narážal pri Marte v L 10:38–42. Marta „mala plné ruky práce s obsluhou” (L 10:40). Domnievam sa, že všetci, ktorí boli v ten deň v jej dome, si mysleli, že robila dobrú vec. Marta si to tiež myslela. Práve preto požadovala od Ježiša, aby napomenul Máriu, aby jej pomohla. Zdá sa, že si nebola vedomá svojej vlastnej motivácie. Ale Ježiš si bol vedomý. On videl hlbšiu motiváciu aj u Marty, aj u Márie.

Marta sa starala a znepokojovala pre mnohé veci (L 10:41). Časovým záväzkom Marty bolo, že bola motivovaná starosťou, nie láskou. Keď sa pozrieme na kontext, je logické predpokladať, že jej starosť vyplývala z toho, čo by si o nej mysleli všetci jej hostia, keby na nich prestala čakať a robila by to, čo robila Mária.

Mária „si vybrala dobrý podiel” (L 10:42). Povrchní pozorovatelia danej situácie si mohli vyvodiť záver, že Marta si vybrala dobrý podiel a Mária bola bezohľadná. Myslím si, že Mária videla tú iróniu. Poznala Martu veľmi dobre. Predpokladám, že ona vedela, že sklame Martu tým, že počúva Ježiša namiesto toho, aby jej pomohla obsluhovať hostí. Ale v tej chvíli bola Mária viac ochotná sklamať Martu než Ježiša. A Ježiš to ocenil.

Otázka, ktorá bola pre Martu zásadná a vystavila ju pravde bola, koho je ochotná sklamať?

Slúžime tým, ktorých nechceme sklamať

A to je otázka aj pre nás: Koho sme ochotní sklamať? Alebo koho nie sme ochotní sklamať?

Všetci z nás si vyberáme slúžiť tým, ktorých nechceme sklamať. A to nie je zaručene zlá vec, ale určite to môže byť zlá vec. Boh nás vlastne stvoril, aby sme takto fungovali. Stvoril nás tak, aby sme boli motivovaní tým, čo milujeme a tak isto nás stvoril tak, aby sme sa báli toho, že sklameme tých, ktorých milujeme.

„Ak sme motivovaní uznaním od niekoho iného viac ako uznaním od Boha, naša služba sa môže stať našou skazou.”

Apoštol Ján povedal : „V láske niet strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach (1. J 4:18). Ale Ján tu hovorí o inom druhu strachu. O strachu z „trestu” alebo z odsúdenia. Myslel tým, že Božie deti už nemusia viac žiť v strachu z Božieho hnevu.

Ale dokonalá láska naozaj vytvára určitý druh strachu:

„Izrael, čo teraz žiada od teba Hospodin, tvoj Boh? Iba to, aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, aby si chodil po všetkých jeho cestách, aby si ho miloval, aby si slúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou” (5. M 10:12) .

Tento druh strachu nie je úplne strachom z hnevu, ale je to strach, ktorý máme, keď nechceme sklamať niekoho, koho naozaj milujeme. Taký druh strachu, ktorý „radostne slúži Hospodinovi” (Ž 100:2), prichádza z pomyslenia na to, že by sme sklamali toho, ktorého si najviac ceníme. Bojíme sa stratiť ten poklad.

Dnes si vyber, komu budeš slúžiť

Ale slúženie tým, ktorých nechceme sklamať môže byť veľmi zlá vec, dokonca vec, ktorá nad nami drží krutú vládu, ak je naša láska modlárska. Ak sme motivovaní uznaním od niekoho iného viac ako uznaním od Boha, či už to vychádza z ustarostenosti, sebeckých ambícií, narcizmu,  alebo inej hriešnej lásky, naša služba sa môže stať našou skazou.

Problém je v tom, že si nemusíme byť plne vedomí našich vlastných motívov — ako Marta. Môžeme si myslieť, že robíme dobré veci, ale v skutočnosti to môže byť inak. Ak sa chceme preskúmať, jedným dobrým ukazovateľom je, ako často sa cítime „znepokojení a úzkostliví.” Všimnite si, že som nepovedal „preťažení”. Z Nového zákona jasne vyplýva, že veľká pracovná záťaž a dokonca aj utrpenie a prenasledovanie môže byť dané od Boha. Ale ustarostený a úzkostlivý duch môže aj znamenať, že to, čo vytvára našu zaneprázdnenosť, je snaha zapáčiť sa nesprávnej osobe.

„Náš život je príliš krátky a Boh príliš  vzácny, aby sme míňali naše roky a silu na strach z človeka.”

Ak je to pravda, sme s veľkou pravdepodobnosťou povinní prehodnotiť naše časové záväzky. Mali by sme prosiť Ducha Svätého, aby preskúmal naše srdcia a preskúšal naše zmýšľanie (Ž 139:23). Mali by sme sa pýtať samých seba tú ťažkú otázku: Koho sme ochotní sklamať? Alebo koho nie sme ochotní sklamať? Nechceme sklamať Boha? Nechceme sklamať ostatných? Nie sme ochotní sklamať naše vlastné sebecké preferencie? Tieto otázky nám pomôžu rozmotať uzle v našej motivácii.

Ak sme pokúšaní vyhnúť sa čeliť týmto otázkam, zapamätajme si, že život je príliš krátky a Boh príliš vzácny na to, aby sme míňali svoje roky a silu na strach z človeka. Józua nás varuje pred dávnou minulosťou: „Vyvoľte si dnes, komu budete slúžiť” (Joz 24:15). Poďme s ním odpovedať: Budeme slúžiť Hospodinovi celým srdcom a dušou v radosti zo strachu, ktorý je inšpirovaný láskou (5. M 10:12, Ž 100:2).