Oddych od obrazoviek

Pred niekoľkými rokmi skupina kognitívnych a behaviorálnych psychológov rozdelila päťsto vysokoškolských študentov do troch skupín a dala im dva testy. Skupiny sa podobali vo všetkých ohľadoch okrem jedného: umiestnenia ich telefónov. Prvá skupina mala telefóny položené displejom nadol na stole, druhá mala telefóny vo vreckách a tretia nemala telefóny vôbec. Asi chápete, kam to smeruje.

Hoci telefóny všetkých troch skupín boli v tichom režime a hoci len málo študentov uviedlo, že by ich telefóny rozptyľovali, výsledky testov boli v nepriamej závislosti od blízkosti zariadenia. Čím bližšie bol telefón, tým horšia bola v priemere známka. Nicholas Carr, ktorý túto štúdiu rozoberá v doslove k svojej knihe The Shallows z roku 2020, zhrnul znepokojujúci záver psychológov:

„Smartfóny sa stali súčasťou našich životov natoľko, že aj keď do nich nepozeráme alebo po nich nesiahame, pútajú našu pozornosť a odvádzajú naše cenné kognitívne zdroje. Už len potlačenie túžby skontrolovať telefón, čo robíme bežne a podvedome počas celého dňa, môže oslabovať naše myslenie.“ (str. 230)

Toto zistenie — potvrdené podobnými štúdiami — jasne vyjadruje nedefinovateľný pocit, ktorý mnohí pociťujú: naše telefóny nás formujú nielen, a možno dokonca nie hlavne, obsahom, ktorý nám poskytujú, ale aj samotnou prítomnosťou niečoho tak príjemného, tak nenáročného, tak nekonečne zaujímavého. Aj keď sú smartfóny malé, vyvíjajú (podvedomé) gravitačné pôsobenie na našu pozornosť, vťahujú naše myšlienky a pocity na svoju obežnú dráhu, aj keď je ich obrazovka čierna.

„Aj keď sú smartfóny malé, vyvíjajú gravitačné pôsobenie na našu pozornosť, aj keď je ich obrazovka čierna.“

To znamená, že ak máme ako kresťania v dobe smartfónov počúvať výzvu z Listu Rímskym 12:2 — „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle,“ — budeme musieť urobiť viac, než len odolávať falošnému obsahu v našich telefónoch. Budeme musieť odolávať falošnej gravitačnej prítomnosti, ktorou na nás naše telefóny tak nenápadne pôsobia.

V tomto smere nám môže pomôcť starodávna prax: Sabat.

Náš dôverný spoločník

Predtým, ako sa zamyslíme nad tým, čo by pre nás mohol znamenať oddych od obrazoviek, urobme si novú bilanciu toho, kde sa nachádzame. Smartfón prišiel na svet v roku 2007 a v roku 2011 ho už mala väčšina z nás. Teraz, o niečo viac ako desať rokov neskôr, si väčšina z nás len ťažko spomína na život bez neho. Obrazovky sa stali všadeprítomnými, zdanlivo nevyhnutnými — digitálnymi Alexandrami, ktoré si podmanili naše vedomie.

Pre mnohých sú naše telefóny ráno prvou a večer poslednou vecou, ktorú vidíme a najčastejšie aj tou medzi tým. Stali sme sa húfom ohnutých hláv a boľavých palcov, dokážeme sa orientovať na chodníkoch a v uličkách obchodov pomocou periférneho videnia. Telefóny sa tak hlboko vryli do mysle a tela, že mnohí cítia falošné vibrácie a ich ruka sa opakovane bez zábran šklbe smerom k vrecku. Pred dvoma rokmi strávil priemerný Američan najmenej polovicu svojho bdelého času pozeraním na obrazovku (The Shallows, str. 227).

Kam by sme mohli zájsť od tohto digitálneho ducha? Alebo kam utečieme pred jeho prítomnosťou? Keby sme vstúpili na nebesá, lietadlá ponúkajú WiFi. Ak si ustelieme v tme, niečo bzučí na nočnom stolíku. Keby sme si vzali krídla rannej zory a bývali pri najvzdialenejšom mori, aj tam nás 5G pokrytie udrží v dosahu.

Obrovská rozšírenosť našich telefónov by nemusela byť problémom, keby sme vedeli, že presýtenosť obrazovkami zlepšuje kvalitu nášho života a pomáha nám vernejšie nasledovať Ježiša. Žiaľ, máme veľa dôvodov myslieť si, že to tak nie je.

Digitalizované, odľudštené

Neunikla mi irónia, že sa práve pozerám na obrazovku a vy (s najväčšou pravdepodobnosťou) tiež. Aby som si neodpílil konár, na ktorom sedím, nech sa páči: Naše telefóny a iné obrazovky sú darmi, za ktoré môžeme ďakovať Bohu. Prostredníctvom nich sa dá urobiť veľa dobrého. Potreba dneška však nie je zastreliť tieto divoké žrebce, ale skrotiť ich a využiť ich silu.

A oni teda potrebujú skrotiť. Jean Twengeová uvádza vo svojej knihe iGen graf, ktorý ukazuje, do akej miery prispievajú k šťastiu tínedžerov určité aktivity na obrazovke (ako hranie hier, písanie správ a využívanie sociálnych sietí) a určité činnosti mimo obrazovky (ako cvičenie, čítanie a trávenie času s priateľmi). Autorka píše:

„Výsledky nemôžu byť jednoznačnejšie: tínedžeri, ktorí trávia viac času pozeraním na obrazovku, sú častejšie nešťastní, a tí, ktorí trávia viac času aktivitami mimo obrazovky, sú častejšie šťastní. Neexistuje jediná výnimka: všetky činnosti na obrazovke sú spojené s menším šťastím a všetky činnosti mimo obrazovky sú spojené s väčším šťastím.“ (str. 77–78)

Tak ako v prípade šťastia, tak aj v prípade iných kategórií duševného zdravia platí: „Viac času stráveného pri obrazovke spôsobuje viac úzkosti, depresie, osamelosti a menej emocionálneho spojenia“ (str. 112).

„Telefóny síce môžu istým spôsobom poslúžiť nášmu nasledovaniu Ježiša, môže to však byť za veľkú cenu.“

Nemôžeme ako kresťania dosvedčiť podobnú súvislosť medzi obrazovkami a duchovným životom? Hoci telefóny môžu v niektorých ohľadoch slúžiť nášmu nasledovaniu Ježiša (napríklad tým, že nám umožňujú ľahký prístup k Písmu a nástrojom na štúdium Biblie), môže to však byť za veľkú cenu. Namiesto toho, aby nám pomáhali meditovať, často nás vyrušujú, odvádzajú našu pozornosť inam a pestujú návyky povrchného čítania. Namiesto toho, aby nám pomáhali modliť sa, často vypĺňajú prázdne miesta našich dní. Namiesto toho, aby nám pomáhali evanjelizovať, často vrhajú náš pohľad dolu, keď prechádzame okolo našich susedov.

Ľudia s pevnou biblickou antropológiou sa na škodlivé účinky našich telefónov pozerajú bez prekvapenia. Nie sme spoločenské bytosti, stvorené pre spoločenstvo, ktoré ide hlbšie ako pero a atrament, obrazovka a klávesy (2. J 12)? Nie sme stelesnené bytosti, stvorené na to, aby sme si užívali Boží svet všetkými piatimi zmyslami (1. M 2:7; Ž 104)? Nie sme intelektuálne bytosti, stvorené na to, aby sme sa zamýšľali do hĺbky a nie len povrchne (2. Tim 2:7)? A nie sme v prvom rade stvorenia Božie, stvorené na to, aby sme žili pred Božou tvárou, v Jeho prítomnosti (Kol 3:17) a nie v prítomnosti našich telefónov?

Možno, že v takom digitálnom svete, akým je ten náš, môžu niektorí kresťania chrániť a rozvíjať svoju sociálnu, stelesnenú, intelektuálnu, k Bohu orientovanú prirodzenosť bez toho, aby urobili nejaké extrémne protiopatrenia. Mne toto úsilie pripadá ako snaha spať pri zapnutom svetle: je to možné, ale ťažšie, než by bolo potrebné.

Oddych od obrazovky

Vstúpte do Sabatu. Od čias odchodu židovského národa z Egypta slúžil izraelský Sabat ako týždenná pripomienka reality. A nielen ako pripomienka reality (akoby Sabat bol len mentálnym cvičením), ale aj pocit, že to tak je. Boh sa zjavil ako pokojný Stvoriteľ Izraela (2. M 20:11) a Vykupiteľ, ktorý dáva odpočinok (5. M 5:15). Ale vzhľadom na to, ako hlboko ich formoval Egypt posadnutý prácou, a vzhľadom na sklon ich vlastných sŕdc k nepokoju, potrebovali prax, ktorá by ich priznanie spracovala až do nervov a šliach duše.

A tak im Boh dal Sabat, deň, ktorý presunul gravitačné centrum od Egypta s jeho nepokojným faraónom k Realite s jej pokojným Bohom, a vymenil sedemdňový pracovný týždeň za Boží vlastný model šesť ku jednej (1. M 2:1–3). Sabat ako taký zaujíma svoje miesto popri izraelských sviatkoch a slávnostiach, žalmistovom rozjímaní vo dne v noci (Ž 1:1–2), Danielovej modlitbe na kolenách (Dan 6:10) a Ježišovej rannej samote (Mk 1:35; L 5:16), ako cvičenie disciplinovaného odporu voči atmosférickému vplyvu sveta.

Ako by sme mohli uplatniť princíp Sabatu na naše ja, ktoré je presýtené digitálnymi obrazovkami? Návrh nie je zložitý ani nový: aby ste odolali nástrahám digitálnych zariadení a žili viac v prítomnosti ako Ježišov nasledovník, jeden deň v týždni si od obrazoviek oddýchnite. Či už na celých 24 hodín alebo na iný čas, vypnite telefón, zavrite počítač a ponorte sa do Bohom stvoreného sveta, vnímaví a pozorní k ľuďom a miestam vo svojej blízkosti. A nazvite to dňom oddychu od obrazoviek.

Táto myšlienka môže znieť extrémne alebo neprakticky vo svete, kde obrazovky sprostredkúvajú veľkú časť života. (Žiadne správy, e-maily, navigácia, podcasty alebo fotoaparát?) Zvážte však nielen to, čo by ste mohli v takýto deň stratiť, ale aj to, čo by ste mohli získať.

Život mimo siete

Čo by sa mohlo stať, keby ste na jeden deň v týždni stíšili hukot a stlmili žiaru každého zariadenia? Keby ste vedeli, že nebudete počuť žiadne cinkanie a nebudete cítiť žiadne vibrácie? Keby každý impulz na napísanie správy, skontrolovanie telefónu alebo odklonenie pozornosti zmarilo prázdne vrecko? Čo by sa mohlo stať v takýto deň?

Možno odhrniete závesy a uvidíte, ako slnko začína svoj ranný beh (Ž 19:5). Možno budete opäť počuť hlasy, ktoré sa tak často utopia v digitálnom šume: vtáčika spievajúceho na stĺpiku plota, skrytý chór cvrčkov, susedovu mňaukajúcu mačku, ktorá sa naťahuje. Namiesto toho, aby ste sa bezcieľne unášali digitálnym éterom, mohli by ste sa rukami zabárať do zeme alebo brázdiť cesty svojho príbytku (Sk 17:26).

Alebo možno uvidíte svojho nevrlého suseda či netrpezlivého rodiča v parku ako viac než dvojrozmernú postavičku a namiesto toho si začnete predstavovať nádeje a obavy, ktoré sa im bijú v hrudi. Možno by takéto videnie viedlo k rozprávaniu a rozprávanie k priateľstvu a priateľstvo k modlitbe a svedectvu. Neskôr si možno sadnete k svojmu partnerovi, priateľovi alebo dieťaťu a nájdete ten druh nerušeného ticha, vďaka ktorému budete rýchly, keď treba počúvať a pomalý, keď máte hovoriť (Jk 1:19).

Alebo možno objavíte novú trpezlivosť pre čítanie Biblie a modlitbu. Namiesto toho, aby ste preleteli úryvok len povrchne, možno by ste pozorne obrátili niektoré jeho kamene, rozjímali nad ním a cítili sa požehnane (Ž 1:1–3). Možno by ste spomalili, keď budete reagovať na Božie slová, a možno po prvýkrát po dlhom čase by ste pred Neho položili svoje starosti jednu po druhej (1. Pt 5:6–7). Možno pocítite, ako si vaša duša vydýchla.

A keď príde čas znova zapnúť telefón, možno zistíte, že ste si časť tohto odpočinku priniesli so sebou aj do ďalších dní.

V duchu siedmeho dňa

Samozrejme, mali by sme sa mať na pozore pred idealizmom. Deň strávený bez obrazoviek je stále dňom v hriešnom svete, dňom, keď naše telo odmieta odpočívať a niekedy sa nám na naše zdesenie zdá, že naša pozornosť je rozptýlená a naša oddanosť Bohu plytká. Určite aj v starovekom Izraeli boli niekedy zbožní ľudia aj po sobotnom dni stále nepokojní. Časom však týždenný Sabat urobil niečo s tými, ktorí ho prijali vierou: pomaly ich prekalibroval smerom k realite zameranej na Boha a poslal ducha odpočinku siedmeho dňa do nasledujúcich šiestich.

A rovnako by to mohlo platiť aj pri oddychu od obrazoviek. Čas strávený mimo obrazoviek nemusí byť jediným spôsobom, ako žiť v digitálnom svete bez toho, aby sme sa mu prispôsobili, ale je to jeden z dobrých spôsobov. Časom môže gravitačná sila našich telefónov zoslabnúť a my sa môžeme ocitnúť na inej, oveľa lepšej obežnej dráhe: na jasnom, životodarnom slnku samotného Boha.