Pane, urob z nás usilovných a na Tebe závislých ľudí

„Pane, urob ma svätým natoľko, ako len omilostený hriešnik môže byť.“ Táto modlitba, ktorú mal Robert Murray McCheyne často na perách, vzbudzuje v každej duši kresťana nadšenie. Keď sa v našom vnútri udomácni Svätý Duch, svätosť prestane byť tou staromódnou povinnosťou, za akú sme ju predtým považovali. Zrazu je svätosť v našom srdci synonymom neba a každá pozemská túžba sa skláňa pred touto spaľujúcou radostnou túžbou: „Pane, urob ma svätým.“

Keď sa dívame dopredu na prichádzajúci nový rok, ako by sme mali očakávať, že Svätý Duch naplní túto túžbu? Na jedno riešenie, ktoré asi nebude prekvapením, sa ľahko zabúda a často sa zanedbáva. Aby nás Duch posvätil, vedie nás po cestičkách Písma, modlitby a iných prostriedkov milosti. A popri tom v nás utvára postoj, ktorý sa zhoduje s dvoma základnými pravdami:

Svätosť sa nedá nájsť bez prostriedkov milosti patriacich Duchu; preto ich musíme usilovne používať.

Svätosť sa nedá nájsť len vďaka samotným prostriedkom milosti; preto musíme byť odkázaní na Ducha, aby skrze ne pôsobil.

Usilovnosť a odkázanosť: toto sú postoje, ktoré si ctia prostriedky milosti patriace Duchu. A podľa jeho zámeru sú našou jedinou nádejou, ako získať pravú svätosť.

Pane, urob z nás usilovných ľudí

Niektorí z nás váhajú, či majú posväcujúcu prácu Ducha spájať so slovom, akým je usilovnosť. Môžeme mať sklon k tomu, že o službe Ducha uvažujeme ako o niečom spontánnom a flexibilnom, nie ako o niečom, čo vychádza z disciplíny a usilovnosti. Ale ak nebudeme pozorne čítať Bibliu, verne sa modliť a pravidelne sa schádzať na bohoslužbách, nebude nám patriť svätosť, ktorá pochádza od Ducha. Inými slovami: bez usilovnosti niet ani svätosti.

„Žiaden kresťan nesmeruje k svätosti automaticky. Telo je príliš slabé, diabol príliš falošný a svet príliš zvodný.“

Biblický opis rastúceho kresťana prekypuje aktivitou a snahou. Takýto kresťan nečíta Bibliu len vtedy, keď si na ňu konečne nájde čas; namiesto toho sa snaží rozjímať o nej „dňom-nocou“ (Ž 1:2) — o slove uvažuje (2. Tim 2:7), slovu venuje pozornosť (Pr 2:2), slovo uchováva vo svojom srdci (Ž 119:11). Nemodlí sa po ceste do práce, keď vysloví zopár neurčitých prosieb; radšej sa usiluje „v modlení vytrvať“ (Kol 4:2), na túto úlohu sa plne sústredí (1. Pt 4:7), keď zápasí o seba a o druhých (Kol 4:12). A jednoducho sa neschádza s cirkvou len vtedy, keď mu to dovolí jeho kalendár; napomína druhých (a druhí napomínajú jeho) „deň čo deň“ (Žid 3:13), „neopúšťajúc svoje zhromaždenia“ so svojimi bratmi a sestrami (Žid 10:25).

Jednoducho tak, ako sa žiadna vetvička nepohybuje proti prúdu, ani žiaden kresťan nesmeruje k svätosti automaticky. Telo je príliš slabé, diabol príliš falošný a svet príliš zvodný. Pokiaľ ide o svätosť, Duch nám dáva rovnaký príkaz ako ten, ktorý vyslovil pred dvetisíc rokmi: usilujte sa (Žid 12:14, ekumen. preklad).

Sväté návyky

Samozrejme, že niekedy naše úsilie nadobúdať svätosť vôbec nevyzerá ako úsilie. Máme pocit, akoby nás unášal Duch, sme naplnení mocou, ktorá pohŕda hriechom a privádza nás s radosťou k prostriedkom milosti. To sú vzácne zážitky. Ale môžu nás zviesť z cesty, ak začneme očakávať, že cestička k svätosti bude stále vyzerať ako lietanie na orlích krídlach.

Realitou zostáva, že veľká časť nášho pokroku smerom k svätosti si vyžaduje bolesť a námahu — aj keď nie je bez radosti — a unáša nás nezlomná viera, ktorá sa pevne drží Božieho prísľubu. J. I. Packer ponúka realistický pohľad, ktorý mnohí z nás potrebujú počuť: „Učenie o svätosti, ktoré vynecháva disciplinovanú vytrvalosť v konaní dobra, ktoré vytvára sväté návyky, je… slabé; vytváranie návykov je bežný spôsob, akým nás Duch vedie v svätosti“ (Keep in Step with the Spirit, 90).

Samozrejme, že pri „vytváraní návykov“ v danej chvíli možno nebudeme prežívať nič duchovné — aspoň nie, ak pod duchovným máme na mysli emocionálny stav povznesenosti a nadšenia. Pravdepodobne to budeme pociťovať ako bežnú drinu. Ale držať krok s Duchom je niekedy také jednoduché, ako, povedzme, urobiť ďalší ťažký krok vo viere: zhodiť zo seba prikrývky a vstať z postele. Odolajte nutkaniu stratiť sa v telefóne alebo emaili. Nech vás v modlitbách nič nerozptyľuje. Nech to stojí čokoľvek, majte odmenu neustále pred očami, a vytvárajte návyky, ktoré vás privedú na miesta, kde vanie vietor Ducha.

Keď sa teda budeme modliť, aby sme v najbližšom roku mali viac svätosti, môžeme tiež prosiť: „Pane, urob z nás usilovných ľudí.“

Pane, urob z nás ľudí odkázaných na Teba

A predsa, beda nám, ak je usilovnosť našou jedinou hlavnou zásadou v honbe za svätosťou. Farizej v Ježišovom podobenstve si mohol robiť nároky z usilovnosti — oveľa viac, ako si mnohí z nás môžu nárokovať. „Nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám“ (L 18:11–12). Všetky prostriedky milosti sú pri tomto mužovi vystavené na obdiv. On pozná Písma. Modlí sa. Zhromažďuje sa s inými v chráme. A je stratený.

Ak usilovnosť nie je okorenená pokornou odkázanosťou na Boha, stáva sa tým najtrpkejším koreňom zo všetkých. Ako píše John Murray: „Ak nevnímame citlivo svoju bezmocnosť, potom si z používania prostriedkov posvätenia môžeme urobiť služobníkov pokrytectva a pýchy“ (Redemption Accomplished and Applied, 156). Keď svoj život zasvätíme prostriedkom milosti bez toho, aby sme boli závislí na Bohu milosti, potom tie prostriedky možno budú slúžiť len nášmu pokrytectvu.

„Nech to stojí čokoľvek, vytvárajte si návyky, ktoré vás privedú na miesta, kde vanie vietor Ducha.“

Pri honbe za svätosťou, ako v ktorejkoľvek oblasti života, zostáva v platnosti prvé z Ježišových blahoslavenstiev: „Blahoslavení chudobní v duchu“ (Mt 5:3). Blahoslavení sú tí, ktorí vedia, že sami zo seba nič nechápu (1. K 2:14). Blahoslavení sú tí, ktorí môžu s apoštolom povedať: „My nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží“ (R 8:26). Blahoslavení sú tí, ktorí ako ten publikán v podobenstve vedia, že milosrdenstvo je ich jedinou nádejou (L 18:13).

Usilovnosť môže spôsobiť, že si otvoríme Bibliu, ale nedokáže nám v nej odkryť zázraky (Ž 119:18). To dokáže urobiť len Duch — a on to veľmi rád aj urobí pre tých, ktorí sú naňho odkázaní.

„Obživ ma!“

Autor Žalmu 119 modeluje, ako môže v praxi vyzerať usilovnosť, ktorá je odkázaná na Boha. V celom žalme poznámky o usilovnosti a poznámky o odkázanosti spolu vytvárajú harmóniu, ktorá môže pochádzať len od Svätého Ducha.

Nazvať žalmistu usilovným je len miernym vyjadrením skutočnosti:

• „Hľadal som Ťa celým srdcom.“ (Ž 119:10)
• „Chcem plniť Tvoj zákon na večné veky, ustavične.“ (Ž 119:44)
• „Ponáhľam sa a neotáľam zachovávať Tvoje príkazy.“ (Ž 119:60)
• „Tvoje svedectvá sú mojím premýšľaním.“ (Ž 119:99)
• „Sedemkrát za deň Ťa chválim pre Tvoje spravodlivé práva.“ (Ž 119:164)

Tomu sa hovorí usilovnosť. Ale je to usilovnosť človeka, ktorý hlboko v srdci vie, že bez Boha nemá nádej. Počujte jeho vyjadrenie odkázanosti na Bohu:

• „O prach sa lepí môj život; obživ ma podľa svojho slova.“ (Ž 119:25)
• „Odvráť odo mňa cestu lživú, z milosti daruj mi svoj zákon.“ (Ž 119:29)
• „Nakloň mi srdce k svojim svedectvám, nie k ziskuchtivosti.“ (Ž 119:36)
• „Kiež mi je srdce bezúhonné v Tvojich nariadeniach, aby som nebol zahanbený.“ (Ž 119:80)
• „Som Tvojím sluhom, urob ma chápavým, aby som poznal Tvoje svedectvá.“ (Ž 119:125)

Žalmista vedel to, na čo my často zabúdame: na svätosti treba usilovne pracovať, ale nikdy nie je produktom len usilovnej práce. Svätosť je od začiatku do konca darom milosti. A tak, nemodlime sa len: „Pane, urob nás usilovnými ľuďmi,“ ale „Pane, urob z nás ľudí odkázaných na Teba.“

Pane, zjav nám Krista

Prostredníctvom usilovnosti a odkázanosti na Bohu nás Duch vedie bližšie k svätosti. Ale ak chceme v prichádzajúcom roku zaujať tieto dva postoje, potom si musíme pripomenúť, čo máme skutočne na mysli pod slovom svätosť. Príliš ľahko sa stáva, že o svätosti hovoríme len ako o súbore cností — trpezlivosť, láska, pokoj, štedrosť, smelosť –, a nie ako o tom, čím je v skutočnosti: podobať sa na Krista. Byť svätým znamená byť blízko Krista a byť ako Kristus.; snaha o dosiahnutie svätosti je preto snahou získať jeho.

Ak svätosť považujeme iba za cnosť, potom sa naša usilovnosť a odkázanosť na Bohu po nejakom čase pravdepodobne vyčerpajú. Ale ak je Kristus stredobodom našej snahy, potom máme dostatočne slávny cieľ, aby sme pozbierali všetku svoju energiu, všetky svoje túžby, celú svoju pozornosť počas celého roka.

„Usilovnosť môže spôsobiť, že si otvoríme Bibliu, ale nedokáže nám v nej odkryť zázraky.“

Vstaň zavčasu pre Krista, čítaj, rozjímaj a uč sa naspamäť pre Krista, modli sa a posti pre Krista, choď na bohoslužby pre Krista — nie preto, aby si ním bol prijatý viac, ako už si, ale aby si mal z neho väčšiu radosť, ako máš teraz. Nech už tento rok nadobudneme čokoľvek, nedá sa to porovnať s tým, čo získame, keď ho budeme poznať, milovať a dôverovať mu viac ako teraz. „Ach, ak by si uvidel krásu Ježiša a pocítil vôňu jeho lásky,“ napísal raz Samuel Rutherford, „bežal by si cez oheň i vodu, len aby si bol pri ňom“ (The Letters of Samuel Rutherford, 111).

Toto je v konečnom dôsledku túžbou a cieľom Svätého Ducha vo všetkých prostriedkoch milosti: osláviť Krista v našich očiach, aby sme sa mu mohli podobať (J 16:14; 2. K 3:18). Takže ak chceme, aby nás Boh urobil svätými natoľko, ako len omilostení hriešnici môžu byť, budeme prosiť o väčšiu usilovnosť a odkázanosť na Ňom. A k týmto dvom prosbám pridáme tretiu: „Bože, zjav nám Krista.“