Pane, zväčši moju schopnosť milovať

Dobrá otázka,  hoci možno nie práve najlepšie položená. Použitie množného čísla „sme“ môže mať za následok odstup, ktorý nám nepomáha.

Môžem mať napríklad sklon k takej odpovedi, ktorá všeobecne kritizuje stav lásky, v akom sa „cirkev“ nachádza, potriasť hlavou a bedákať nad tým, ako veľmi „sme“ sa vzdialili od tejto novozmluvnej požiadavky. Keď to urobím, môžem si pripadať ako človek, ktorý príkaz lásky v Novej zmluve berie vážnejšie než iní ľudia a získať tak nepatrný, falošný pocit nadradenosti vo vzťahu k beztvárnej mase, ktorá nedokáže milovať tak, ako to nariadil Ježiš.  

Takýto spôsob uvažovania väčšinou neprináša žiaden úžitok.

Som, a nie sme

Musím si dávať pozor a byť opatrný, pokiaľ ide o kritizovanie cirkvi, lebo je to také ľahké a lacné, dokonca sa môže klamlivo javiť ako dôležitá vec. Analýza a vyhodnotenie zlyhania „cirkvi“ v otázke lásky — a stanovenie diagnózy, akokoľvek správne, do akej miery prispeli k tomuto problému rozsiahle teologické, historické, kultúrne a sociologické vplyvy — sa môžu javiť ako hlboké, zatiaľ čo v skutočnosti nič nerobím. Rozprávanie o nedostatku kresťanskej lásky ako o vonkajšom probléme na mňa nekladie žiadne osobné, špecifické požiadavky. To nie je dobré, lebo Ježiš neschvaľuje lásku jazykom bez skutkov lásky či lásky, ktorá premieňa (1. Jn 3:18).        

Otázku teda musím sformulovať takto: Vedia ľudia o tom, že som Ježišov učeník podľa toho, ako milujem druhých?

Vyznávam, že moje telo chce pred touto otázkou uhýbať, pretože mňa samého stavia do centra pozornosti — ale to je presne tam, kde potrebujem byť. Núti ma, aby som sa prestal porovnávať so svojou koncepciou „cirkvi“ ako takej a začal sa porovnávať s Kristom, ktorý povedal: „Ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali.“ (Jn 13:34) Pomáha mi vidieť to brvno nedostatku lásky v mojom vlastnom oku, a svoju zúfalú potrebu Božej pomoci pri jeho odstránení.   

Charakteristický znak učeníka

Tým, že je Ježiš Bohom, je láskou (1. Jn 4:8). A jeho láska prikrýva množstvo hriechov (1. Pet 4:8). Jeho láska ho vedie, aby slúžil, a nie aby slúžili jemu (Mt 20:28). Jeho láska ho vedie, aby zachránil stratených (Lk 19:10) a štedro obdarúva milosťou márnotratného syna pri návrate domov (Lk 15:11–32). Jeho láska je trpezlivá a dobrotivá; nezávidí, nevystatuje sa, nenadúva, ani nie je neslušná. Jeho láska sa nerozčuľuje ani nepohoršuje, netrvá na svojich sebeckých spôsoboch, raduje sa iba z pravdy a všetko znáša (1. Kor 13:4–7).

Kristova láska prevyšuje akúkoľvek cnosť; je to tá najlepšia cesta (1. Kor 12:31; 13:13).

A Ježiš povedal, že takáto láska bude charakteristickým znakom jeho nasledovníkov, to najpozoruhodnejšie na nich (Jn 13:35). Lebo budú milovať tak, ako miloval on, budú jeho veľvyslancami lásky na zemi (2. Kor 5:20). Kresťania teda majú byť tými, čo sú na lásku najviac sústredení, lásku najviac vyhľadávajú a lásku najviac rozdávajú, zo všetkých ľudí na celej tvári zeme.

Som to ja? Si to ty? Môžu ľudia opísať teba a mňa ako človeka, ktorý miluje pozoruhodným spôsobom?

Rastieme v láske

Ach, ako veľmi všetci potrebujeme ten milosrdný, odhaľujúci reflektor Svätého Ducha, ktorý by osvietil našu úroveň lásky. V živote nemáme väčšiu prioritu, než milovať Boha celým svojím srdcom, dušou, silou a mysľou, a tiež milovať svojho blížneho ako seba samého (Lk 10:27). Už ani jeden deň by sme nemali premrhať tým, že dovolíme, aby našu snahu o tieto dve lásky niečo prekazilo. A ak pozorne čítame tieto veľké prikázania, slová „celým“ a „ako“ by nás mali zraziť na kolená. Sú tu, aby z nás urobili ľudí zúfalo túžiacich po Bohu.  

Táto zúfalá túžba — absolútna bezmocnosť — je to, čo nás ženie k modlitbe. Ľudia, ktorí sa modlia, sú ľuďmi, ktorí vedia, že bez Krista nemôžu nič urobiť (Jn 15:5). Usilujú sa zostávať pri ňom, pretože ho zúfalo potrebujú. Kresťania neprežívajú vždy — ani by vždy nemali prežívať — pocit zúfalstva, keď sa modlia. Svätí ľudia, ktorí sa učia najviac veriť Božím sľubom, sa naučili najhlbším spôsobom, ako sú vo všetkom úplne závislí na Bohu. A aký je Boh vskutku verný.

Ale nik z nás sa modlitbou neprinúti k tomu, aby miloval Boha celou svojou bytosťou, či miloval svojho blížneho ako seba samého, dokiaľ svoj hlboký nedostatok takejto lásky jasne neuvidíme — ako veľmi potrebujeme byť naplnení Kristovým Duchom, aby sme milovali ako Kristus. Pravdepodobne sa budeme neustále porovnávať s nízko položenou latkou iných ľudí a budeme mať pocit, že sa nám darí relatívne dobre, až kým nepozveme Ježišovho Ducha, aby nás preskúmal. Jeho otázky vždy preniknú hlbšie. „Miluješ druhých ľudí tak, ako ja milujem teba?“ „Vedia neveriaci, že si mojím učeníkom podľa toho, ako miluješ kresťanov, ktorých som ti dal, aby si ich miloval?“

Naozaj chceme vedieť, čo si myslí o našej úrovni lásky? Pozýva nás k tomu, aby sme ho  prosili, a dáva sľub, že nám odpovie, ak to chceme vedieť (Lk 11:10). Jeho odpoveď môže byť zdrvujúca. Ale prinesie zúfalú túžbu vyjadrenú v modlitbe, ktorá vedie k rastu.

Nech to stojí čokoľvek, Pane

Ježiš berie svoje prikázanie absolútne vážne, možno viac, ako si myslíme (Jn 13:34). Neprikázal nám, aby sme sa navzájom milovali relatívne dobre. Prikázal nám, aby sme sa navzájom milovali tak dobre ako Boh — milovali tak, ako miloval on.  
Nezáleží na tom, že je to pre padlé ľudské bytosti nemožné, lebo máme takého Boha, pre ktorého je všetko možné (Mk 10:27). A keďže Otec sľubuje, že dá svojho Ducha tým, ktorí ho prosia (Lk 11:13), prosme so smelou dôverou (Heb 4:16) a neodbytne (Lk 11:5–8).

Nech to stojí čokoľvek, Pane, zväčši moju schopnosť milovať natoľko, že ťa budem milovať celým svojím srdcom, dušou, silou a mysľou, a milovať svojho blížneho ako seba samého.