Pozvite niekoho na nedeľný obed

Spomínam si na jednu konkrétnu poznámku z kázne nášho pastora krátko potom, ako som sa vydala za svojho manžela: „Len skúste uvariť hrniec polievky predtým, než pôjdete do kostola, a potom pozvite k sebe domov niekoho, koho ešte vôbec nepoznáte.“ Nikdy predtým mi táto myšlienka nezišla na um. Z viacerých dôvodov sa pohostinnosť javila najpohodlnejšia vtedy, keď boli na dobre pripravený obed či večeru pozvaní priatelia. Ale pozvať k sebe domov cudzích ľudí? 

Po mnohých rokoch služby sa rada tohto pastora osvedčila a stala sa jednou z mojich obľúbených vecí, ktoré sa spájajú s každou nedeľou.  

Osamelé srdcia, otvorený domov

S obľubou sledujem reakciu človeka, ktorého z ničoho nič pozvem na spoločný obed alebo večeru. Väčšina z nich sa veľmi poteší, či už môžu prísť, alebo nie. Niekedy rozmýšľam nad tým, koľko času uplynulo odvtedy, čo dostali podobné pozvanie na obed či večeru domov k niekomu inému. Tie nadšené reakcie, aké sa nám dostávajú, dokonca aj z pozvánok na poslednú chvíľu, mi odhaľujú, že ľudia chcú rovnako zasýtiť svoj hlad po priateľskom vzťahu, ako sa tešia na lazane.              

V dobe, kedy sa zdá, že si všetci plníme svoj kalendár plánmi až po okraj, môže byť pohostinnosť strateným umením. Pre našu rodinu nie je vždy ľahké vyčleniť si nedeľné popoludnie alebo večer na to, aby sa v našej domácnosti zorganizovalo stretnutie pri stole. Ale keď to predsa len urobíme, vždy to stojí za to.    

Prekvapená pohostinnosťou

Spomínam si, ako som sa raz stala príjemcom takejto pohostinnosti. Keď som bola na vysokej škole, študovala som jeden semester za morom v Španielsku. Bývala som u jednej staršej vdovy s niekoľkými ďalšími nájomníkmi, ktorí navštevovali miestnu univerzitu. V novej kultúre sa mi s druhými ľuďmi komunikovalo ťažko (vďaka mojej lámanej španielčine) a kdekoľvek som šla, cítila som všadeprítomnú osamelosť.

Ale potom som sa zoznámila s Joy a Davidom. Boli to misionári, ktorí so svojimi štyrmi deťmi bývali v rovnakom meste ako ja. Každú nedeľu organizovali vo svojej domácnosti posedenie pri jedle na americký spôsob spolu s biblickým vyučovaním. Pozvali ma, aby som sa k nim pridala. Pamätám sa, ako ma ich srdečná pohostinnosť neuveriteľne potešila. Tá večera mi pripomenula domov.

Ich deti sa stali mojimi priateľmi a každý týždeň som sa tešila na nedeľné posedenie s nimi. Osamelosť, ktorú som dovtedy prežívala, lebo som bola cudzincom v zahraničnej krajine, sa začala postupne vytrácať, keď som prostredníctvom jedla a rozhovorov cítila prijatie. Čoskoro som tam začala vodiť nových priateľov z univerzity, ktorú som navštevovala.

Už je to raz tak — kuchynský stôl dokáže rúcať medzi ľuďmi bariéry. Keď srkáme kávu a jeme koláčik, rozprávame si navzájom príbehy o tom, čo nás priviedlo do mesta, v ktorom žijeme, ako sme spoznali svojich manželských partnerov, čo študujeme na vysokej škole a ako sme prišli k viere v Krista. Jeden rozhovor viedol k ďalšiemu, a kým sa večer skončil, spriatelili sme sa s novými ľuďmi.

Viac než posedenie pri jedle                 

Keď sa budete najbližšiu nedeľu v cirkvi vítať so svojimi priateľmi, rozhliadnite sa okolo seba. Sedia tam osamote nejakí jednotlivci? Nové tváre, ktoré túžia po úprimnom úsmeve a predstavení? Sú tam ľudia, ktorých by ste mohli požehnať tým, že ich pozvete na obed?

Tu sú tri dôvody, prečo by sme mali vykročiť zo svojej zóny pohodlia a pozvať niekoho k sebe domov na obed:

1. Dokazuje sa tým Kristova láska

Keď oslovíte cudzieho človeka a ponúknete mu spoločné posedenie pri jedle, ukazujete tým lásku a prívetivosť nášho Spasiteľa. Nikdy nevieme, aké prekážky človek prekonal, len aby mohol sedieť v kostolnej lavici vedľa nás, a teda ako môže naša prívetivosť poukázať na Spasiteľa. Pozvanie na večeru s úsmevom na tvári môže byť práve tým, čo niekto potrebuje, aby mal odvahu prísť znovu na budúcu nedeľu.

2. Učíte sa byť menej zameraní na seba

Štedrosť, ktorou sa delíte o svoj čas a vlastné zdroje, uberá zo zamerania na seba a sústredí sa na iných. Namiesto toho, že budeme pohltení plánmi svojej rodiny, utrácaním peňazí na svoje obľúbené veci, odložíme svoj program a budeme sa sústrediť na to, čo potrebujú iní (Fil 2:3–4).

V období voľna existuje množstvo dôvodov mať pocit, že na pohostinnosť nemáme dosť času, ale radosť, ktorou niekoho prijímame, keď otvoríme svoje dvere, sa nám vráti stonásobne.

3. Vaše deti môžu obsluhovať s vami

Nedeľná pohostinnosť v našom dome je rodinnou záležitosťou. Všetky naše deti dostanú úlohy, ktorými pomôžu prichystať veci.

Minulú nedeľu mal môj manžel po bohoslužbe veľmi dlhé stretnutie, čo znamenalo, že sa musím o to viac spoľahnúť na pomoc svojich detí. Môj syn pozametal zo schodov lístie, môj 4-ročný pozbieral svoje hračky, ktoré sa váľali po celej obývačke, 9-ročná dcéra prestrela stôl a moja 14-ročná pracovala v kuchyni po mojom boku, šúpala zemiaky a krájala zeleninu. „Mám rada, keď k nám prídu ľudia,“ povedala mi, keď sme tam varili obed.

Za tie roky si vypočula príbehy od misionárov, dozvedela sa o rôznych profesiách, keď s nami ľudia rozprávali o svojej práci, zabávala maličkých, a našla si nových priateľov. Dúfam, že radosť, ktorú zažila v našej domácnosti, ju podnieti na ďalšej ceste, keď vyletí z nášho hniezda a vytvorí si svoj vlastný domov.

Sila v miske polievky

Nesmierne sa mi páči predstava návštevníkov, veriacich aj neveriacich, ktorí prichádzajú do nášho zboru a hromadne tam po bohoslužbe prijímajú pozvania na obed či večeru. Vo svete, kde sa toľkí cítia byť stratení a osamelí, by mala byť cirkev miestom útechy a starostlivosti. Nad pariacou miskou polievky a pri rozhovore sa možno obmäkčí srdce a zbúra múr. A možno toho človeka na budúci týždeň znovu stretneme v zbore.