Prečo Ježiš plakal

Ježiš plakal po rozhovore s Lazárovými smútiacimi sestrami Martou a Máriou a po tom, čo videl všetkých smútiacich. To sa zdá byť dosť prirodzené. Až na to, že Ježiš prišiel do Betánie, aby vzkriesil Lazára z mŕtvych. Vedel, že o niekoľko krátkych minút sa všetok tento plač zmení na udivenú radosť, potom na plačlivý smiech, a potom na uctievanie.

Človek by si teda myslel, že Ježiš bude v tejto búrke smútku sebavedomým, radostným pokojom. Ale on „zachvel sa v duchu“ (J 11:33) a plakal. Prečo?

1. Súcit s utrpením

Jedným z dôvodov je jednoducho hlboký súcit, ktorý Ježiš cítil s trpiacimi. Je pravda, že Ježiš nechal Lazára zomrieť. S príchodom otáľal a nevyslovil uzdravenie na diaľku, ako to urobil pre stotníkovho sluhu (Mt 8:13). Jeho dôvody boli dobré, milosrdné a slávne. To však neznamenalo, že Ježiš bral na ľahkú váhu utrpenie, ktoré to spôsobilo. „Lebo nerád trápi a zarmucuje synov ľudských“ (Žalosp 3:33).

Hoci si Ježiš vždy vyberá to, čo v konečnom dôsledku prinesie jeho Otcovi najväčšiu slávu (J 11:4) — a niekedy, ako v Lazárovom prípade, si to vyžaduje utrpenie a zármutok –, nemá radosť zo samotného utrpenia a zármutku. Nie, Ježiš je súcitný (Žid 4:15). A ako „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1:15), máme v Ježišovi pri Lazárovom hrobe možnosť nahliadnuť, ako sa Otec cíti pri utrpení a smútku, ktoré prežívajú jeho deti.

2. Pohroma hriechu

„Ježišove slzy nám umožňujú vidieť, ako sa Otec cíti pri utrpení a smútku, ktoré prežívajú jeho deti.“

Ježiš plakal aj nad pohromou hriechu. Ako Boží Syn, ktorý prišiel na svet zničiť diablove diela (1. J 3:8), Ježiš sa chystal zasadiť smrti smrteľný úder (1. K 15:26). Hriech však Boha hlboko zarmucuje, a rovnako aj odplata za hriech: smrť (R 6:23). A od pádu Adama a Evy znášal hroznú skazu hriechu. Smrť pohltila takmer každého človeka, ktorého stvoril (všetkých okrem Eliáša a Enocha). Zobrala si Lazára, a kým sa všetko skončí, vezme si ho znova. Slzy hnevu a túžby sa miešali s Ježišovými slzami smútku.

3. Cena za vykúpenie

Tretím dôvodom plaču bola cena, ktorú mal zaplatiť, aby získal nielen Lazárovo krátkodobé vzkriesenie, ale aj jeho večný život. Do kríža zostávalo len niekoľko dní a nikto v skutočnosti nevedel, aké vnútorné utrpenie Ježiš prežíval (L 12:50). Lazárovo vzkriesenie bude vyzerať, a Lazár a všetci ostatní ho budú prežívať, ako dar milosti. Ale nebolo to zadarmo. Ježiš mal zomrieť strašnou smrťou, aby ho získal.

A najstrašnejšou časťou nebolo ukrižovanie, akokoľvek nepredstaviteľné by to bolo. Bál sa Otcovho hnevu. Ježiš, ktorý nikdy nepoznal hriech, sa mal stať Lazárovým hriechom a hriechom všetkých, ktorí v neho uverili alebo uveria, aby sa v ňom všetci stali Božou spravodlivosťou (2. K 5:21). Očakával radosť, ktorá bola pred ním (Žid 12:2). Ale realita toho, čo ležalo medzi tým, ho ťažila.

4. Príčina jeho vlastnej smrti

Štvrtým možným dôvodom Ježišových sĺz bolo to, že vedel, že vzkriesenie Lazára vlastne spôsobí, že náboženskí vodcovia konečne podniknú kroky na jeho usmrtenie (J 11:45–53). V tomto rozprávaní väčšina z nás pravdepodobne žasne nad Ježišovou neuveriteľnou dôverou, že jeho Otec mu odpovie. My máme takú malú vieru. Ak mal Ježiš v ten deň nejaký zápas, tak nie s tým, či mu Otec odpovie, ale s tým, čo bude výsledkom, keď mu Otec odpovie. Zavolať Lazára z hrobu by si od Ježiša vyžadovalo iné odhodlanie, než si možno predstavujeme. Darovať Lazárovi život znamenalo spečatiť Ježišovu vlastnú smrť.

„Darovať Lazárovi život znamenalo spečatiť Ježišovu vlastnú smrť.“

Len týchto niekoľko dôvodov Ježišovho plaču pri Lazárovom hrobe nám dáva možnosť nahliadnuť, ako Boh vníma naše utrpenie a smrť. Jeho dôvody, prečo nás týchto vecí nešetrí, sú spravodlivé a slávne. On je v nich však plný súcitu (Ž 103:13). Nenávidí nešťastie, ktoré prináša hriech, a on sám trpel viac, ako my kedy budeme poznať, aby zaplatil plnú cenu nášho večného vykúpenia.

„Plač môže trvať do noci, s ránom však prichádza plesanie“ (Ž 30:6, Ekumenický preklad). A keď príde to ráno, „smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude“ (Zjav 21:4).