Prečo nemôžem byť dosť dobrý?

„Ľudia sú vo svojej podstate dobrí,“ napísal jeden básnik, „je to len ich správanie, ktoré ich robí zlými.“

Privádza ma k úžasu, keď premýšľam nad tým, ako úprimne niektorí ľudia veria tomu, že sú dosť dobrí, aby sa vlastnými silami dostali do neba. Zrejme dnes už v médiách počúvame tak veľa zlých a šokujúcich správ, že keď sa porovnávame s tým skazeným zvyškom sveta, chtiac-nechtiac musíme vo vlastných očiach vyznievať ako tí lepší, čo si miesta vo večnosti jednoznačne zaslúžia.

Viete ale, čo je zaujímavé? Že keby sa pred takýchto ľudí postavil nejaký kresťan a prehlásil by, že si je istý, že pôjde do neba, všetci by pozerali, čo za namysleného a arogantného človeka to tu pred nimi stojí. Ako si len môže myslieť, že je lepší, ako oni?

Fakt, že jeden a ten istý človek si dokáže na jednej strane o sebe myslieť, že je lepší ako ostatní, a zároveň inému zazlievať jeho „drzosť“, keď prehlási svoju istotu ohľadom spasenia, je len jedným z mnohých odrazov života v postmodernej spoločnosti. Ako teda odpovedať uspokojivo na otázku: Prečo nemôžem byť dosť dobrý/á? Nie je to náhodou od Boha nefér, že na to, aby sme sa dostali do neba nestačí, že sme ako ľudia dobrí, hoci v Neho neveríme? A vôbec, ako si to Boh predstavuje? Čo si o sebe vlastne myslí?

Ježiša sa raz pýtali, čo všetko treba robiť, aby z nás mal Pán Boh radosť a aby sme takto získali vstupenku do neba. „Čo robiť, aby sme konali skutky Božie?“ (Ján 6:28). Pýtali sa na skutky — v pluráli — išlo im teda o zoznam postupov, ktoré bolo treba dodržiavať. Ježiš ale odpovedá v jednotnom čísle: „Skutkom božím je veriť v Toho, ktorého On poslal.“ Ale čo je to, čo robí vieru takou špeciálnou? Je to naozaj tak, že to, čo robíme, je omnoho dôležitejšie ako to, v čo veríme? Ako môže byť niekomu, kto je naozaj dobrým človekom, odopreté vstúpiť do neba len preto, že neveril?

Základný problém otázky, prečo byť dobrým nestačí, spočíva v tom, čo v ľuďoch toto slovné spojenie evokuje, a teda, že dobrý človek skutočne existuje. Ježiša sa tiež raz niekto opýtal: „Dobrý Majstre, čo činiť, aby som sa stal dedičom večného života?“ (Lukáš 18:18). Myšlienkový pochod, v akom bola táto otázka položená, bol asi nasledovný: tento Ježiš je dobrý človek, dobrí ľudia idú do neba, takže treba zistiť, čo musím robiť, aby som sa aj ja dostal do tejto skupiny „dobrých“ ľudí. Ježišova odpoveď prekvapuje: „Čo ma voláš dobrým?“ pýta sa. Dobrá otázka. Prečo je dobrý? Ježiš pokračuje a odpoveď si dáva sám: „Nikto nie je dobrý, len jeden, Boh.“

Tak si to zhrňme: za predpokladu, že do neba sa dostanú len tí dobrí, a Boh je jediný, kto je dobrý, kto sa tam potom vlastne dostane? Odpoveď musí byť len — nikto, teda až na Boha samotného. Zrejme to celé vôbec nie je o tých dobrých nešťastníkoch, ktorí sa do neba nedostanú. Kdeže, problém je oveľa širší. V skutočnosti sa treba pýtať: kto na zemi sa tam vôbec dostane?

Nakoniec teda dostať sa do neba vôbec nie je o tom: byť viacej dobrý ako zlý. Zdá sa, že Ježiš definuje dobro v zmysle „byť ako Boh“, a odrážajúc sa od tejto pravdy, dobrí ľudia neexistujú.

Lenže, tu to nekončí. Je tu ešte niečo. Evanjelium. Dobrá správa. A tou dobrou správou je, že dostať sa do neba je v prvom rade o odpustení. Nie o nás. Kresťania majú istotu ohľadom nebeskej budúcnosti nie na základe toho, že oni sú dostatočne dobrí, ale toho, že im bolo odpustené.

Ježiš nežil na tomto svete len preto, aby nám ukázal, ako vyzerá dobrý príklad. Ani preto, aby nás poučil, ako viesť lepší život, či aby nás poprosil, aby sme si viac čítali z Biblie a trávili viac času pri modlitbách. Prvoradým motívom Jeho príchodu bolo urobiť pre nás odpustenie možným. Preto prišiel. Aj vtedy, keď hľadí na kríž, potvrdzuje, že toto je pravý dôvod. Ako sme teda už spomenuli, podstatná otázka nespočíva v tom, kto je dosť dobrý na vstup do neba, ale v tom, čo Boh robí preto, aby sme my, hriešnici, vôbec mohli vstúpiť. Potrebujeme odpustenie, a to získavame skrze kríž — ak vás zaujíma táto téma hlbšie, vrelo odporúčam knihu Johna Stotta The Cross of Christ, ktorá je jeho najdôležitejšou knihou, a zároveň jednou z prvých na túto tému.

Je ešte jedna dôležitá otázka, ktorú je potrebné spomenúť, a tou je: Je viera dôležitá? Záleží na nej? V dnešnom svete predsa viera znamená asi toľko, ako intelektuálne potvrdenie toho, o čom si myslím, že platí. Avšak, sloveso veriť v Novom Zákone má omnoho väčší význam. Znamená dôverovať Kristovi, byť mu verný. Je to viac než len vedieť, že Ježiš existuje. Ide tu o absolútne spoľahnutie sa naňho, vo všetkom. Je to dôvera v Neho — viera v Jeho sľuby, Jeho osobu, Jeho život, Jeho smrť a vzkriesenie. Toto robí spasenie pre človeka dostupným. Kresťania nie sú lepší vďaka tomu, že vedú morálnejší život, oni boli „spravení“ dobrými, pretože im bolo odpustené všetko to zlé, čo v živote napáchali. Dobro a spravodlivosť im boli udelené Bohom.

Áno, dobrí ľudia pôjdu do neba. Ale cesta k dobrote nevedie cez dodržiavanie náboženských pravidiel. Vedie jedine cez odpustenie dobrého Boha, ktorý ho pre nás učinil dostupným v kríži Kristovom.