Prečo si ma opustil?

Až do tejto chvíle sa príbeh ukrižovania sústreďoval na Ježišovu fyzickú bolesť: bičovanie, tŕňovú korunu a jeho obetu na kríži. Od chvíle, kedy boli klince pribité na svoje miesto, prešlo šesť hodín. Zástupy sa mu posmievali, krajinu prikryla tma a teraz sa zrazu po dlhom tichu z hĺbky duše Spasiteľa derie von výkrik plný úzkosti.

Jeho slová sú aramejskou verziou verša 22. žalmu, a hoci Matúš i Marek pridávajú pre čitateľov spomedzi Pohanov aj preklad, je zrejmé, že im záleží na tom, aby sme poznali presné slová, ktoré Ježiš vyriekol. V tej najslabšej chvíli mu srdce automaticky bije v rytme žalmov a ich slovami vyjadruje bolesť, už nie svojho tela, ale duše.

Kalvín napísal, že vo svojej duši niesol „hrozné muky odsúdeného a zatrateného človeka“ (Inštitúcia kresťanského náboženstva, II:XVI, 10). Odvážime sa i pri tejto posvätnej téme hľadať ešte viac svetla porozumenia?

Proti nádeji

Iste pri tom narazíme aj na záporné odpovede. Toto opustenie napríklad nemohlo znamenať porušenie večného spoločenstva medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Nebolo možné, aby Boh prestal byť trojjediným.

Nemohlo to znamenať ani koniec lásky Otca k synovi; a už vôbec nie tu a teraz, teda vo chvíli, kedy Syn priniesol Otcovi najväčší prejav oddanosti, aký kedy existoval.

Ježiš sa necítil len opustený, on opustený bol — opustený nielen učeníkmi, ale Bohom samotným.

A nemohlo to znamenať ani to, že Syna opustil Duch Svätý. Pri krste naň nezostúpil len na istý čas, ale natrvalo (Jn 1:32), a bol s ním až do konca ako večný Duch, skrze ktorého priniesol Syn obetu Otcovi (Hebr 9:14).

A nakoniec tu nejde ani o slová, ktoré by boli výkrikom zúfalstva. Zúfalstvo by znamenalo hriech. A dokonca i v tej temnote bol Boh pomenovaný ako „Môj Boh“ a i napriek tomu, že ho nikde nebolo a že bolesť zastrela víziu zasľúbení, kdesi v hĺbke Ježišovej duše pretrvávala istota, že Boh bol blízko. To, čo platilo pre Abraháma, platilo pre Ježiša ešte viac: Proti nádeji v nádeji uveril (Rim 4:18).

Naozaj opustený

No i napriek všetkým týmto skutočnostiam bol naozaj opustený. Ježiš sa necítil len opustený, on opustený bol — opustený nielen učeníkmi, ale Bohom samotným. To Otec ho odovzdal Judášovi, Židom, Pilátovi a nakoniec krížu.

A keď teraz vykríkol — Boh nenačúval. Zástup sa bez prestania posmieval, démoni neprestávali provokovať, bolesť neustávala. Namiesto toho všetko do posledného detailu potvrdzovalo vyliatie Božieho hnevu a nebolo hlasu, ktorý by vravel čosi iné. Tentokrát sa z neba neozvali slová o tom, že je Božím Synom, o tom, že je nesmierne milovaný. Na pleci mu nepristála holubica, aby ho uistila o prítomnosti Ducha a jeho pomoci. Ani žiadny anjel ho neprišiel posilniť. Ani nijaký hriešnik z tých, ktorých vyslobodil, sa mu neprišiel pokloniť s vďakou na perách.

Niesť kliatbu

Kým tam v tej chvíli teda bol? Jeho výkrik zaznel v aramejštine, no nevyslovil to najväčšie zo všetkých aramejských slov: Abba. Dokonca aj v tých napätých chvíľach noci v Gethsemanskej záhrade, vtedy, keď bol rozrušený a premožený, ho povedal (Mk 14:36). No teraz — nie.

Podobne ako Abrahám s Izákom, keď stúpali vrchom Mórijá, on a Otec šli hore, na Kalváriu, spoločne. No teraz tu Abba nie je. Je tu El — Boh Vše-mohúci, Boh Vše-svätý. A on stojí pred ním — pred El, práve teraz, nie ako jeho milovaný Syn, ale ako všetky hriechy sveta. To je teraz jeho identita: to miesto hriechu, ktoré zaujal pred absolútnou spravodlivosťou.

On stojí tam, kde pred ním ani po ňom nikto iný nestál, nesúc sám, na jednom mieste a v jednom okamihu všetko, čo patrilo hriechu.

Nie, že by medzi ním a hriešnikmi bola akási nejasná súvislosť. On je jedným z nich, je započítaný medzi hriešnych. V skutočnosti je každým jedným z nich. On je hriechom (2. Kor 5:21), je odsúdený niesť jeho kliatbu a nie je nikto a nič, čo by mu mohlo prísť na pomoc. Niet takého, kto by ho obhájil. Niet ničoho, čo by mohlo slúžiť za jeho výkupné. Musí to všetko zniesť a El ho nemôže ušetriť a neušetrí, kým nebude dlh plne splatený. A tak, naplní sa to vôbec? Čo ak v tejto svojej úlohe neuspeje?

Ako hovorievali starí pátri, trápenia jeho duše boli zdrojom jeho trápení, a do jeho duše môžeme nazrieť akoby len cez závoj. A hoci bol ten výkrik verejný, vyjadroval úzkosť, ktorá bola výsostne osobná a predstavovala nápor vo vzťahu Syna nesúceho hriech a jeho nebeského Otca: ten najhrôzostrašnejší scenár rozvíreného chaosu hriechu — Boh opustený Bohom.

Jeho duša v úzkosti

No spolu s trápením odohrávajúcim sa v duši Ježiša nie je o nič ľahšia ani otázka, ktorú kladie: „Prečo?“

Je toto „prečo“ protestné? Výkrik nevinného proti nespravodlivému utrpeniu? Ten predpoklad nie je chybný. Veď on predsa je nevinný. Avšak celý svoj život žil s vedomím, že ponesie všetky hriechy a že zomrie, aby mnohých vykúpil. Mohol na to snáď v tejto chvíli zabudnúť?

Alebo jeho „prečo“ hovorí o neporozumení, akoby nevedel, čo tam vlastne vôbec robí? Zabudol snáď na večnú zmluvu? Možno áno. Jeho — ľudská — myseľ sa nemohla súčasne sústrediť na všetky fakty a teraz, v tejto chvíli ešte aj na prežívanie bolesti, božieho hnevu a hrôzy večného zatratenia — keď kríž bol posledným slovom Boha — zaberajúc každú jeho myšlienku.

A či je to „prečo“ úžasu, konfrontácie s hrôzou, akú nemohol predvídať? Od začiatku vedel, že zomrie násilnou smrťou (Mk 2:20), no keď sa jej v Getsemanskej záhrade pozrel zoči-voči, striaslo ho. Teraz však naplno zakúša jej horkosť a skutočnosť je nepredstaviteľne horšia, ako bolo očakávanie jej príchodu.

Nikdy predtým sa medzi neho a Otca nič nepostavilo, ale teraz ich oddeľujú hriechy celého sveta a on je zachytený v tej hrôzostrašnej smršti prekliatia. Nie je to tak, že by Abba nebol prítomný, ale skôr tak, že prítomný je — avšak prítomný ako Sudca celej zeme, ktorý nemôže hriech prehliadať, ani aby ušetril svojho vlastného Syna (Rim 8:32).

Pohár je prázdny

V tej chvíli dosiahla Ježišova myseľ hranicu toho, čo je únosné. My, ktorí sa tomu z pohodlia spätného skúmania histórie prizeráme, už poznáme výsledok. No on, znášajúc v ľudskom tele rozzúrenosť pekla, on nie. Stojí tam, kde pred ním ani po ňom už nikto nestál — nesúc sám na sebe na jednom mieste a v jednom okamihu všetko, čo si mal odniesť hriech: kompletné naplnenie kliatby.

„Pohár je prázdny a kliatba naplnená. Otec teraz hrdo vystiera svoje ruky k duchu svojho Milovaného Syna.

A potom je zrazu koniec. Obeta je dokonaná, opona roztrhnutá a cesta do Svätyne sa raz a navždy otvorila. Ježišova radosť teraz nachádza svoj výraz v slovách iného žalmu: Ž 31, 5. Originál slovo Abba neobsahoval, ale Ježiš ho pridáva: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23:46).

Nemôžeme zistiť, čo sa odohralo medzi tými dvoma výkrikmi. Vieme len, že pohár je prázdny a kliatba naplnená a Otec teraz hrdo vystiera svoje ruky k duchu svojho Milovaného Syna.