Priatelia, ktorí odpadli od viery

Väčšinu dní sa zdá, že spomienky je lepšie nechať zabudnuté. Ešte nikdy nechutilo spomínanie na vzácne biblické štúdium tak trpko. Spomienky na nočné rozhovory a čas strávený v modlitbe bezohľadne tlačia na ranu. V tej veľkej skupine stále počujem ozvenu jeho vyznania viery. Zdalo sa mi, že keď sa odovzdal Bohu, počul som spievať anjelov. Tak dlho sme sa modlili za jeho spásu. Teraz už ale nekráča s Ježišom.

Smútok z falošných obrátení.

„Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Veď keby boli bývali z nás, zostali by s nami“ (1. J 2:19). Oni. Poznali sme ich pod iným menom: priateľ, manžel, matka, syn. Každý z nich s nami spieval v kostole, vyznával, že patrí Spasiteľovi, pri krste sa zriekol sveta a satana — ale len na čas.

Mysleli sme si, že naše modlitby boli konečne vypočuté. Mysleli sme si, že ich duše sú konečne zachránené. Mysleli sme si, že naša radosť je konečne úplná. Márnotratný syn sa vrátil domov — a znova odišiel. Niektorí hovoria, že rozdiel medzi komédiou a tragédiou je v tom, kam umiestnite bodku. Ich viera viedla prinajlepšom len k bodkočiarke; aká strašná veta nasledovala potom: „Odišli od nás.“

Ako evanjelium zomiera v duši

Ježiš rozpráva v podobenstve o rozsievačovi o tragédiách našich dcér, najlepších priateľov a rodičov.

Toto podobenstvo je nám známe. Rozsievač rozsype semeno na štyri druhy pôdy. Niektoré padne na cestu, kde ho nenávistný vták, satan, ukradne skôr, ako môže byť pochopené. Takí sú tí, ktorí odmietajú evanjelium ako bláznovstvo a nikdy nepredstierajú, že veria. Štvrtá pôda je dobrá pôda, pravá pôda, tá, ktorá prijíma Krista vierou a drží sa ho, to je pravý kresťan. Druhá a tretia pôda však prijíma semeno, to vyklíči a z mŕtvej zeme vznikne život. Aleluja! Sú povolaní, krstení, lámu s nami chlieb. Veríme, že naše modlitby boli vypočuté. Ale semeno evanjelia časom odumiera. Ich viera sa pred našimi očami vracia do hliny.

Ježiš opisuje dva spôsoby, ako evanjelium zomiera v duši.

Spálení skúškami

Prvá zlá pôda je skalnatá pôda.

„Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali mnoho zeme, rýchlo vzišli, pretože nemali hlbokej zeme. Ale keď vyšlo slnko, spálilo ich; a keďže nemali koreňa, uschli.“ (Mt 13:5–6)

Na tejto pôde je najviac mätúce to, aký úžasný sa zdá byť jej začiatok. Keď počujú slovo evanjelia, nehádajú sa o ňom, ani ho nespochybňujú. Naopak, prijímajú ho „s radosťou“ (Mt 13:20). Usmievajú sa nad správou o Ježišovi, ronia slzy, že zomrie namiesto nich. Zdvíhajú ruky a spievajú o večnom živote so skutočnou radosťou, ako nám o nej hovorí Ježiš.

Rastlina však rýchlo vyrastie, pretože pôda pod ňou je plytká. Nehostinná kamenistá pôda bráni koreňom rásť do hĺbky. Keď napokon vyjde slnko, pre ich novú vieru v Krista ich postihne súženie alebo prenasledovanie (verš 21). Počas veľkej časti cirkevných dejín (a na mnohých miestach aj dnes) to znamenalo ohrozenie života, drancovanie majetku a zatýkanie priateľov. V kontexte dnešného moderného sveta sa im priateľky vyhrážajú rozchodom. Prichádzajú o prácu. Stávajú sa terčom posmechu rodiny a priateľov.

Príde čas skúšky a oni odpadnú. Slovo prijali s radosťou, ale keď sa zmenilo podnebie, vrátili sa späť domov, ako to urobil Poddajný v knihe Cesta pútnika od Johna Bunyana. Šťastne odišiel z Mesta skazy, keď ho Kresťan ubezpečil o všetkej sláve, ktorá ich čaká v Nebeskom meste. Čoskoro sa však dostali do močiara zúfalstva.

Vtedy sa Poddajný urazil a nahnevane povedal svojmu kamarátovi: „Je toto to šťastie, o ktorom si mi celý čas rozprával? Ak sme mali takú zlú rýchlosť pri našom prvom odchode, čo môžeme očakávať medzi týmto a koncom našej cesty?“

S námahou sa dostal z jamy a vrátil sa domov.

Tak je to aj s niektorými našimi blízkymi. Vybuchnú ako ohňostroj, aby vzápätí vyhasli na nočnej oblohe. Ich počiatočná radosť, hoci skutočná, sa ukázala ako povrchná. Evanjelium uchopilo pominuteľné emócie, ale nezasiahlo srdce. Ich boh stál za to, aby mu slúžili, ale len za pekného počasia. Ich viera stála za to, aby ju vyznávali, ale len kým ich to nestálo veľa. Ich pastier bol dobrý na nasledovanie, ale len vtedy, keď ich viedol na zelené pastviny. Slnko vychádza a spaľuje slovo evanjelia pochované na plytčine ich duše.

Udusení pôžitkami

„Iné zase padli do tŕnia, tŕnie vyrástlo a udusilo ich.“ (Mt 13:7)

Tu zisťujeme, že v srdci rástlo viac než len evanjelium. Popri viere rástli aj súperiace lásky — tŕne.

„A ktoré bolo zasiate do tŕnia, to je ten, čo počúva slovo, ale starosti sveta a klam bohatstva udusia to slovo, takže zostáva bez úžitku.“ (Mt 13:22)

Boli príliš zaneprázdnení. Začali nový vzťah. Našli spôsob, ako si zarobiť nejaké peniaze navyše. Ježiš a jeho služba mohli predsa len ešte chvíľu počkať. Láska k tomuto svetu a jeho ligotavým veciam, jeho pohodliu, jeho neodkladným záležitostiam dostala prednosť pred neviditeľným svetom. Tieto ostré lásky sa ovinuli okolo slova o kríži, o odpustení hriechov a večnom živote s Bohom a zatlačili. Možno sme videli, ako sa dali do boja, keď viera strácala dych, ale zaneprázdnenosť, kariéra alebo priateľ sa ukázali ako príliš pútavé.

Vidíme, že tieto tŕne rastú aj v srdciach tých, ktorí sa zdali byť najviac oddaní Kristovi a jeho dielu na tomto svete. Taká bola aj Démasova tragédia. Pavol píše do zboru v Kolosách: „Pozdravuje vás milovaný lekár Lukáš a Démas“ (Kol 4:14). Pavol ho vo svojom Liste Filemonovi nazýva svojím „spolupracovníkom“ (verš 24). Napriek tomu sa napokon ukázal byť tŕnistou pôdou. „Lebo Démas,“ Pavol píše Timotejovi na sklonku jeho života, „ma opustil, zamilujúc si tento svet, a odišiel do Tesaloniky“ (2. Tim 4:10).

Zamilovaní do tohto súčasného sveta nás opúšťajú, opúšťajú Krista — tŕnistá pôda.

Jadro veci

Pôdy predstavujú rôzne typy sŕdc. V niektorých skalnatých srdciach semeno evanjelia odumiera pre plytkosť prijatia. V tŕnistých srdciach umiera v zajatí lásky k tomuto svetu a jeho starostiam. Prečítajte si však opis dobrej pôdy v Lukášovom rozprávaní:

„Ale ktoré padlo do dobrej zeme, sú tí, ktorí počúvajú slovo, zachovávajú ho v čistom a dobrom srdci, sú stáli a prinášajú úžitok.“ (L 8:15)

„Dobrá pôda sa bráni dotierajúcim láskam pre čistú a krásnu oddanosť Ježišovi.“

Dobrá pôda pevne drží semeno evanjelia a odmieta sa ho vzdať, keď príde prenasledovanie. Dobrá pôda sa bráni dotierajúcim láskam pre čistú a krásnu oddanosť Ježišovi. Dobrá pôda prináša ovocie s trpezlivosťou. Dobrá pôda je analógiou dobrého a krásneho srdca, srdca, ktoré nám bolo už dávno prisľúbené:

„Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mäsité. Dám svojho Ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich ustanovení, zachovávali a plnili moje nariadenia.“ (Ez 36:26–27)

Srdce novej zmluvy, ktoré je zbavené kameňa a očistené od konkurenčných lások — toto srdce znáša skúšky a súženia, odoláva pokušeniam a tomu najlepšiemu, čo svet ponúka, s pomocou a silou Božieho Ducha, ktorý v ňom prebýva. Dobrá pôda prináša dobré ovocie, prináša tridsaťnásobnú, šesťdesiatnásobnú a stonásobnú úrodu (Mt 13:23).

Modlitba

Otče, slzy sa nám tisnú do očí, keď myslíme na tých, ktorých odpadnutie naše srdcia nedokážu uniesť. Aká nádej nám zostáva?

O niektorých vieš len ty, že je už neskoro na to, aby sa vrátili k pokániu. Pre nich obnova nie je možná, pretože boli osvietení, okúsili nebeský dar, mali účasť na Duchu Svätom a zakúsili dobrotu tvojho slova (Žid 6:4–6). Milujeme tvojho Syna a nechceli by sme, aby bol „znovu ukrižovaný“ alebo vystavený opovrhnutiu. A predsa môžeš umožniť obnovu (Žid 6:3). Dovoľ nám dúfať v lepšie veci — totiž, že si s našimi milovanými ešte neskončil.

„Dovoľ nám dúfať v lepšie veci — totiž, že si s našimi milovanými ešte neskončil.“

Uvidíme, ako sa tí, ktorí sa vzdialili od pravdy, vrátia späť. Použi nás, aby sme ich vrátili z ich putovania. Použi si nás, aby sme zachránili ich duše pred smrťou a zakryli množstvo hriechov (Jk 5:19–20). Nauč naše pery zasľúbenie: „Nech bezbožný opustí svoju cestu a muž neprávosti svoje myšlienky a nech sa obráti k Hospodinovi, aby sa zmiloval nad ním, k nášmu Bohu, lebo On hojne odpúšťa“ (Iz 55:7). Tvoja milosť je iná ako naša milosť. Stále ponúkaš hojné odpustenie, a to je to, v čo dúfame.

A daj nám, aby sme sa navzájom sledovali a modlili, aby sme aj my nepadli. Dávajme si pozor, aby v nikom z nás nebolo zlé, neveriace srdce, ktoré by nás viedlo k odpadnutiu od živého Boha. Nech sa usilovne napomíname navzájom každý deň, kým hovoríme „dnes,“ aby nikoho z nás nezatvrdilo mámenie hriechu (Žid 3:12–13). Zachovaj nás vo svojej láske. Po slovách: „Vojdi v radosť svojho Pána“ — vyrieknutých nad nimi aj nad nami — s radosťou umiestni bodku.