Prišiel na svet bez Boha

Ó, príď, ó, príď, Imanuel,

tak túžobne lká Izrael

a očakáva nádej dňa,

keď vôkol ťaží hriechu tma.

Už blízko, blízko spásy deň,

keď príde tvoj Imanuel.

Od Adama a Evy sa nádej Božieho ľudu opierala o príchod. Sme čakajúci ľud, túžiaci ľud, ľud, ktorý vie, že potrebuje záchranu, a vie, že ju môže priniesť len ten, „ktorý má prísť“ (Žid 10:37).

Už viac ako tisíc rokov je hymnus Ó, príď, ó, príď, Imanuel slovami, ktoré cirkev očakáva najmä počas adventu (slovo, ktoré sa vzťahuje na príchod). Advent nás viac než ktorékoľvek iné obdobie vyzýva, aby sme túžili po príchode nášho záchrancu — a Ó, príď, ó, príď, Imanuel možno viac než ktorýkoľvek iný hymnus poskytuje slová pre naše túžby.

Tento mesiac sa náš tím učiteľov (s niekoľkými hosťami) bude venovať hymne so zameraním na sedem titulov pre Spasiteľa, ktorý prišiel raz a príde znova. Jeho meno je Múdrosť, Pán, Koreň Jesseho, Kľúč Dávidov, Ranná zora, Kráľ pohanov — a tu, v prvý deň adventu, Imanuel.

„Ajhľa,“ povedal prorok, povedal anjel, „panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Imanuel“ (Mt 1:23). Budú ho volať Boh s nami.

Krajina osamelého vyhnanstva

V srdci ľudského bytia sa skrýva hlboká a neotrasiteľná osamelosť. Môžeme nájsť spôsoby, ako tento pocit zamaskovať, ale nech nás obklopuje akýkoľvek počet ľudí alebo potešení, sme od prírody osamelí ľudia na osamelej planéte. Lebo nech je s nami ktokoľvek a čokoľvek, predsa sme „bez Boha na svete“ (Ef 2:12).

Bez Boha: ako telo bez duše, strom bez miazgy, rodina bez otca alebo matky, zem bez slnka. Slová sa mihnú ako meč pri východnej bráne Edenu: hoci s priateľmi, s peniazmi, s prácou, s manželstvom, s pôžitkami, s mocou a hojnosťou — bez Neho sa zničí všetko. Bez Boha sme nevyhnutne osamelí. Sme duchovne stratení.

Hymnus to nazýva naším zajatím, naším osamelým vyhnanstvom v krajine „pod hriechom“ (R 3:9). Sme ako Izrael v Egypte alebo Boží ľud „pri riekach babylonských“ (Ž 137:1) — ale oveľa horšie, pretože náš faraón nás prenasleduje všade, kam sa pohneme, a rieky nášho vyhnanstva pretekajú celou našou dušou. Bez Boha sme všade vo vyhnanstve.

Náš domov neleží za Červeným morom alebo na púšti, ale za nekonečnou priepasťou, ktorú vyhĺbil ľudský hriech. Preto žijeme a umierame v krajine osamelého vyhnanstva, my bez Boha. Ibaže by mal nejakým spôsobom prísť ten, ktorý sa volá Imanuel, Boh s nami.

Ježiš, náš Imanuel

V istom zmysle poznal Izrael svojho Boha ako Imanuela ešte predtým, ako anjel prehovoril k Márii. Mojžiš nechcel odísť zo Sinaja, ak by Boh nešiel „s nami“ (2. M 33:1516). V zúfalých chvíľach si ľud pripomínal, že „Boh je v jeho strede“ (Ž 46:6). Najmä chrám stál ako vzácne znamenie Božej prítomnosti s jeho ľudom.

Chrám však stál aj ako chvejúce sa svedectvo Božieho odstupu od svojho ľudu. Oltár, dvere a opona trojnásobne zamykali Božiu prítomnosť na najsvätejšom mieste aj pred tými najvzornejšími Izraelitmi. Na toto najsvätejšie miesto mohol vstúpiť len jeden človek — „len raz do roka sám veľkňaz“ (Žid 9:7).

V najhlbšom zmysle slova bol teda Boží ľud vyhnancom aj v Izraeli; bol osamelý aj v zasľúbenej krajine. Nech išli akokoľvek ďaleko na západ, stále žili na východ od Edenu, pretože anjeli vyšívaní na chrámovej opone stále „strážili cestu“ do záhrady, ktorú sme kedysi poznali (1. M 3:24; 2. M 26:31).

„V srdci ľudského života sa skrýva hlboká a neotrasiteľná osamelosť.“

Potrebovali sme niečo viac. Potrebovali sme chrám „nie rukami postavený,“ ale má ruky (Mk 14:58). Potrebovali sme, aby sa najsvätejšie miesto stalo človekom, svätyňa s kožou, opona zrodená z panny. Potrebovali sme chrám, na ktorý by Ján mohol položiť hlavu a ktorého by sa Tomáš mohol dotknúť (J 13:23; 20:27). Potrebovali sme Imanuela, aby vstúpil do krajiny nášho vyhnanstva. A potrebovali sme, aby zomrel tak, ako si to my vyhnanci zaslúžime.

A tak aj urobil. Ježiš prišiel, Boh s nami, aby obnovil vzťah prostredníctvom výkupného. Prišiel, aby bol Imanuelom na kríži a volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46) Tam Ježiš prijal naše zajatie — a vzal ho do zajatia. Tam vstúpil do nášho vyhnanstva — a ukončil ho zvnútra.

Boží Syn prišiel, aby bol s nami, aby zakúsil všetko, čo znamená byť bez Boha — a aby sa na druhej strane tohto najosamelejšieho vyhnanstva skončila naša samota, keď povieme: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma prijal?“

Sám, a predsa nie sám

V srdci ľudského života sa skrýva hlboká a neotrasiteľná osamelosť. Ale v srdci kresťanského života je hlboká a neotrasiteľná prítomnosť. Náš pocit vyhnanstva môže pretrvávať a niekedy môžeme cítiť bolesť starej samoty. Ale keby sme si mohli prečítať tajné písmo na našom srdci, už by tam nebolo napísané „bez Boha,“ ale skôr „Imanuelov milovaný.“

Kedysi sme boli sami, aj keď sme boli najviac obklopení ľuďmi; teraz sme obklopení, aj keď sme najviac sami. Ako Ježiš povedal svojim učeníkom: „Mňa necháte samého. Ale nie som sám“ (J 16:32). Sám, a predsa nie sám. Tak sme v Kristovi aj my, lebo rozlúčkovým darom Imanuela bolo vloženie ďalšieho Imanuela do našich sŕdc, Ducha, ktorý je Boh s nami a dokonca Boh v nás (J 14:17).

Takže aj keď sa cítime sami, nie sme sami. Naše zajatie sa skončilo, naše osamelé vyhnanstvo sa skončilo. Lebo prišiel Ježiš, náš Imanuel.

Prišiel do tohto hriešneho sveta,

a z tela a krvi urobil svoje najdrahšie príbuzenstvo;

zomrel, aby nás mohol prijať,

a zachoval nás, kým sa nevráti.