Rozhovor s apologétom

Michael Ots je evanjelista a apologét, ktorý momentálne žije v Bournemouth, v Anglicku. Rozpráva a káže počas misijných týždňov na univerzitách po celej Európe a tiež trénuje študentov v evanjelizácii. Je autorom dvoch kníh, z ktorých prvá „What kind of God? (Čo je to za Boha) bola preložená do rumunčiny, kórejštiny, srbštiny, španielčiny a ruštiny. Je tiež aktívne zapojený do služby evanjelia vo svojom lokálnom zbore. Michael bude jedným z rečníkov na konferencii EVS 6. — 8. mája 2016.

Ako sa z mladého Britského chlapca stane človek, ktorý verejne káže a presviedča ostatných o tom, že kresťanstvo je rozumným spôsobom života?

Británia je asi známa svojim ateizmom a skepticizmom — za posledných pár rokov sme vyprodukovali „niekoľko“ takých ľudí. Napriek tomu, že médiá sa snažia ateizmus a skepticizmus prezentovať ako jediný dôveryhodný názor, nie je tomu tak.

Moja cesta viery začala u nás doma — môj otec sa stal kresťanom počas štúdia na vysokej škole a mama je dcérou cirkevného služobníka. Napriek tomu, že som vyrastal v kresťanskej rodine, musel som čeliť situáciám, keď som bol obklopený ľuďmi, ktorí nezdieľali moje názory, a moja viera sa tak preskúšala. Leicester, mesto, v ktorom som vyrastal, bolo prvým mestom v Británii, ktoré malo etnickú majoritu, teda viac ľudí, ktorí neboli z Britského prostredia oproti domácim. V škole som preto bol obklopený rôznymi inými myšlienkovými systémami, náboženstvami a aj mnohými ateistami. V skutočnosti sme na škole, do ktorej chodilo 1000 študentov, boli len traja kresťania! Napriek tomu, že to bolo ťažké, som za tieto skúsenosti veľmi vďačný, pretože som naozaj musel preskúmať či viera, v ktorej som vyrastal, bola naozaj pravda, a či si ju vezmem za svoju, alebo nie. Skrze verejné diskusie, ktoré som organizoval, a na ktoré som pozýval starších kresťanov, aby rozprávali o svojej viere, som objavoval, že kresťanstvo naozaj obstojí aj proti tým najťažším námietkam.

Táto istota v racionalitu kresťanstva je niečo, čo vo mne zostalo a rástlo počas celého môjho života. Keď som mal 18 rokov, cítil som, že ma Boh volá slúžiť mu ako evanjelista. Po strednej škole som rok pracoval a potom som sa prihlásil na štúdium teológie, čo bolo súčasťou prípravy na to, aby som slúžil ako evanjelista pre veľký cirkevný zbor Bournemouth, ktorý je dodnes mojím duchovným domovom.

Prečo si sa rozhodol verejne vystupovať na vysokých školách? Prečo študenti?

Nebolo to niečo, čo som si plánoval. Pravdupovediac, väčšina z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré som v živote urobil, boli také, že by mi ani vo sne nenapadlo, že sa takto rozhodnem. Raz ma zavolali rozprávať na jednu študentskú skupinku, a zjavne to nebolo až také zlé, pretože ma pozvali opäť. Zrazu začali prichádzať pozvania od ostatných študentských skupín, a môj zbor bol natoľko chápavý a veľkorysý, že mi dovolil pozvania prijať. Po piatich rokoch sa stalo, že väčšina mojej služby sa týkala študentov. Našťastie, milujem prácu na univerzitách… Študentské roky sú strategickým obdobím v živote každého človeka, pretože sa určuje smerovanie zvyšku jeho života. Ak človek uverí v Krista na univerzite, môže po zvyšok svojho života budovať Božie kráľovstvo. Cítim tiež, že príležitosti hovoriť evanjelium na univerzitách sú jedni z najväčších príležitostí, ktoré dnes máme k dispozícii. Je to jedinečný čas v živote, kedy ste s vašimi priateľmi, kolegami a susedmi na jednej lodi — a to spôsobuje, že skutočné a hlboké vzťahy vznikajú oveľa rýchlejšie a ľahšie ako v akejkoľvek inej životnej etape — a práve do týchto vzťahov môžu prísť študenti a hovoriť evanjelium.

Z akého prostredia pochádzaš?

Otcova strana rodiny je z Estónska — odtiaľ pochádza trocha netypické priezvisko (pre Anglicko). Narodil som sa a vyrástol som však v Británii a pravdupovediac som nevycestoval za hranice do svojich 18-tich rokov, ale odvtedy som si to viac ako len vynahradil.

Kto mal na tvoj život najväčší vplyv?

Vďaka Bohu, je veľmi veľa ľudí, ktorí mali počas rôznych životných období na môj život veľký vplyv. Človek sa stáva takým, aký je skrze ľudí, ktorých pozná. Moji rodičia mi tichým, ale Božím príkladom poskytli stabilný základ pre rast — je to niečo, čo som nikdy úplne nedocenil, ale za čo som čím ďalej, tým viac vďačný. Mám tiež dlhodobo mentora a priateľa, ktorý bol jedným z lídrov môjho cirkevného zboru a tiež miestnym farmárom. Napriek tomu, že nikdy neštudoval teológiu, je jedným z najlepších mysliteľov, akých poznám a naučil ma veľmi veľa. Bol to on, kto rozprával na stretnutiach, ktoré som organizoval na škole.

Prečo si slobodný? Chceš sa naplno venovať službe alebo by si raz chcel mať rodinu?

Keď som mal po dvadsiatke, vôbec som neplánoval zostať slobodný. Obaja moji najbližší priatelia z biblickej školy sa oženili skoro po škole a ja som predpokladal, že ich budem nasledovať. Myslím si však, že povaha mojej služby, keďže veľa cestujem, spôsobuje, že je o dosť ťažšie ako obyčajne si vybudovať dlhodobejšie vzťahy. Som veľmi vďačný za príležitosti, ktoré mi slobodný stav ponúka, pretože dokážem robiť oveľa viac, ako keby som bol ženatý. Nemyslím si, že „dar slobody“ je nejaká špeciálna schopnosť byť sám a nemyslím si, že je niekto, pre koho je to jednoduché! Napriek tomu je podľa mňa darom to, že som sám! Ak si sám, máš dar a musíš ho využiť naplno. Niekto raz povedal, že ak potom, čo sa oženíš, slúžiš a kážeš v rovnakom množstve ako predtým, tak buď si bol dovtedy lenivý, alebo teraz zanedbávaš svoju manželku! Možno bude moja situácia v budúcnosti odlišná, ale momentálne chcem využiť čo najviac príležitosti, ktoré mám ako slobodný.

Aká je najťažšia otázka, ktorú ti niekto v živote položil a ako si na ňu odpovedal?

Myslím si, že otázky, ktoré sú pre ľudí osobné, sú oveľa ťažšie ako tie, ktoré sú len teoretické. Práve preto otázky o osobnom utrpení, o sexualite alebo o tom, čo sa stane s tými, ktorých sme milovali a zomreli, môžu byť naozaj zložité — nie preto, že na ne nemáme odpovede, ale preto, že vypočuť si pravdivú odpoveď na danú otázku môže byť pre ľudí veľmi emotívnou záležitosťou. Potrebujeme odpovedať na takéto otázky s milosťou as láskou, ale zároveň jasne a pravdivo. Moja prvá kniha „What kind of God?“ (Čo je to za Boha?) bola pokusom odpovedať na niektoré z nich.

Aké sú podľa teba silné a slabé stránky súčasnej cirkvi?

Nemôžem asi hovoriť za každý zbor na svete. Mám nejaké skúsenosti zo zborov v Európe, kde som už bol a samozrejme najviac ich mám z cirkvi v Británii. Myslím si, že v Británii sme silní v teológii a v biblickom vyučovaní a máme dobré mechanizmy na to, aby sme vyučovali ostatných ako byť učiteľmi. Na druhej strane si myslím, že sme oveľa slabší, ak ide o evanjelizáciu a v tejto oblasti netrénujeme ľudí tak, ako by sme mali. Ak Boh povolal pastorov, učiteľov a evanjelistov (Efezským 4), prečo potom rastie toľko pastorov a učiteľov, no tak málo evanjelistov? Myslím si, že v anglikánskej cirkvi máme zlý pohľad na naše vlastné silné stránky. Mohli by sme byť jednou z najväčších cirkví v Európe, ale sme stále len malou časťou celej populácie a nemáme dôvod na spokojnosť.

Čo si myslíš o utečeneckej kríze? Ako by sme ako kresťania mali reagovať?

Mnohé Biblické postavy boli utečencami. Pravdupovediac, Ježiš sám bol utečencom a Biblia nás všetkých označuje ako duchovných utečencov. To je dôvod, prečo si myslím, že máme obrovský dôvod na to, aby sme „vítali cudzincov“. Bolo by skvelé, keby kresťania boli medzi prvými, ktorí utečencov vítajú a pomáhajú im. Mnohí z nich prichádzajú z krajín, do ktorých by sme sa my nikdy ako kresťania nedostali. Teraz im môžeme prakticky preukazovať Ježišovu lásku, keď prichádzajú do našich krajín. Akú obrovskú príležitosť máme! Áno, bude to stáť veľa a budeme musieť vybočiť zo svojich zabehnutých koľají a zo svojho pohodlia, ale môže to mať obrovský dopad. V čase, kedy mnohí z tých, ktorí prichádzajú, pochybujú o islamskom svetonázore, vzniká pre nás obrovská príležitosť ukázať im skutočného Ježiša.

Čo si myslíš o tom, že v niektorých americký štátoch povolili eutanáziu?

U nás v Británii sme tiež nedávno mali túto otázku v parlamente. Našťastie, bolo to zamietnuté dostatočne veľkou väčšinou na to, aby sa táto otázka tak skoro na stôl nevrátila. Jednou z vecí, ktorá mala veľký vplyv na hlasovanie, bola skutočnosť, že skoro všetci lekári boli proti eutanázii — pretože by to bola radikálna zmena pre vykonávanie ich profesie. Dúfam však, že ako kresťania nebudeme známi len tým, proti čomu všetkému sme (eutanázia), ale že nás budú ľudia poznať podľa toho, za čo sme — že pomáhame ľuďom, ktorí trpia.

Keď sme sa prvýkrát stretli na konferencii vo Wisle, bol si prvým (cudzím) človekom, čo sa ku mne prihovoril. Prihováraš sa k cudzincom zámerne? Ako to robíš? Ako môžem začínať rozhovory s ľuďmi, keď som introvert?

Podľa mňa sú ľudia zaujímaví a je skvelé ich spoznať, ale jediný spôsob ako to urobiť je, že sa s nimi budeme rozprávať! Ja som tiež viac introvert ako extrovert, ale jednoducho som sa rozhodol, že sa budem ľuďom prihovárať. Ľudia milujú, keď sa ich niekto pýta otázky, takže sa mi zdá, že najlepší spôsob ako ľudí spoznať, je pýtať sa otázky o ich živote. Je tu šanca, že ak sa opýtame my aj oni sa začnú pýtať nás a potom niekedy budeme mať príležitosť hovoriť o Ježišovi.