S pokorou prichádzaj pred nášho Otca

Ako pastor lokálneho zboru trávim veľa času v komunite v strednej časti Floridy, v rozmanitom spoločenstve, ktoré sa skladá z ľudí z mnohých prostredí, kultúr, národov a náboženstiev. Keď sa s nimi stretávam, zisťujem, že bez ohľadu na to, aké náboženstvo prehlasujú za svoje, alebo s akýmkoľvek náboženstvom nesúhlasia, všetci sa zhodujú v jednom — že každý je Božím dieťaťom.

Keď počujem, ako ľudia tvrdia, že existuje univerzálne Božie otcovstvo, okamžite chcem odpovedať: „Nuž, áno aj nie.“ Každý je skutočne Božím dieťaťom v tom zmysle, že sme všetci stvorení na Boží obraz — sme „potomkovia Boží“, ako Pavol vyhlásil na Areopágu (Sk 17:29). Avšak nie každý je dieťaťom Božím duchovne, znovu narodený Duchom Svätým a adoptovaný Bohom Otcom skrze pripísanú spravodlivosť Jeho Syna.

Hoci väčšina ľudí, dokonca aj mnoho vyznávajúcich kresťanov, verí, že každý je dieťaťom Božím duchovným spôsobom, Božie Slovo je nepochybne jasné v tom, že iba tí, ktorí sú vierou spojení so Synom, sú adoptovanými Božími deťmi. Títo a len títo jediní sú tí, medzi ktorých sa Pavol zaraďuje, keď hovorí: „A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče!“ (G 4:6; viď J 1:12; R 8:14–21; 9:8; G 3:26)

„V každom čase, vo dne alebo v noci, môžeme volať na Stvoriteľa a Udržiavateľa vesmíru.“

Adoptovaní do rodiny

Keď nás Ježiš učil modliť sa slovami „Otče náš,“ (Mt 6:9) nevyužíval univerzálny jazyk, ktorý by zahŕňal všetky ľudské bytosti. Učil nás niečo hlboké o Bohu a našom vzťahu k Nemu — konkrétne, že Boh nie je iba nejaký Otec alebo ten konkrétny Otec, On je náš Otec. Keď Boh prijíma, On nás prijíma do rodiny. Keď sa modlíme Otče náš, pripomíname si, že nie sme sami a že sme súčasťou rodiny.

Boh nás stvoril ako ľudské bytosti pre spoločenstvo a prostredníctvom obnovujúceho pôsobenia Ducha Svätého nás znovu stvoril pre spoločenstvo svojej rodiny. Z tohto dôvodu nás Boh volá ako Jeho ľud, aby sme sa osobne stretávali a uctievali Ho. Keď sa stretávame na bohoslužbe pri spoločnom uctievaní, pripomíname si, že nie sme sami, ale že sme životne dôležitou súčasťou živého tela, zmluvného spoločenstva veriacich a našich detí.

To, že jediný splodený Boží Syn by nám povedal, aby sme Jeho Otca nazvali „naším Otcom“, je pokorné. Ale pre mnohých Židov v 1. storočí sa to zdalo arogantné. Pre nich bolo výnimočné, že Ježiš nazval Boha Otcom, pretože z toho vyplýva, že je Synom Otca (J 1:14; 8:19; 14:7). Niektorí vedci tvrdili, že pre Ježiša, ktorý by učil svojich nasledovníkov nazývať Boha „naším“ Otcom, by židovskí rabíni v tých dňoch považovali prinajlepšom za opovážlivo domýšľavé a, v najhoršom, za rúhavé.

Následne, keď Ježiš pokarhal určitých Židov, ktorí ho odmietli, dal jasne najavo, že Boh nie je ich Otcom, ale že oni boli od svojho otca, diabla (J 8:39–47). Nerozumeli tomu, ako Boh nebol ich Otcom, pretože neverili, že Ježiš prišiel od Otca. Vo svojom prirodzenom stave pred Bohom nemohli uveriť, pretože im Duch nedal uši, aby počuli, oči, aby videli, ani srdce, aby si uvedomili, že Ježiš je dlho očakávaným semenom ženy, dlho očakávaným Synom Božím (1. M 3:15; Iz 9:5). Navyše, v našom prirodzenom stave pred Bohom sme boli nepriateľmi, až kým si nás Boh nepodmanil a neurobil z nás svojich priateľov a neprijal nás za synov v Kristovi.

Vítaní a požehnaní

Boh je náš Otec iba na základe nášho spojenia s Ježišom Kristom, Synom, skrze vieru. Skrze Jeho vzkriesenie nám náš brat Ježiš preukázal, že On je prvotinou nášho zmŕtvychvstania, On je prvorodený medzi mnohými bratmi, a že s Ním sme zjednotení a sme s Ním dedičmi. Preto tomu zodpovedá, že nám náš Otec dal všetko, čo sa týka života a zbožnosti prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Pána (2. Pt 1:3–4).

„Boh nie je iba nejaký Otec alebo ten konkrétny Otec, On je náš Otec.“

Náš Otec je milostivý a štedrý Otec, ktorý sa o nás stará spôsobom, akým naši pozemskí otcovia nemôžu, ktorý nás vychováva tak, ako to naši pozemskí otcovia nemôžu, pretože nás miluje spôsobom, ktorým oni nemôžu (Žid 12:9–10; R 5:8). Keďže pozná najvnútornejšie túžby a hriechy našich sŕdc, je schopný nás správnym spôsobom pripodobniť Kristovmu obrazu, aby sme Ho naším jedinečným životom napodobňovali.

Príliš často predpokladáme, čo náš Otec pre nás neurobí, alebo čo nám náš Otec nedá a preto si nikdy nepýtame. Správame sa ako siroty, hoci Boh nás urobil synmi. Lebo keď nás Boh prijme do svojej rodiny, nenazýva nás iba „adoptovanými“, volá nás synmi. Mefibóšet bol zmrzačený a v nepriateľstve so svojím kráľom. My sme boli nielen zmrzačení, ale aj mŕtvi v hriechu a v nepriateľstve s naším Kráľom a Jeho kráľovstvom. Avšak, ako Dávid privítal a požehnal Mefibóšeta, Boh nás privítal a požehnal; priviedol nás dovnútra a umožnil nám spočinúť a odpočívať pri jeho stole, aby sme boli Ním obmytí, stolovali s Ním a bývali s Ním navždy (2. S 9; J 13:1–20).

Posvätený v nebesiach

Ježiš nás tiež učil, že Boh je náš Otec, ktorý je v nebi. Pripomína nám, že náš Otec je nadprirodzený a dokonalý vo svojej sláve a pretože je v duchovných nebeských oblastiach, nie je ďaleko, ale blízko nás, vždy prítomný a vždy pripravený počúvať nás a komunikovať s nami (Ž 145:18; Jer 23:23; Sk 17:28; Jk 4:8). Preto ho nepovažujeme za nejakú vzdialenú autoritu, ktorá nás nepočúva, a nie je nikdy nablízku alebo je príliš zaneprázdnená. Skôr môžeme kedykoľvek, vo dne alebo v noci, zavolať na Stvoriteľa a Udržiavateľa vesmíru, suverénneho, trojjediného a všemohúceho Boha, pokorne a sebavedome sa modliť: „Otče náš.“

Keď nás Ježiš učil volať na Boha ako nášho Otca, On nás tiež učil volať nášho Otca, ktorého meno je posvätené. Zmluvné meno, ktoré Boh sám odhalil, je Jahve (2. M 3:14). Ak uznáme, že Božie meno je posvätné, alebo sa modlíme k Nemu ako k svätému, tým sa jeho meno neposvätí. Naopak, Jeho meno je samo osebe, odhliadnuc od nás, svojím vlastným vyhlásením posvätené.

Jeho meno je oddelené a posvätené, nie väčšou autoritou alebo silou ako Bohom samotným (Ž 6:13). Jeho meno je sväté, pretože On je svätý. Jeho meno nie je ako naše mená. Jeho meno nie je len jednoducho to, ako mu hovoríme. Jeho meno Ho len nepopisuje. Jeho meno je to, kým On je: Jahve. Keď teda priznávame, že Jeho meno je sväté, nežiadame Ho, aby sa stal niečím, čím nie je; uznávame, kto On je, potvrdzujeme svoju úctu k svätému menu a modlíme sa, aby Boh urobil svoje meno známym a uctievali Ho ako sväté aj ostatní na celom svete.

Takže, kedykoľvek sa modlíme: „Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje!“ môžeme si byť istí, že je náš Otec a že keď nás už raz adoptoval, už nás nikdy nezanechá ani neopustí (5. M 31:6; Ž 13:5).