S veľkým úsilím (sa) nepohoršovať

Keďže žijeme v zložitej a veľmi napätej dobe plnej kontroverznosti, keď kultúrne a politické otázky narúšajú nielen spoločenské štruktúry národa, ale i jednotu kresťanov v mnohých z našich spoločenstiev, veľa som sa zamýšľal nad týmito dvoma Ježišovými vetami:

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ (J 13:34–35)

Považujem to za dôležitý výrok na zamyslenie, pretože Ježiš ho vyslovil v zložitej a veľmi napätej dobe plnej kontroverznosti. Navyše ho povedal malej skupinke svojich najbližších učeníkov deň pred svojou smrťou s vedomím, že jeho smrť a zmŕtvychvstanie iba umocní zložitosť a kontroverznosť ich sveta.

Rovnako ako učeníci, ktorí boli v tom čase s Ježišom, bude takmer každý nový učeník žiť v dobe, ktorá bude do určitej miery zložitá, napätá a kontroverzná. Možno povedať, že učeník, ktorý v takej dobe nebude žiť, bude len zriedkavou výnimkou. Teda každý učeník, ktorý bude počuť alebo čítať spomínaný Ježišov výrok, bude sa musieť sám seba pýtať:

1. Čo znamená vzájomne sa milovať tak, ako nás miloval Ježiš?
2. Poznajú nás ľudia zvonku ako Ježišových učeníkov práve pre spôsob, akým sa vzájomne milujeme podľa vzoru Kristovej lásky?

A práve to sú otázky, ktoré si potrebujeme klásť.

S vážnosťou poslúchať Ježiša

Keď si však začneme klásť tieto otázky, zistíme, že hoci sú vo všeobecnosti správne, nie sú úplne postačujúce.

Pýtať sa: „Ako sa vzájomne milovať spôsobom, ktorý je zreteľne podobný Ježišovej láske?“ je ako pýtať sa: „Ako mám milovať svojho blížneho ako seba samého?“ Odpoveď je: „Ako sa to vezme.“ A existuje nekonečne veľa možných odpovedí. Konkrétna odpoveď na otázku si vyžaduje konkrétnu situáciu k danej otázke. Preto keď sa zákonník Ježiša vypytoval na lásku k blížnemu, Ježiš mu odpovedal príbehom o milosrdnom Samaritánovi, ktorým objasnil, ako taká láska vyzerá v konkrétnej situácii (L 10:25–37).

Práve v tom spočíva geniálnosť Ježišovho príkazu — je nekonečne veľa možností, ako ho uskutočňovať. Vyžaduje však od nás, aby sme sa mu podriaďovali s vážnosťou a spomínané dve otázky vždy vtesnali do vlastnej, konkrétnej situácie.

V akej situácii teda operujeme? Čo narúša štruktúru kresťanskej jednoty podobne ako sociálnu štruktúru v širšom kultúrnom kontexte? Tu prichádza na rad práca každého učeníka či miestnej cirkevnej rodiny, ktorí musia tieto otázky vtesnať do svojho konkrétneho kontextu, keďže každá situácia bude v sebe niesť špecifické rozdiely.

Aj napriek tomu nám môže pomôcť konkrétny príklad, ako keď Ježiš vyrozprával zákonníkovi príbeh dobrého Samaritána. Skvelým príkladom je Richard Sibbes.

Iná kontroverzná doba

Richard Sibbes (1577 — 1635) bol popredným puritánskym pastorom, ktorý slúžil v čase, keď v Anglicku (ako aj v celej Európe) cirkevné a politické následky reformácie nabrali tragicky krvavý spád. O odluke cirkvi od štátu vtedy nebolo ani chýru, ani slychu. Z dôvodov spoločného presvedčenia či vhodných podmienok sa panovníci spájali s mocnými kresťanskými inštitúciami.

Anglikáni, rímskokatolíci a nonkonformisti sa preto chtiac či nechtiac zamotali do veľmi riskantných bojov o politickú a náboženskú moc. V čase, keď sa Sibbesov život už chýlil ku koncu, si ľudia museli dávať obzvlášť pozor na svoje slová. To, ako sa vyjadrovali o Večeri Pánovej, Knihe spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) či o apoštolskej sukcesii ich mohlo dostať do väzenia či pripraviť o život. V skratke, bola to zložitá, kultúrne kontroverzná a často krutá doba. Všade samé ostré spory. Ľudia hlásiaci sa ku kresťanstvu sa navzájom hrozivo urážali slovami i skutkami.

No aj napriek tomu všetkému sa Richard Sibbes stal známym pre svoju milosrdnú starostlivosť o trpiace duše a pre svoju schopnosť privádzať v Písme svojich poslucháčov (a čitateľov) k nežnej láske Ježiša Krista, milovaného služobníka, ktorý nedolomí „nalomenú trstinu“ (Iz 42:1–4; Mt 12:18–21). Nie je preto prekvapením, že daná fráza sa stala i názvom jeho najznámejšej knihy — Nalomená trstina (The Bruised Reed).

Sibbes v tejto knihe prišiel s konkrétnym návrhom, ako sa môžu kresťania žijúci v zložitých časoch navzájom milovať spôsobom zreteľne podobným Ježišovi.

Kresťanský „dobrý boj“

Sibbes napísal:

„Bol to dobrý boj v radoch kresťanov, na jednej strane sa usilovať nepohoršovať iných, na druhej strane sa nepohoršiť. Tí najlepší sú tvrdí na seba a nežní k ostatným.“ (The Bruised Reed, s. 47)

Sibbes bol svedkom mnohých zákerných bojov medzi kresťanmi, a tak navrhol, že ak kresťania hodlajú medzi sebou bojovať, nechajme ich bojovať, nechajme ich namáhať sa, nechajme ich vynaložiť úsilie a nechajme ich urobiť všetko, čo je v ich silách, aby nepohoršovali a aby sa nepohoršovali. Nech usilovne rozvíjajú duchovnú sebadisciplínu, aby boli tvrdí sami na seba a nežní k ostatným, alebo, ako to vyjadril Ježiš, nech vytiahnu brvno zo svojho oka predtým, než pôjdu vybrať smietku z oka svojho brata (Mt 7:3–5).

Hoci dnes žijeme v úplne inej dobe, nezdá sa vám Sibbesova pastorálna rada mimoriadne relevantná? Aké požehnané a radosť prinášajúce dobro by to vnieslo do našich duší? Aký prínos by to malo pre zdravie našich miestnych zborov? Aké posolstvo o Ježišovi by to bolo pre pozorujúci svet, keby dnešní kresťania bojovali tento dobrý boj a robili všetko preto, aby sa nepohoršovali a nepohoršovali?

Test

Sibbesov „dobrý boj“ predstavuje jeden konkrétny spôsob, akým sa kresťania pri sporoch môžu podriadiť Ježišovmu prikázaniu lásky z Evanjelia podľa Jána (J 13:34–35). Je to však skvelý príklad. Môžeme ho otestovať pomocou našich dvoch otázok vyplývajúcich z Ježišovho prikázania lásky, pričom každý si musí doplniť špecifiká vlastnej situácie.

Otázka č. 1

Čo pre nás znamená vzájomne sa milovať tak, ako nás miloval Ježiš vzhľadom na našu konkrétnu situáciu?

Odpoveď Sibbesa (a apoštola Pavla) — znamená to vynakladať úsilie, aby sme sa nepohoršovali a aby sme nepohoršovali tak, že urobíme všetko, čo je v našich silách,

• aby sme si o sebe nemysleli viac ako treba (R 12:3);
• aby sme sa predbiehali navzájom v úctivosti (R 12:10);
• aby sme neboli múdri len pre seba (R 12:16);
• aby sme premýšľali, čo je dobré pred všetkými ľuďmi (R 12:17);
• aby sme sa nikomu neodplácali zlým za zlé (R 12:17);
• aby sme sa navzájom znášali a odpúšťali si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu, ako aj Pán odpustil nám (Kol 3:13);
• aby nijaké mrzké slovo nevychádzalo z našich úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie (Ef 4:29).

Je tento prejav lásky podľa vzoru Ježiša najpotrebnejší v našej konkrétnej situácii? Ak áno, máme podrobný návod, ako má vyzerať poslušnosť. Ak nie, musíme sa naďalej s modlitbou snažiť vtesnať otázku do našej situácie a nájsť konkrétnu odpoveď.

OTÁZKA Č. 2

Poznajú nás ľudia zvonku ako Ježišových učeníkov práve pre spôsob, akým sa vzájomne milujeme podľa vzoru Kristovej lásky?

Keďže druhá otázka je v skutočnosti zhodnotením našej poslušnosti vyplývajúcej z prvej otázky, nemôžeme na ňu odpovedať, kým nekráčame v poslušnosti istý čas. Avšak podľa príkladu Sibbesovho „dobrého boja“, ak nás ako jednotlivcov a spoločenstvá budú charakterizovať princípy uvedené v odrážkach vyššie, väčšina ľudí zvonku si nepochybne všimne, že naozaj nasledujeme Ježišove učenie.

Bez ohľadu na to, či Sibbesov „dobrý boj“ je alebo nie je najlepším uplatnením Ježišovho príkazu lásky v našej zložitej, kultúrne kontroverznej dobe, je to boj, do ktorého sme ako kresťania povolaní. Je súčasťou nášho povolania kráčať v šľapajach nášho úžasného Pána a služobníka, Božieho Syna, ktorý taktiež žil v nesmierne kontroverzných časoch a vedel, kedy sa má radšej zdržať slov, aby nedolomil nalomené trstiny.

Aké „dobré a milé“ by bolo, keby sa bratia a sestry usilovali o takýto rozmer jednoty (Ž 133:1) a delili sa o požehnanie dané synom Božím, ktorí sa učia tvoriť pokoj (Mt 5:9) tak, že je im cťou prehliadnuť hriech (Pr 19:11).